Zelené klany. Zvláštny svet medzi mimovládkami a vládami

Zelení by však mohli poslúžiť aj ako príkladná štúdia pre hypotézu, že kde sa idealizmus na jednom mieste vyskytuje príliš dlho, tam nakoniec prerastie s materiálnymi záujmami zúčastnených.

Habecovo „ministerstvo pre rodinu“

Ministrom hospodárstva a ochrany klímy a súčasne lídrom Zelených je Robert Habeck. Pôvodným povolaním autor knižiek pre deti (sám seba označuje za filozofa) zažíva od vstupu do spolkovej politiky neuveriteľne vľúdne zaobchádzanie zo strany médií. Je považovaný za človeka budúcnosti, budúceho kancelára. Alebo skôr bol – aj veľké médiá museli zareagovať na posledný personálny exces jeho ministerstva.

Koncom apríla vyšlo najavo, že štátny tajomník na ministerstve, nejaký Patrick Graichen, dopomohol k miestu riaditeľa vládnej energetickej agentúry (DENA) svojmu blízkemu priateľovi, ktorý mu bol za svedka na svadbe.

Taký nepotizmus je cez čiaru, ministerstvo výber anulovalo a médiá si pri tej príležitosti spomenuli na rok a pol staré správy o podivnom obsadzovaní vrcholných pozícií na tomto ministerstve. Štátny tajomník pre energetiku Patrick Graichen má dvoch súrodencov. Sestra Verena je profesionálna ekoaktivistka, podpredsedníčka ochranárskej skupiny BUND, a súčasne manželka Michaela Kellnera, iného štátneho tajomníka na tom istom ministerstve. Dvaja námestníci na najdôležitejšom ministerstve sú teda švagrovia.

Tretí zo súrodencov v štátnom sektore nepracuje, dokonca ani cez svoju manželku, zato so sestrou Verenou pôsobí v mimovládke Öko-Institut. Tá od Habecka rutinne dostáva zákazky na štúdie rádovo za stovky tisíc eur ročne. Nie div, že kresťanskodemokratická opozícia bola k Habeckovi ako vyhliadnutému koaličnému partnerovi doteraz super ústretová, dnes o jeho úrade hovorí ako o „ministerstve pre rodinu“.

Veľké médiá sa nakoniec zrejme uspokoja s argumentmi typu: Graichenovci a ich priatelia vo vysokých pozíciách svoje väzby obnažili kolegom na ministerstve hneď pri nástupe, takže niet sa čomu diviť. A koniec koncov celú túto kváziaféru zneužíva krajne pravicová AfD, preto vŕtať sa v nej znamená vyvolávať ducha neonacizmu.

Think tank Agora Energiewende

Tomu, kto sa neuspokojí s prvoplánovým čítaním, môže, naopak, aféra poslúžiť ako unikátny náhľad do polosveta zelenej politiky, kde sa voľne prechádza medzi mimovládnymi skupinami a vládnymi úradmi, tam a späť. Prím medzi mimovládkami tu hrá think tank Agora Energiewende. Vznik Agory podporili pred desiatimi rokmi dve súkromné nadácie: European Climate Foundation a Mercator. Prvým riaditeľom bola druhá kľúčová postava zeleného polosveta popri Graichenovi Rainer Baake.

Už pri svojom vzniku si Agora Energiewende vytýčila za cieľ uhlíkovú neutralitu, ktorej zmysel a dôsledky širokej verejnosti v Nemecku a v Európe ešte len postupne dochádzajú. Čoskoro po vzniku Agory v roku 2013 je Baake povolaný práve na ministerstvo hospodárstva. Bolo to prekvapivé najmä preto, že ministrom bol sociálny demokrat, zatiaľ čo Baake bol členom partaje Zelených. Stal sa štátnym tajomníkom pre energetiku. Graichen, ktorý je ním dnes, vtedy po Baakem prevzal riadenie Agory, tá chrlila štúdie o tom, ako v rôznych odboroch dôjsť k bezemisnej energetike. Tie štúdie sa vyznačovali aj tým, že autori do nich rovno zakomponovali aj spísané návrhy legislatívnych zmien.

Ďalšie zelené neziskovky v podloží nemeckej politiky, ktoré by sme si v tejto súvislosti mali pamätať, sú už spomínaný Öko-Institut a Deutsche Umwelthilfe (DUH). Tá sa „preslávila“ pred niekoľkými rokmi, keď si na súdoch presadila zákazy vjazdu áut so staršími dieselovými motormi do centra Stuttgartu a potom aj niekoľkých iných miest. Vtedy vyšlo najavo, že poberá štátne dotácie a aj inak je prerastená do štátneho aparátu.

Napríklad aktivista Axel Friedrich pôsobil striedavo v DUH a v Spolkovom úrade pre životné prostredie. Friedrich sa rozhodujúcou mierou podieľal na odhalení takzvanej Dieselgate, ničivej pre Volkswagen a nepriamo celý automobilový priemysel, ktorý následne pristúpil na elektromobilitu. Baake medzi prácou na ministerstvách viedol raz Agoru, druhýkrát „mimovládny“ DUH.

V rade Agory Energiewende, čo je akýsi poradný panel, v ktorom sa stretávajú a podľa pravidiel Chatham House, teda utajene, diskutujú aktivisti, vedci, energetici a politici, zasadá ďalší Habeckov štátny tajomník Oliver Kirscher. Ďalší muži, ktorí prešli Agorou, dnes pracujú ako štátni tajomníci, často v režime nepolitických úradníkov, na ministerstvách dopravy, rozvojovej pomoci a, samozrejme, životného prostredia. Agora sa právom môže pýšiť tým, že je najvplyvnejším ekologickým think tankom planéty.

Americký vplyv v neziskovke

Bola by chyba myslieť si, že Agora je závislá prevažne na štátnych peniazoch, hoci ju rôzne spolkové ministerstvá spolufinancujú. Štartový kapitál poskytla súkromná nadácia Mercator, ktorá vznikla z kapitálu rodiny prevádzkujúcej sieť nemeckých veľkoobchodov Metro, ale aj nadácia European Climate Foundation (ECF). Jej názov trochu klame, pretože tu je pôvod peňazí prevažne americký.

Za ECF stojí Hal Harvey, dnes šesťdesiatdvaročný muž, ktorý kedysi padol do oka potomkom rodiny Hewlettovcov (Hewlett-Packard), Rockefellerov a ďalších. Z ich príspevkov vybudoval sieť think tankov a zelených nadácií od Ameriky cez Áziu až po Európu. Nemecko v plánoch Harveyho hrá zásadnú úlohu najskôr preto, že nemecké obyvateľstvo a elity sú zeleno spracovávané najdlhšie a najdôkladnejšie. Týždenník Spiegel, ktorý sa po afére Graichen tejto subkultúre v poslednom čísle podrobnejšie venuje, napísal, že „Harvey Európu považuje za kľúč k presadeniu klimatickej neutrality“ na celom svete, a preto „smeruje milióny (eur) na podporu ľudí ako Baake a Graichen“.

Zatiaľ čo v anglosaskej tlači sa meno Hal Harvey vyskytne zriedkakedy, hamburský týždenník Zeit ho prednedávnom označil za „najdôležitejšieho zeleného na svete“ a nemyslel to zle. Bez Harveya by v roku 2012 nevznikla Agora a bez Agory by zrejme súčasná nemecká vláda nerobila takú extrémistickú politiku.

Kruh sa uzatvára

Vôľa Berlína sa, ako je známe, neskôr často stáva zásadným faktorom pri určovaní cieľov Európskej únie. Teraz práve Habeck, potom čo sa mu podarilo dotiahnuť starý sen Zelených a vypnúť aj posledný jadrový reaktor (a tým prechodne viac spaľovať vysoko emisné hnedé uhlie), prikročil k nútenému presadzovaniu tepelných čerpadiel pri vykurovaní bytov a budov.

Pokiaľ sa presadí ministrova vôľa, budú musieť od roku 2024 všetky novoinštalované kúrenia v domoch byť z dvoch tretín bezemisné, čo znamená masívny a bleskový prechod na tepelné čerpadlá. Búrkou, ktorú tým Habeck vyvolal, asi môžeme vysvetliť aj to, že Graichenovi, jeho kľúčovému poradcovi a realizátorovi energetickej politiky do praxe, sa nakoniec predsa len dostalo mediálnej pozornosti.

Zelení už pol roka pozvoľna oslabujú v preferenciách (z maxima 23 percent vlani v lete však spadli len na 16 percent, čo je stále ľahko nad ich výsledkom vo voľbách), bývalá jednotka Habeck vypadol z prvej desiatky populárnych politikov a už nie je tým bezchybným spasiteľom. Koaličné strany, liberálne FDP a v menšej miere aj SPD kancelára Olafa Scholza príležitostne šliapu na brzdu a napríklad pri zavádzaní tepelných čerpadiel si želajú zvoľniť tempo.

Naozajstný zvrat ale v Nemecku nie je na obzore. Hlavná opozičná sila, kresťanská demokracia (CDU) pod vedením Friedricha Merza, sa totiž Zeleným zalieča, snaží sa stať ich prirodzeným koaličným partnerom do budúcnosti. A Merz nevedie ani žiadnu polemiku s kampaňou za klimatickú neutralitu.

Môžeme tu ako na tanieri pozorovať systém, v ktorom aktivisti vytvoria paniku, potom štátom a potomkami miliardárov financovaných think tankami zavalia verejný priestor štúdiami, ktoré politici pretavujú do zákonov. Pozoruhodné je, že systém funguje bez ohľadu na to, ktoré strany vládnu. Keď sa Zelení (Baake) dostali na rozhodujúce miesta, obsadzovali ich ideologicky spriaznenými nominantmi. Žiadna iná strana nedisponuje takou bohatou sieťou spriatelených think tankov, nadácií a investičných kapitalistov.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.