Dana Vitálošová

Nebol to dobrovoľný mentálny exil. Nešlo ani o prejav pohŕdania čímkoľvek slovenským. Hoci traumatizáciou momentálne šermuje kdekto, nedokážem nájsť lepší výraz pre môj vtedajší stav. 

Predchádzajúce štyri roky som strávila medzi takzvanými feministickými a LGBT aktivistami. Počas tohto obdobia som dennodenne počúvala, že násilie na ženách je zlé. Bola som tiež “scitlivená” na všetky možné druhy “xenofóbie.” Verila som napríklad, že “misgenderovať” (pomenúvať skutočné pohlavie) transčloveka je hrozné, kruté, neprípustné.

Kruhy, v ktorých som sa pohybovala, ma učili neustále sa zaoberať utrpením “utláčaných” skupín. Tie neustále pribúdali. Áno, ženy to majú ťažké. Ale čo transženy černošskej rasy bez domova, ktoré žijú so zdravotným postihnutím a HIV? Čo nebinárne osoby rómskeho etnika, ktoré sú vo výkone väzby? Čo autistickí muži, ktorých lynčujú preto, že ich priťahujú deti? “Právami” pedofilov som sa odmietala zaoberať, no inak som bola naozaj “scitlivená.” 

V roku 2019 som vedela, že keď skritizujem radikalizáciu transaktivistov, populárna nebudem. Napriek tomu, že som sledovala, čo schytávajú iné kritičky transideológie v zahraničí, ma reakcie prekvapili. Verejné urážky, vulgárne nadávky a obvinenia z toho, že spôsobujem samovraždy transdetí, prišli od viacerých mojich známych či kamarátov. K tomu sa pridali vyhrážky násilím a zabitím.