Ľavica obmedzuje biznis, ak podnikateľ nedá úplatok „zelenému režimu“

Takzvaná zelená agenda, ktorá má však so životným prostredím a klímou len pramálo spoločné, sa v prostredí biznisu udomácňuje čoraz viac. Vietor fúka, ako inak, z Bruselu a Spojených štátov.

Hovoria o tom podnikatelia a čoraz viac aj manažéri veľkých spoločností. Zatiaľ však nie verejne. Majú strach. Aj to čosi svedčí o „slobode“ v tomto sektore.

Hovoria o čoraz väčšom tlaku, aby svoje podnikateľské plány prispôsobovali vágnym klimatickým či inkluzivistickým cieľom, inak prídu o úvery a investície, budú obmedzovaní na kapitálových trhoch alebo budú čeliť vzbure bielogolierových aktivistov, ktorí im zneistia klientov alebo zablokujú podnikanie. 

Najnovšie sú Bruselom do tejto pochabej agendy tlačené aj banky, ktoré majú obmedzovať úvery firmám, ktoré nepreukážu blahodarnosť danej investície na životné prostredie.

Ako by boli bankári schopní posúdiť dosahy investície na klímu, keď sa v tomto odbore neorientujú? Ľahko sa tak môžu stať obeťou greenwashingu, teda zeleného pozérstva. Kto vie hrať toto fiktívne zelené divadlo presvedčivejšie, dostane úver. Kto nie, bude mať zbytočné problémy. Aj keby jeho projekt bol finančne efektívnejší a rentabilnejší.

Ak sa podobné nápady presadia plošne, biznis v Európe začne umierať na neefektivitu, ktorá navyše smeruje k nereálnym klimatickým cieľom. Tie predsa definujú bruselskí úradníci, ktorí už preukázali, že ak ide o plnenie klimatickej agendy, sú mimo reality.

Ak sa najnovšie ako hlavní evanjelizátori ekológie spoja bruselskí úradníci a bankári, na čom je postavený tento „plán“, európsky podnikateľský sektor má zavarené na vážny problém.

Nástroj, akým si nový „zelený režim“ chce na troskách liberálnej demokracie vybudovať svoju agendu, zanechá svoje stopy v každej oblasti života.

Tento politický prúd, ktorý sa svojimi metódami približuje k ideologicky poháňanej ekonomike Sovietskeho zväzu, naberá na obrátkach a v poslednom čase zaznamenal niekoľko míľnikov.

Antigreen agenda

Zaujímavé je, že Európa a USA na to idú inak, Američania si biznis ničia racionálnejším spôsobom, no v konečnom dôsledku sa s európskou agendou len dopĺňajú. Na starom kontinente hrá kľúčovú rolu zelenej politiky najmä Green New Deal a zákaz konvenčného automobilizmu, z Ameriky prichádza tlak na vyššie spomenuté „zelené úverovanie“.

Agendu zelených pravidiel pri bankových úveroch už pretláča aj bruselská skupina úradníkov. Európske národné štáty by jej presadeniu síce dokázali zabrániť, ale z nepochopiteľných príčin tak nerobia.

Ako sa ukazuje už dávnejšie, ľavičiarom pri liečení údajnej klimatickej apokalypsy na ekonomických faktoroch veľmi nezáleží. Radi sa k tomu hlásia, štokholmský syndróm funguje. Myslieť na peniaze, keď ide o záchranu planéty, predsa nie je morálne, tvrdí solventná progresívna mestská trieda, ktorá sa kvôli klimatickej agende nebojí prísť o malú časť svojich vysokých príjmov. Existenčne ich to neohrozí a väčšinová populácia, ktorá žije na dlh, je im ukradnutá – ide predsa o zaostalých bielych ľudí, ktorí si za svoj osud vraj môžu sami. 

Lenže tu ide o viac než len aroganciu zlatej mládeže. Green Dealom je ohrozená tiež energetická a tým aj geopolitická bezpečnosť Európy, ktorá sa pomaly stáva vazalom Číny. Poznali sme to už na nemeckej politike voči Rusku, ktorého plyn sa stal menou, čo zabezpečovala transformáciu na zelenú energetickú politiku.

Túžbu po prechode na akési obnoviteľné – v skutočnosti občasné – zdroje energie spôsobila rastúca závislosť od Ruska. Naopak, pokračujúca zelená agenda, postavená na zdrojoch a vzácnych kovoch z Ázie, nás posúva ešte o krôčik ďalej – smerom k ešte radikálnejšej závislosti od Číny.

Obeťou tohto prúdu bude aj životné prostredie, pretože súčasná zelená moderná ľavica Green Dealom vlastne preukázala, že starosť o životné prostredie je pre ňu až na poslednom mieste. Skutočné túžby modernej ľavice sa, ako inak, nachádzajú v biznise, respektíve v snahe ovládať spoločnosť cez mamutie obmedzenia a kontrolu nad veľkým biznisom, ktorý chcú masívnymi reguláciami držať pod krkom.

Nálepka „green“ sa dnes používa vlastne už len na zdôvodnenie miliardových investícií, ktoré budú sociálni inžinieri riadiť podľa ľavicových princípov. To je ten melón, ktorý sa navonok tvári ako zelený, ale vnútri je červený.

Veriť „zeleným“ fanatikom, že im záleží na zelenej planéte, je čosi podobné, ako keby ste chceli uveriť komunistom, že im záleží na sociálnej spravodlivosti. Veriacich komunistov pritom ani na Slovensku kedysi nebolo málo, ale veriacimi boli len do roku 1968. Zlom, keď aj fanatici rozpoznajú, o čo tu ide, jedného dňa príde aj v zelenej agende. Môže to však trvať desaťročia.   

Americká verzia

Kým Európa zelenú agendu pretláča v protiklade k svojim energetickým, priemyselným a bezpečnostným záujmom, Američania sú trochu ďalej. Po skúsenostiach s vojnami na Blízkom východe vedia, že nie je dobré byť energeticky závislý od problémových častí sveta, a tak na to idú pragmaticky. Ťažia vlastnú ropu a presadili si aj nečistý bridlicový plyn, ktorý sa v Európe považuje za environmentálne ohrozenie.

Nemecko ho síce odmieta ťažiť, no nemá problém s jeho dovozom z USA. Pre životné prostredie to má svoje kolaterálne „výhody“. Ten plyn, ktorý by sme si vedeli vyťažiť aj u seba doma, prevezieme radšej tankermi cez pol sveta. Aby sme chránili svoje životné prostredie. Amerika sa z tohto fanatizmu teší, dokáže z neho pragmaticky a ekonomicky vyťažiť. Vlastne je to podobná závislosť, akú malo Nemecko predtým od Ruska. Aspoň geopolitici sa potešia: ak nás už má niekto ovládať, tak radšej Washington ako Moskva.

Američania navyše nemajú problém s podporou ťažkého priemyslu či dokonca výroby batérií, čo je ťažký chemický priemysel s masívnym znečistením ovzdušia. To je presne ten sektor, ktorý chce Európa zrušiť. Túto paradigmu nastavoval Trump a aj Biden ukazuje, že sa v nej bude pokračovať.

Európsky priemysel si rozoberie Ázia a USA, ide pritom o dobrovoľné rozhodnutie „Európy“, teda Únie, proti ktorému však Európania a európske štáty nie sú ochotní protestovať. Európan a európske národy akoby neboli politickým suverénom, akoby zoči-voči deštruktívnej ideológii ani nemali čo povedať.  

To však neznamená, že by ľavicová zelená agenda práve v Amerike zaspala. Naopak, za oceánom má len inú príchuť a iný rozmer. V USA momentálne prebieha spor medzi republikánmi a demokratmi, či manažéri dôchodcovských fondov budú môcť riadiť investície na základe toho, či spĺňajú ľavicové kritériá takzvanej klimatickej politiky a či je ich vnútrofiremná politika dostatočne inkluzívna – skrátka, či daná firma podporuje nákazlivú woke agendu. Ide o vážny spor, keďže ide o faktický pokus čiastočne „zoštátniť“ súkromné fondy tak, aby na rozkaz politikov financovali ideologickú agendu. 

Aké dôsledky môžu mať investičné „stratégie“ postavené na woke agende, ktorá je nadradená biznisu, ukazuje aj nedávny príklad pádu Sillicon Valley Bank, kde sa rizikoví manažéri radšej venovali organizovaniu dúhových kampaní ako biznisu a svojej „nudnej“ práci.

Západ tak voči Východu nestráca len ekonomickú silu, ale aj rešpekt. Svoju silu v Ázii limituje nielen šírením zelenej, ale aj radikálnej kultúrnej agendy. Kde sú tie časy, keď sa Saudom alebo Číňanom vyčítalo porušovanie ľudských práv, za čo boli aspoň vystavení na hanbu, keď už nič viac. Dnes však po nich Západ žiada dúhovú a transgender agendu, z čoho sa východní lídri buď schuti smejú, alebo si ťukajú na čelo. V každom prípade Západ nedokážu brať vážne. A rešpekt súvisí so silou.

Psychopatická agenda Západu spôsobuje, že západných lídrov si na Východe nemôžu vážiť.

Naposledy sa o tom presvedčili Spojené štáty v marci, keď dôležitú dohodu Saudov s Iránom nesprostredkoval Washington, ale východné mocnosti sa radšej obrátili na Čínu, ktorá sa postupne a malými krôčikmi stáva náhradníkom USA na jej strategickom vplyvovom území.

Saudský princ bin Salman je nervózny z toho, ako mu Joe Biden vyčíta porušovanie kadejakých práv, od tých regulárnych až po tie dúhové. S Čínou tento problém odpadá. V kontexte čínskych snáh o tvorbu multipolárneho sveta to nie je drobný posun. 

Európa a Amerika, zelené sestry

Zelená politika má tak na oboch brehoch Atlantiku aj čosi spoločné.

Woke aktivisti ju riadia tak, aby boli súkromní podnikatelia pod dozorom Veľkého zeleného brata. Čoskoro nebudú môcť robiť biznis bez toho, aby časť svojich peňazí povinne „neuliali“ na podporu vládnucej ideológie. Rôzne formy regulácie fakticky znemožnia bez týchto úplatkov režimu podnikať. Ide o modernú formu korupcie. Na prežitie už podnikateľ nebude potrebovať podnikateľský talent, ale dobré vzťahy s miestnymi výbormi a vládnucou stranou. „Spoločensky zodpovedné investície“, ktoré v modernej komsomolčine znamenajú napĺňanie ideologických smerníc, pritom neprinášajú zisk a poväčšine nevedú ani k deklarovaným ekologickým cieľom.

Snaha transformovať bankový sektor, aby rozhodoval o úveroch nie na základe uváženej ekonomickej rentability, ale podľa nálepky pseudozelenej investície, pripomína aj u nás skôr staré mečiarovské časy, keď štátne banky nedávali úvery šikovným podnikateľom s dobrým investičným plánom, ale politicky spriazneným pseudopodnikateľom. Výsledkom boli zlé investície, nesplatené úvery a znehodnotené banky s toxickými súvahami. Keď sa k moci dostala Dzurindova vláda, musela bankový sektor ozdraviť injekciou sto miliárd vtedajších korún, aby si vôbec banky dokázali plniť úlohu krvného obehu hospodárstva.

Na Slovensku môžeme prísť o veľa

Podľa nášho malého prieskumu v korporátnom sektore na Slovensku zatiaľ ešte nejde, chvalabohu, o agendu, ktorá by sa už bola naplno presadila, ale tlak je obrovský a bude silnieť. Prichádza najmä z anglosaského sveta a je presadzovaný buď novými pravidlami pre bankové úvery, ktoré si po novom žiadajú cenzorskú povolenku v podobe dôkazu o blahodarnosti danej investície voči klíme, prípadne tento tlak vyviera priamo zvnútra korporácií. Najmä tých, ktorých majitelia majú domicil v anglosaskom prostredí, teda v kultúre, ktorá je našim manažérom a zamestnancom cudzia. 

Slovensko je voči tejto agende zraniteľnejšie ešte aj v kontexte strednej Európy. Poškodením kotvy ekonomiky, ktorú tvorí automobilový priemysel, utrpíme výrazne viac – priamo úmerne s tým, ako sme od tohto segmentu závislí. Nie sme pritom majiteľmi „našich“ autofabrík. Kľúčové rozhodnutia nadnárodných koncernov sa robia inde. To, či sa slovenská ekonomika zosype pod vplyvom rozhodnutí zahraničných investorov, nemôžeme ovplyvniť.

Ak zelená agenda Bruselu spôsobí, že automobilky budú musieť výrazne znižovať výrobu a ak bude viaznuť odbyt (predaj elektrovehiklov), budú uvažovať, v ktorej krajine zavrú niektorú zo svojich fabrík (prípadne kde produkciu utlmia). Ak bude francúzsky manažér rozhodovať, či priškrtí fabriku slovenskú alebo francúzsku, nebude sa zrejme rozhodovať príliš dlho. A ekonomický faktor bude až na druhom mieste. Pretože na ňom už v novodobom biznise až tak veľmi nezáleží.

V slovenskej politike pritom nejestvuje strana alebo politický prúd, ktorý by si dovolil voči tejto agende efektívne a nahlas protestovať. Posledná pravicová strana SaS sa stala jednou z verzií progresivizmu, a preto ani voči Green Dealu nedokáže účinne oponovať.