Nech žije jeden máj!

Ako tak pozerám na svoj dátum narodenia, pomaly sa dostávam do veku, kedy ani nie je trápne spomínať na to, čo človek prežil. Spomínanie k starnutiu patrí rovnako ako vrásky či šediny.

Keď niekto horekuje, že je starý chren a že do neho zub času nemilosrdne hryzie, odporučím mu Horáčkovsko-Hapkovský šláger Stáří, ktorý svojho času naspievali Michal Kocáb a herec Jozef Kemr. „Jsem tvé stáří, pozvi mně dál!“ opakuje staroba v refréne.

Je to geniálna pieseň. Zaručene každého starnúceho človiečika zloží k zemi… „Jen koukni, to je rodnej list, / tak nasaď brejle a zkus číst!/ Až to přečteš, rovnou zmiz! / Kam patříš, stáří…// Host na to: Co je počet let?/ Znám chlápka, ten má v úctě svět/ a přitom devadesát pět,/ ten mládím září!// Ty ale klidně odzíváš, /snad všechno, nač se podíváš! / Už strašně dlouho v sobě máš/ své vlastní stáří…“

Tak mi nedá, aby som si nezaspomínal na 1. máj, keď som bol špunt, bacuľatý školáčik, iskrička a pionier. „Pionier – bráni mier!“ tak sa vtedy pred rokom 1989 hovorievalo.

Spomínam si na pohodové prvomájové sprievody, kedy sme ako školáci vyfasovali „mávadlá“, a mávali sme, mávali a kráčali lepším zajtrajškom v ústrety. Tak sme sa mávali.

Ako školáci sme prešli odbornou prípravou malých „mávačov“. Spolužiak Juraj sa raz po takejto vyčerpávajúcej odbornej príprave súdružky učiteľky opýtal, čo to vlastne znamená: „Nech žije jeden máj!“ Súdružka sa chytila za hlavu a mávla rukou. Vedela, že z nás nič nebude.

Asfaltové námestie vidieckeho vinohradníckeho mestečka bolo vyzdobené. Pracovití stolári zhlobili tribúnu, na ktorej stáli významné osobnosti regiónu. Zneli príhovory, z jednej strany znela dychovka, inde kvílil akordeón. Cupitalo sa, podskakovalo, pochodovalo. Bifľošky odovzdávali pohlavárom kvetiny. Zneli piesne, rezonovali heslá. Najlepšie na tom bolo, že sme nemuseli sedieť v školských laviciach.

Pamätný je 1. máj 1986. Vtedy sme išli manifestovať do okresného mesta. Ukazovalo sa slnečno, ale bolo odporne chladno. Manifestoval som v košeli a jelenicových krátkych nohaviciach na traky. Vyfasoval som mávadlo s papierovou holubicou mieru. Mal som sedem rokov a bola mi zima ako šľak, no nemal som na výber, rovnako ako moji súputníci.

Ako sa neskôr ukázalo, chlad bol asi najmenším problémom. Ozajstným problémom bolo, že pár dní pred okázalou manifestáciou pracujúcich más okázalo rachla Černobyľská jadrová elektráreň a rádioaktívny mrak frčal európskym nebom. Keď sa s ľuďmi mojej generácie ponosujeme na chabé zdravie, sem-tam niekto utrúsi, či to nie je z toho, čo na nás ten mrak 1. mája „vytrúsil“.

Druhý 1. máj, ktorý mi utkvel v pamäti, sa viaže k obdobiu tesne sa približujúcemu roku 1989. To už manifestovala aj moja o štyri roky mladšia sestra. Hoc v predškolskom veku, do tajov manifestovania sa dostávala rýchlo.

Mala úžasné mávadlo. Holubicu mieru na paličke, kým ja som mal na rukoväti len akúsi šticu farebných papierov.

Plný žiarlivosti, som jej mávačku po manifestácii strčil do strúhadla na ceruzky a zastrúhal som na nej taký fajnový špic, až som z toho sám bol uchvátený. Dodnes naň spomínam. Už nikdy sa mi taký špic nepodarilo zastrúhať. Ani na ceruzke, ani na špekáčkovo-opekacej palici. Sestra sa veľmi jedovala…

Aby ste ma nechápali zle, nerobím si z 1. mája dobrý deň. Uctiť si prácu je dobré. Práca, ktorá má zmysel, nás v živote podrží. Práca, ktorá je službou iným, to je nádherná misia. Prácou sa vytvárajú hodnoty.

„Bez práce nie sú koláče. Kto nerobí, nech neje. Veď všetko, čo človek má, len práca dáva statočná…“ Prácu velebia všetky osvietené hlavy. Od Konfucia cez Senecu a Lenina až po Einsteina.

S odstupom času sa môže zdať, že prácu sme si vedeli uctiť hlavne v socializme. Nie je to úplná pravda. 1. máj je deň, kedy má sviatok najznámejší a najdôležitejší robotník v dejinách cirkvi. Svätý Jozef, pestún pána Ježiša.

Tento sviatok zaviedol už v roku 1870 pápež Pius IX. Svätý Jozef je vzorom pre všetkých, ktorí makajú a preberajú zodpovednosť za svoj život aj za život tých, ktorí sú im zverení. Je to sympaťák.

Aké je to smutné, keď niekto nemá prácu alebo keď o prácu príde. To sa človeku môže rozsypať celý svet. Nedávno som v istom filmovom dokumente zachytil informáciu, že v Európe je momentálne vyše päťdesiat miliónov nezamestnaných.

Odhliadnuc od povaľačov, ktorí pracovať nechcú, čo si majú počať tí, ktorí pracovať chcú, ale nemôžu? Alebo pracujú, no v zlých podmienkach. Drú ako kone a žijú z ruky do úst. Sú vykorisťovaní alebo zneužívaní. Koľkí musia za prácou odísť do zahraničia… Koľkí prácu odchádzajú na dlhý čas od rodín a tým sú ich rodiny vystavené veľkej skúške…

Kiež by mohol mať každý človek dôstojnú prácu, v ktorej by rozvinul svoje talenty pre seba a pre dobro druhých. A okrem práce aj odpočinok, ktorý by pozdvihoval ducha.

Nech žije 1. máj!