Ako som sa stal síce malou, ale celebritou v Mexiku

Ide o konferencie, ktorých tradícia trvá desať rokov a organizujú sa každé dva roky – raz v Európe a raz v Latinskej Amerike. Pandémia vírusu COVID-19 urobila týmto podujatiam niekoľkoročnú prestávku. Zúčastňujú sa ho konštitucionalisti z krajín Latinskej Ameriky (Brazília, Peru, Kolumbia, Mexiko a iné), ako aj krajín strednej Európy (Poľsko, Maďarsko či baltské a balkánske krajiny). Prvýkrát bolo na stretnutí ústavných právnikov zastúpené aj Slovensko prostredníctvom mojej osoby. A prvýkrát bolo stretnutie organizované v Mexiku v štáte Hidalgo v meste Pachuca (asi sto kilometrov severo-východne od Ciudad de México).

Na organizáciu konferencie sa podujala univerzita CENHIES (Centro Hidalguense de Estudios Superiores), ktorá je súkromnou univerzitou združujúcou sedem rôznych fakúlt vrátane strednej a základnej školy. Univerzita v tomto roku oslavuje 30. výročie svojho založenia. Celá univerzita, ako mi to vysvetlila jedna z organizátoriek, je rodinný biznis. Školu založil Leonardo Ramirez (mal 16 detí) a jeho dcéry pracujú na rôznych vedúcich funkciách v rámci školy; jedna dcéra je dekanka právnickej fakulty a syn (Leonardo) bol rektor celej univerzity, ale počas konferencie, žiaľ, zomrel na vážnu a dlhú chorobu. Študenti za vzdelanie platia školné približne 2 000 mexických pesos (105 €) za mesiac, čo je vraj na mexické pomery málo, ak hovoríme o súkromnej škole. Na škole sa učí momentálne približne 300 študentov a štúdium práva trvá štyri a pol roka.

Univerzita CENHIES

Škola je moderná a čo ma najviac zaujalo je, že medzi budovami, kde prebieha výučba, sa nachádzajú dve športové ihriská – basketbalové a futbalové. Teda študenti, ktorí prechádzajú z jednej hodiny na druhú, alebo idú do jedálne, nevyhnutne musia cez tieto ihriská prejsť. Na ihriskách študenti neustále športujú. Miestne družstvá sa volajú Leones (levy) – po zakladateľovi univerzity Leonardovi. Symbol leva je všadeprítomný.

Basketbalové ihrisko, CENHIES

Konferenčný program je značne odlišný od toho, na aké som zvyknutý v Európe. Prvé odlišnosti som si všimol už hneď pri príjazde na univerzitu, kde nás ako účastníkov konferencie vítalo množstvo rôznych osôb (medzi nimi i študenti). Každý z účastníkov hneď dostal „svojho“ študenta, na ktorého sa mohol obrátiť, ak niečo potreboval (najčastejšie sa pomoc ohraničovala na podanie vody alebo zabezpečenia pomoci s technickými vecami ohľadom prezentácie či vystúpenia). Tí istí študenti nás vítali každý deň ráno, trávili s nami čas (na obedoch a večeriach) a zvítavali sme sa a lúčili s nimi ako so starými známymi. Niekedy bola ich pozornosť až otravná – keď sa každých desať minút pýtali, či niečo nepotrebujeme.

Začiatok konferencie bol slávnostný. Priznám sa, že také niečo som nečakal. Celá konferencia prebiehala vo veľkej sále, ktorá bola celá zaplnená študentami. Odhadujem, že ich mohlo byť okolo 400 a boli prítomní počas celého trvania konferencie od začiatku (10:00) až do samého konca (cca 20:30). Prekvapilo ma aj ich formálne oblečenie – chlapci obleky a dievčatá kostýmy. Súčasťou sály bolo pódium vyzdobené kvetmi a reklamami na konferenciu.

Čo sa týka začiatku, tak sa ho zúčastnili významné osobnosti zo štátu Hidalgo (má štyri milióny obyvateľov): od predsedu exekutívy štátu Hidalgo, primátora mesta, poslancov federálneho parlamentu za štát Hidalgo, poslancov parlamentu štátu Hidalgo, predstaviteľov súdnej moci v štáte alebo zástupcu federálnej vlády pre štát Hidalgo (Mexiko je federálny štát, teda okrem federálneho parlamentu existujú aj parlamenty jednotlivých štátov). Na otvorení boli prítomní aj viacerí novinári, ktorí robili rozhovory s prítomnými osobami. Články o podujatí sa objavili vo všetkých miestnych novinách.

Celkovo bola propagácia udalosti na vysokej úrovni v porovnaní s európskymi konferenciami. Reklamy na podujatie boli na viacerých bilbordoch po celom meste (Pachuca má asi 300-tisíc obyvateľov) spolu s fotkami účastníkov, názvom podujatia a štátnymi vlajkami jednotlivých zúčastnených krajín. Po celej univerzite boli rozmiestnené veľké reklamy s podujatím vrátane vlajok jednotlivých krajín. Okrem toho každé vystúpenie bolo zaznamenávané a sprístupňované na sociálnych sieťach školy.

Konferenčné pódium

Samotné podujatie bolo typicky konferenčné – vystúpenie, po ktorom nasledovala diskusia. Na rozdiel od európskych podujatí, program nemal pevný časový harmonogram; vystúpenie účastníka konferencie trvalo spolu s diskusiou niekedy až dve hodiny (v Európe je maximom niečo od 15 do 20 minút). Z presného začiatku alebo konca konferencie si nikto ťažkú hlavu nerobil, ale všetko sa stihlo k spokojnosti organizátorov a účastníkov konferencie.

Zároveň nám organizátori pripravili bohatý poznávací a kultúrny program. Navštívili sme mestečko Real del Monte, ktoré spolu s Pachucou boli ešte nedávno čulými baníckymi mestami, v ktorých sa ťažilo zlato, striebro a iné drahé kovy. Mimochodom, typickým jedlom v tejto oblasti sú pastels – pirôžky plnené rôznymi náplňami (zemiakmi, fazuľou, cibuľou či na sladko). Ďalšie mesto, do ktorého sme zavítali, bolo Queretaro. Ide o významné historické mesto, ktoré zohralo dôležitú úlohu v mexických dejinách (napríklad koniec občianskej vojny v druhej polovici 19. storočia medzi republikánmi a rojalistami; zároveň miesto popravy mexického kráľa Maximiliána Habsburského). Okrem toho v meste podpísali aj doteraz platnú a účinnú mexickú ústavu z roku 1917. Kolorit návštev dopĺňali mexickí sprievodcovia, ktorí aj napriek tomu, že ich krajina má problémy, oproti ktorým tie naše vyzerajú priam malicherné (kriminalita, chudoba, milióny utečencov, ktoré prechádzajú cez Mexiko do USA, niektoré časti krajiny štát nemá pod kontrolou a tak ďalej), boli veľmi hrdí nielen na minulosť svojej krajiny, ale aj na súčasnosť.

Výroba pastels v Real del Monte

Miesto úmrtia Maximiliána Habsburského, Queretaro

Najväčší šok mi však spôsobili študenti (väčšinou dievčatá), ktorí sa s účastníkmi neustále chceli fotiť a pýtali si od nás autogramy. Boli milí, srdeční, veselí a zároveň veľmi pokojní. Dokonca nám nosili aj rôzne darčeky – napríklad lokálne cukríky, koláčiky, ovocie alebo keksíky. Po anglicky hovorili ako ja po španielsky (teda takmer vôbec), čo však neprekážalo. Človek sa cítil ako celebrita alebo slávny športovec. Nikdy som si nemyslel, že záujem o ústavné právo môže vyzerať až takto. Bolo to príjemné a bol to skvelý zážitok, ktorý mi ešte dlho zostane v pamäti.