Vyše päť miliónov Ukrajincov sa vrátilo domov. Aj keď čakajú, že vojna bude trvať ešte roky

Čo sa však zmenilo – a odráža to niečo širšie, čo sa deje v malých mestách po celej tejto obrovskej krajine – je uvažovanie ľudí. Koľko nebezpečenstva sú ochotní akceptovať? Čo je pre nich a ich rodiny najlepšie? Ako by sa mali denne vyrovnávať s vojnou? Odpovede na tieto otázky sa tento rok zdajú rôzne a bez vzájomnej konzultácie mnohí ľudia dospeli k rovnakému rozhodnutiu.

Áno, je to odolnosť, ale možno aj niečo menej oslnivé: rezignácia.

„Vojna je tu. Na Ukrajine nie je žiadne bezpečné miesto. Takže prečo sa s tým nezmieriť," povedala doktorka Natalia Medvedieva, rodinná lekárka, ktorá si so svojím synom vyskúšala život na bezpečnejšom mieste na západnej Ukrajine, ale po niekoľkých mesiacoch sa sem vrátila.

A domov je domov.

„Ťažko opísať, čo je na domove také zvláštne," povedal Pavel Rudiev, strojník na malej železničnej stanici v Pokrovsku. „Je to miesto, kde je všetko známe, kde poznáte ľudí, kde máte priateľov."

Keď Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, tento princíp neplatil. Viac ako 13 miliónov Ukrajincov – tretina krajiny – utieklo zo svojich domovov. Ale ako čas plynul, bolo čoraz ťažšie zostať preč.

„Dochádzali mi peniaze," povedala Iryna Ilina, fitnes inštruktorka a kozmetička. To je problém, ktorý má väčšina vysídlencov spoločný. Nedávno sa vrátila do mesta Kramatorsk, ďalšieho mesta neďaleko frontovej línie, kde vlastní byt. V Pavlohrade, bezpečnejšom meste, kde bývala, mala problém zaplatiť nájomné.

Mnohí ľudia hovorili, že keď boli vysídlení, bolo ťažké nájsť si prácu. „A ja potrebujem pracovať," povedala doktorka Medvedieva. „Mám svoj život."

Od minulého leta sa Ukrajinci vcelku stabilným tempom vracajú. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu sa domov vrátilo viac ako 5,5 milióna ľudí, a to nielen do veľkých miest, ako je hlavné mesto Kyjev alebo Dnipro, ale aj do malých miest, dokonca aj do miest priamo za frontovou líniou. Zatiaľ čo exodus na začiatku vojny bol dramatický a široko medializovaný, návraty domov boli pozvoľnejšie a nevyvolali takú pozornosť.

Samozrejme, sú tu obavy. Doktorka Medvedieva má pri sebe tašku s dokladmi, peniazmi a nejakým oblečením. Veterinárka Viktoria Perederii, ktorá sa minulý rok vrátila do Pokrovska po tom, čo sa pokúšala žiť v centrálnej Ukrajine, povedala, že mnohé rodiny jej prinášajú svojich domácich miláčikov, aby získali certifikáty zdravotnej nezávadnosti pre medzinárodné cestovanie v prípade, že budú musieť narýchlo odísť.

„Je ťažké vyhodnotiť riziká," povedala. „Na Ukrajine nie je žiadne bezpečné miesto. Pozrite sa na Uman," dodala s odkazom na nedávny raketový útok, pri ktorom zahynulo 25 ľudí v meste, ktoré mnohí Ukrajinci dovtedy považovali za úplne bezpečné.

V tomto ročnom období je Pokrovsk poznačený jarou. Biele okvetné lístky čerešní jemne poletujú vo vzduchu a hromadia sa pozdĺž chodníka v pekných závejoch. Dlhé bočné ulice, lemované skromnými jednoposchodovými domami so špicatými strechami, voňajú čerstvo obrobenou zeminou. V záhradách pred domom ženy v zásterách a šatkách sadia kvety – nie je to niečo, čo by ste robili, ak sa chystáte zbaliť a utiecť.

„Obchodu sa darí," povedala Larysa Titorenko, predavačka semien na rušnom centrálnom trhu v Pokrovsku. Jej regály s veselo vyzdobenými balíčkami semienok sa rýchlo míňali – nechtíky, melóny, reďkovky, mrkvy a asi osem odrôd uhoriek.

Potom sa jej v očiach zaleskli slzy. Dom jej dcéry bol nedávno zničený v neďalekom frontovom meste. „Som v poriadku, naozaj," trvala na svojom a utierala si oči rukávom.

Táto dvojznačnosť je všadeprítomná. Ľudia vo vojne robia niečo, čo väčšina ľudí na svete nemusí – neustále im v hlave bežia dve veľké myšlienky: žiť život čo najplnšie a najplodnejšie a zároveň čakať, že sa obráti naruby.

Od minulého leta Rusi postupne ukrajovali z Bachmutu, priblížili sa k Avdijivke a zrovnali so zemou Marinku – všetky mestá sú vzdialené len asi hodinu cesty autom. Frontová línia sa približuje. Neustále počuť tupé údery, takmer ako keď sa zatvárajú dvere.

Ľudia však pokračujú v každodennom živote, akoby to bola vzdialená búrka. V parku pri rybníku neďaleko centra mesta si tínedžerky vyrábajú venčeky z púpav, ako to robia už celé veky, a natáčajú tanečné videá na TikTok.

Neďaleko muži posilňujú v bezchybnej vonkajšej posilňovni s radmi kvalitných posilňovacích strojov, hrazdami na cvičenie a dokonca aj polstrovanými stolmi na pretláčanie rúk. So širokými postojmi, červenými lícami a vypnutými hrudníkmi sa prechádzajú okolo. Keby ste pomocou Photoshopu odstránili občasný tank, ktorý sa vlečie na automobilovom nosiči, mohlo by to vyzerať ako v Kalifornii.

Pokrovsk je banícke mesto, mnohí muži sa tu živia ťažbou uhlia. Pred vojnou tu žilo asi 50 000 obyvateľov. Na jar minulého roka, keď veľa ľudí z celej krajiny utieklo na Západ, sa počet obyvateľov znížil  približne na 30 000. Teraz sa počet obyvateľov opäť zvýšil – na 57 000, povedal Serhij Dobriak, náčelník vojenskej správy Pokrovska. Okrem obyvateľov, ktorí sa vrátili, prichádzajú ďalší z okolitých rizikových miest, Avdijivky, alebo dokonca Mariupola.

Pred vojnou mal Pokrovsk veľké plány. Na billborde vyrastajúcom z blatistej križovatky je schematický nákres nových kancelárskych veží a množstva svetiel. „Ale musíme byť realisti," hovorí pán Dobriak. „S najväčšou pravdepodobnosťou budeme militarizovanou zónou."

Nikto tu neočakáva, že sa vojna čoskoro skončí. „Roky" je najčastejšia predpoveď. Niektorí sa obávajú, že jej akceptovanie, táto predstava, že život by mal ísť ďalej bez ohľadu na ňu, znamená, že bude menší tlak na jej ukončenie.

Vojenský konvoj prefrčal okolo križovatky a zanechal za sebou stopu naftového oparu. Neďaleko za ním zúrivo šliapal na bicykli chlapec, odhodlaný dobehnúť svojich kamarátov.

Bol večer, teplo, a vzduch bol svieži, príjemný na odhalenej pokožke. Je to také nádherné ročné obdobie, že sa nikomu nechcelo ísť dovnútra, dokonca ani keď sa blížil zákaz vychádzania.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.