List dcére. Žijeme v jednom alebo v dvoch svetoch?

Pani Mária Haasová napísala sériu listov svojej dcére, v ktorých vyjadruje obavy nad smerovaním sveta a ponúka skúsenosti, ktoré jej pomohli v čase totality a po jej konci. Píše ich s nádejou, že môžu mať význam nielen pre jej dcéru, ale aj pre ďalších mladých ľudí dnes. Po dohode s pani Haasovou začíname s uverejňovaním týchto listov na stránkach Štandardu.

„Svet nie je, nikdy nebol a zrejme ani nebude čierno-biely. A už v žiadnom prípade nie ten človečenský. Na rozdiel od rozprávok.“ Toto bol úvod mojej odpovede na zdanlivo jednoduchú otázku našej dospievajúcej dcéry. Rozhovor sa odohral – vlastne začal odohrávať – pred niekoľkými rokmi a môj potomok mi dal neľahkú úlohu. Aby som porovnala môj svet za mlada a ten dnešný, teda už viac jej ako môj. A na dôvažok, keďže dcéra žije vďaka hustým sociálnym sieťam v neustálej interakcii so svojimi kamarátkami z Poľska, ale i Austrálie, chcela odo mňa, aby som posúdila rozdiel medzi Slovenskom a inými porovnateľnými krajinami.

Nuž, dcéra moja, donedávna som ti čítala rozprávky, v ktorých sa stále opakoval boj dobra so zlom, keď bolo každému jasné, kto je kto. Nakoniec vždy zvíťazilo dobro. Netvrdím, že skutočný život je úplným opakom týchto rozprávok. Je však zrejmé, že ich autori vniesli do nich osobnú skúsenosť, presnejšie povedané, vlastné vyrovnanie sa či frustráciu z konfrontácie so skutočným svetom. Svetom, ktorý nám ponúka nepreberné množstvo farieb a chutí. A záleží v zásade na nás, aký kokteil si namiešame.

Moderné, najmä komunikačné technológie znásobujú silu dobra, ale i zla, čo očividne nahráva tomu druhému. Paradoxne, teda, v reálnom svete častejšie vyhráva zlo a to napriek tomu, že vieme o sebe čoraz viac. Dokonca aj o svojich predchádzajúcich zlyhaniach, z ktorých sa nepoučíme. Prečo? Nuž, celý život si kladiem túto otázku. Žeby bolo zlo, často schované hlboko v nás, viac motivované ako ľudské dobro, ktoré je príliš láskavé a z princípu nehodlá ísť do konfliktu? Pre nás ľudí je charakteristické, že čím máme väčší výber, tým viac nás z neho bolí hlava. Poľahčujúcou okolnosťou však je, že niekedy nezáleží až tak na objeme informácií, ktoré sú nám ponúkané, ale viac na vlastnom úsudku. Od ktorého nás, paradoxne, odrádzajú tí istí, ktorí nás presviedčajú, že práve ich informácie sú jediné pravdivé. Nášho úsudku sa boja asi preto, lebo sa v ňom viac opierame o našu osobnú skúsenosť, ktorá nie je vždy v súlade s „ponúkanými“ informáciami.

A preto s bohorovnosťou im vlastnou tvrdia, že jedine oni stoja na tej správnej strane dejín. Omyl, nemôžeme predsa práve prežívanú súčasnosť považovať za dejiny. Ty, dcérka, a tvoji rovesníci, budete raz hodnotiť a posudzovať naše dnešné činy. Až pre vás to bude história! Pri budovaní reálneho socializmu po svetovej vojne bola generácia mojich rodičov presviedčaná, že stojí na správnej strane barikády. Rovnako ako generácia Európanov pred nimi, ktorí podľahli rečníckemu umeniu fúzatého kaprála. Mne ako dieťaťu vtĺkali do hlavy, že všetko zlo pochádza od strýka Sama. Tebe dnes tvrdia, že najväčším satanom na Zemi, ba priam v galaxii, je ujo Ivan. Pikantné však je, že neraz to tvrdia tí istí, ktorí boli včera ochotní hovoriť pravý opak. Ktovie, možno zajtra bude pre nich stelesnením ľudskej zloby potomok staviteľov veľkého čínskeho múru. Jediného ľudského výtvoru, ktorý môžu astronauti pozorovať voľným okom zo svojho vesmírneho korábu.

Na správnej strane dejín, respektíve ich víťazmi, by mali byť z princípu tí, ktorí dosiahnu lepší stav vecí verejných na rôznych úrovniach a miestach, na ktoré majú vplyv – sveta, Európy či nášho slovenského chotára. Víťazom môže byť tá generácia, ktorá odovzdá svojim deťom lepší alebo minimálne rovnako chrumkavý chlebík ako bol ten, ktorý zdedila po svojich rodičoch. Spálená krajina, už či materiálne – vojnou alebo bezuzdnými politickými šarvátkami v morálno-civilizačnej rovine, nemôže byť tou medailou, ktorá by mala zdobiť hruď víťaza.

Relatívnou výhodou našej neveľkej a krásnej krajiny je, že sa nachádza uprostred strednej Európy. Pravda je, že výhoda sa realizuje len vtedy ak jej potenciál vieme dostatočne využiť my sami. A tiež závisí od okolností, ktoré my sotva ovplyvníme. Len čo sa však okolnosti zvrtnú nepriaznivým smerom, výhoda sa môže zo dňa na deň zmeniť na nevýhodu. Relatívnou nevýhodou je, že všetci susedia sú podstatne väčší a s poniektorými nemáme práve najlepšie historické skúsenosti.

Ale o tom, čo z toho vyplýva pre nás samotných, o tom ti napíšem až nabudúce.