List dcére. Nemalo by nám byť jedno, koho si zvolíme

Pani Mária Haasová napísala sériu listov svojej dcére, v ktorých vyjadruje obavy nad smerovaním našej krajiny a ponúka skúsenosti, ktoré jej pomohli v čase totality a po jej konci. Píše ich s nádejou, že môžu mať význam nielen pre jej dcéru, ale aj pre ďalších mladých ľudí dnes. Po dohode s pani Haasovou uverejňujeme druhý z týchto listov.

Jedným z indikátorov, akú zodpovednosť cítia ľudia voči svojej vlasti, je to, koho si demokraticky a slobodne vyberú do čela svojho štátu. Osobu, ktorá by ich mala reprezentovať a v zložitých časoch aj viesť. Keď sa pozrieš navôkol, naši susedia, až na jednu výnimku, si vyberajú osobnosti, za ktorými je príbeh s reálnym obsahom. Buď ich celoživotného zápasu za hodnoty, ktorým veria a/alebo kariéry, počas ktorej získali skúsenosť so zodpovednosťou za chod vecí verejných. Inými slovami, majú predstavu o tom, ako funguje štát. A majú na dianie okolo nás svoj vlastný názor. Názor, s ktorým nemusíme vždy súhlasiť, ale dokážu si ho kvalifikovanými argumentmi obhájiť.

V našom slovenskom chotári si ľudia vybrali, už druhýkrát po sebe, podobne ako u nášho najväčšieho suseda, týraného hroznou vojnou, neznámu osôbku s nulovou skúsenosťou s riadením štátu, prípadne samosprávy. Alebo aspoň s jej časťou, napríklad ako starosta. Volili skôr svoju nádej, či predstavu, a nie reálneho človeka. Naša neveľká krajina je úžasná aj preto, lebo nebude asi iného štátu v spoločenstve, ku ktorému sa hlásime, kde by sa politická kariéra začínala od prezidentského paláca.

Niekedy nás pri podobných debatách ostatní diskutéri odbijú slovami: nebolo z čoho vyberať. To však nie je vždy pravda. Pokiaľ si dobre spomínam, na druhej strane bol kandidát, ktorého som síce nepoznala rovnako ako neskoršiu víťaznú osôbku, na rozdiel od nej som sa však mohla „pozrieť“ na kvalifikáciu onoho kandidáta. Nalistovala som si na internete hearing v Európskom parlamente s dotyčným človekom, v ktorom obhajoval svoju kandidatúru na eurokomisára. Niekoľko hodín otázok – v rôznych jazykoch, na najrôznejšie témy, od poslancov zo všetkých kútov Európy a všetkých politických farieb, veru riadne prevetrali jeho znalosti a najmä skúsenosti.

Po úspešnej kvalifikácii sa tento eurokomisár nasledujúcich desať rokov s prehľadom pohyboval na najvyšších poschodiach a v komplikovaných zákutiach európskej politiky. Neraz viedol rokovania v mene EÚ. Tej istej Únie, ku ktorej sa mnohí u nás tak vehementne hlásia. Niektorí až tak, že sú ochotní zabudnúť na pôvodné záujmy SR. Potom som prepla z Európskeho parlamentu na zábery z Pezinka a mala som vo výbere jasno. Pred falošnou ženskou solidaritou som uprednostnila kvalifikovaného a skúseného človeka. Ani jednému z nich som sa nepozerala na zuby (možno doslova) ale na to, čo reálne dokázali. Kompetentný kandidát, a podľa mňa v konečnom dôsledku aj Slovensko, mali smolu, že ho podporovala „nesprávna“ politická partaj. Takže voliči, paradoxne, neodmietli jeho naslovovzaté schopnosti viesť našu malú a krásnu krajinku. Nie, oni odmietli stranu, ktorá ho nahovorila na súboj o prezidentský palác. Skúška správnosti, najmä pre tých, ktorí sa odvolávajú na spoločnú politickú históriu s našimi západnými susedmi. My sme nezvolili do čela štátu jedného z najvyšších predstaviteľov EÚ, zatiaľ čo českí voliči bez zaváhania poslali na Pražský hrad funkcionára NATO.

Samostatná Slovenská republika existuje 30 rokov. Zámerne som nepoužila sloveso funguje – na to si ešte musíme počkať. Na druhej strane je to dostatočne dlhý čas na to, aby sa politické elity prejavili pri riadení štátu a najmä vo svojom vzťahu k samotnému štátu. Bez preháňania možno konštatovať, že už vládol azda každý s každým a proti každému. Súčasne nám musí byť jasné, že páni a dámy na hradnom vrchu nie sú z inej planéty. Nie, oni sú naším zrkadlom.

Jedným z mála rozdielov bude asi ten, že na rozdiel od „nás“ majú „oni“ viac odvahy, v nejednom prípade drzosti, či dokonca bezočivosti ísť do verejného priestoru. Ako sa hovorí, s kožou na trh. Tento trh však predstavuje rozhodne pestrejšiu paletu, akou je naša rodina, prípadne obyvatelia nášho paneláku.  Preto sa málokedy výber nájomníkov na hradnom vrchu trafí do našich predstáv. Politika, žiaľ, alebo chvalabohu, nie je matematika, ale ľudská činnosť. I keď na chvíľu naivne pripustím, že všetci išli vládnuť s tým najlepším úmyslom, k súčtu ich zámerov nedokážeme vždy priložiť pozitívne znamienko. A tak my, netrpezlivci, dáme prednosť tomu, kto má najmenej skúseností a  vieme o ňom najmenej. Azda sa to tentoraz vydarí. Predstav si, že sedíš v lietadle a pilot ohromí cestujúcich týmito slovami: „Vítam vás na palube, na rozdiel od iných pilotov nemám na konte žiadne nalietané hodiny. Ale vyznávam vaše hodnoty, som čestný človek, presvedčený demokrat a zlikvidujem korupciu v celom lietadle. Počas nášho spoločného letu sa všetko o lietaní doučím a splním všetky vaše želania, ak budete chcieť, zaplátam aj ozónovú dieru atď. (každý si dosadí podľa svojho gusta). A vy mi musíte uveriť, že doletíme do cieľa. Prajem vám šťastnú cestu“. Čo by si robila, keby ti niečo podobné povedal chirurg pred operáciou alebo šéf firmy, ktorá ti ide stavať dom?      

Američania majú porekadlo, že neznámemu človekovi dôverujeme až vtedy, keď si od neho kúpime ojazdené auto. Neviem, ako iní, ale ja si radšej kúpim auto od niekoho, kto ich predal stovky ako od niekoho, kto neuspel ešte so žiadnym. Ruku na srdce, má náš štát pre nás nižšiu hodnotu ako ojazdené auto?