Jedným z indikátorov, akú zodpovednosť cítia ľudia voči svojej vlasti, je to, koho si demokraticky a slobodne vyberú do čela svojho štátu. Osobu, ktorá by ich mala reprezentovať a v zložitých časoch aj viesť. Keď sa pozrieš navôkol, naši susedia, až na jednu výnimku, si vyberajú osobnosti, za ktorými je príbeh s reálnym obsahom. Buď ich celoživotného zápasu za hodnoty, ktorým veria a/alebo kariéry, počas ktorej získali skúsenosť so zodpovednosťou za chod vecí verejných. Inými slovami, majú predstavu o tom, ako funguje štát. A majú na dianie okolo nás svoj vlastný názor. Názor, s ktorým nemusíme vždy súhlasiť, ale dokážu si ho kvalifikovanými argumentmi obhájiť.
V našom slovenskom chotári si ľudia vybrali, už druhýkrát po sebe, podobne ako u nášho najväčšieho suseda, týraného hroznou vojnou, neznámu osôbku s nulovou skúsenosťou s riadením štátu, prípadne samosprávy. Alebo aspoň s jej časťou, napríklad ako starosta. Volili skôr svoju nádej, či predstavu, a nie reálneho človeka. Naša neveľká krajina je úžasná aj preto, lebo nebude asi iného štátu v spoločenstve, ku ktorému sa hlásime, kde by sa politická kariéra začínala od prezidentského paláca.
Niekedy nás pri podobných debatách ostatní diskutéri odbijú slovami: nebolo z čoho vyberať. To však nie je vždy pravda. Pokiaľ si dobre spomínam, na druhej strane bol kandidát, ktorého som síce nepoznala rovnako ako neskoršiu víťaznú osôbku, na rozdiel od nej som sa však mohla „pozrieť“ na kvalifikáciu onoho kandidáta. Nalistovala som si na internete hearing v Európskom parlamente s dotyčným človekom, v ktorom obhajoval svoju kandidatúru na eurokomisára. Niekoľko hodín otázok – v rôznych jazykoch, na najrôznejšie témy, od poslancov zo všetkých kútov Európy a všetkých politických farieb, veru riadne prevetrali jeho znalosti a najmä skúsenosti.
Po úspešnej kvalifikácii sa tento eurokomisár nasledujúcich desať rokov s prehľadom pohyboval na najvyšších poschodiach a v komplikovaných zákutiach európskej politiky. Neraz viedol rokovania v mene EÚ. Tej istej Únie, ku ktorej sa mnohí u nás tak vehementne hlásia. Niektorí až tak, že sú ochotní zabudnúť na pôvodné záujmy SR. Potom som prepla z Európskeho parlamentu na zábery z Pezinka a mala som vo výbere jasno. Pred falošnou ženskou solidaritou som uprednostnila kvalifikovaného a skúseného človeka. Ani jednému z nich som sa nepozerala na zuby (možno doslova) ale na to, čo reálne dokázali. Kompetentný kandidát, a podľa mňa v konečnom dôsledku aj Slovensko, mali smolu, že ho podporovala „nesprávna“ politická partaj. Takže voliči, paradoxne, neodmietli jeho naslovovzaté schopnosti viesť našu malú a krásnu krajinku. Nie, oni odmietli stranu, ktorá ho nahovorila na súboj o prezidentský palác. Skúška správnosti, najmä pre tých, ktorí sa odvolávajú na spoločnú politickú históriu s našimi západnými susedmi. My sme nezvolili do čela štátu jedného z najvyšších predstaviteľov EÚ, zatiaľ čo českí voliči bez zaváhania poslali na Pražský hrad funkcionára NATO.
