Erich Vladár o láske k jazzu a hudobných začiatkoch

TRENČÍN – Muzikant, večný študent a dlhoročný pedagóg. K hudbe, angličtine a histórii sa dostal už v detstve a svoje lásky pestuje celý život.

Civilný život

Erich Vladár vyštudoval anglický jazyk a literatúru v Nitre a o desať rokov neskôr aj dejepis v Bratislave a Trnave, z ktorého má aj doktorát. Ostatné roky učil v jazykovej škole a na súkromnej univerzite. „Aktuálne učím anglický jazyk na obchodnej akadémii, to je môj stabilný úväzok. Pre trenčiansku univerzitu učím dva kurzy externe.“

Láska na prvé počutie

Ešte zaujímavejšia je však Vladárova hudobná cesta. Hrať sa naučil v základnej umeleckej škole, no až prvý kontakt s jazzom mu otvoril nové obzory. Mozaiku trenčianskej hudobnej scény dotvára viac ako dve desaťročia. Bol súčasťou viacerých hudobných formácií ako napríklad Aurelius Q, BlueBerryBand, LadyMoon či Fascination Band. Ako sa dopracoval k prvej jazzovej kapele?

„Nedávno som mal hodinu so študentmi a v učebnici mali Stinga. Ani jeden z nich nevedel, kto to je,“ rozpráva Vladár, pre ktorého je Sting najväčším vzorom. „Tento človek bol pri zrode mojej hudobnej kariéry.“

V roku 1989 navštívil jeho svetový koncert v Budapešti. „Oficiálne to bol Koncert za ľudské práva. Vystupovali tam svetoví umelci ako Bruce Springsteen, Sting. Tam som prvýkrát počul hrať klaviristu Kennyho Kirklanda. Bola to absolútna elita,“ opisuje kľúčový zážitok svojho života. „Nebol to jazzový klub pre 50 ľudí, bol to veľký štadión pre 70-tisíc ľudí. Prišlo klavírne sólo a mne sa zdalo, že trvalo 10-15 minút. Na pódiu ostal bubeník, Sting a Kenny hral klavírne sólo tak, že som vtedy zomrel, potom som sa nejak narodil znovu a pochopil som, že je to jediná hudba, ktorú chcem počúvať.“

Austin, mesto hudby

Vladárovi vtedy ešte nenapadlo zaoberať sa jazzom profesionálne. Veci prirodzene plynuli, po páde železnej opony sa vybral cez známeho na výlet do Ameriky. Tam zažil druhý silný zážitok podobný stretnutiu s Kennym Kirklandom. „V roku 1991 som bol v Austine, hlavnom meste Texasu, čo je asi druhé, tretie hlavné mesto hudby v Amerike, po New Yorku, Bostone. Je to miesto, kde idete po ceste a je tam sto klubov, kde sa hrá blues, country, rock, jazz a príbuzné veci.“

Na pódiu videl rôzne skupiny hudobníkov, striedali sa a hrali. „Nechápal som, že nejde o zohratú kapelu. Ladilo im to, akoby spolu hrávali roky. Vtedy som druhýkrát zomrel.“

Fascinovalo ho, že sa hudobníci na pódiu na seba nepozerali, nedávali si ani základné signály, len hrali. „Bol to dialóg, komunikovali spolu.“ Po tomto zážitku sa vrátil do Trenčína, dal sa dokopy s hudobníkmi, ktorí mali podobný vkus ako on a založili kapelu Aurelius Q. „Nezneli sme moc dobre,“ priznal pre Trenčiansky Štandard. „Šli sme na jazzový workshop, na ktorom hral aj Peter Lipa. Boris Urbánek z Ostravy hrával už vtedy na klavír s Petrom Lipom. Strávil som s ním týždeň.“

Hrali tiež s Richardom Müllerom, Jana Koutková ich pozvala na Vokalízu (festival v Prahe, pozn. red.). „Po ceste sme išli, škodovečka 105-ka, vzadu príves, nástroje, odpočívadlo Devět křížů, tak že ideme na kávu.“ Tam sa prvý raz stretol s Dežom Ursinym. „Dali sme sa do reči a zistili sme, že hráme na rovnakom festivale ako on.“ Bol to jeho posledný alebo predposledný koncert, no vtedy to nikto netušil. „Inak sme sa s ním nepoznali, bol pre nás božstvo, legenda, ten najvyšší.“

Počiatky Fascination Band

Erich Vladár neustále hľadá v hudbe nový zvuk, nové možnosti. Keď spoznal Jožka Brindzáka, začali dávať dokopy projekt Fascination Band. V tom čase začali jeho deti navštevovať ZUŠ-ku, „Tam sme sa nejako zblížili a začali sme sa baviť o tom, že skúsme spolu niečo hrať. Takto nejako vznikol Fascination Band. To sme zas hrali iné veci, nazval by som ich šlágriky a evergreeny. Bola to veľká skúsenosť.“

Vystupovali skôr v kaviarňach a reštauráciach. Bolo to komerčnejšie ako s kapelou Aurelius Q. „Hrali sme aj oveľa častejšie ako s Aureliusom Q, lebo predať dvoch, troch ľudí je ľahšie, ako predať jazzový band. Jazdíte na jazzové festivaly, občas niekde, ale je to ťažké. Na tomto období bolo skvelé, že sme veľa hrali.“ 

Trenčianska kaviareň 

Z novších projektov Ericha Vladára spomeňme formáciu LadyMoon, ktorá vznikla v roku 2018. Vladár projekt zosnoval s gitaristom Adrianom Vitalošom. Pred covidovou pandémiou odohrali niekoľko koncertov, ktoré mali úspech, no projekt v dôsledku vládnych opatrení zastavili.

V súčasnosti hrá v skupine s názvom Trenčianska kaviareň, v ktorej sa naplno prejavilo to, čo má na jazze najradšej. „Na jazze sa mi najviac páči, že je to rozhovor. To ma baví na mojej najnovšej skupine. Nezažil som to v iných kapelách v takej miere, ako teraz.“

Členmi kapely sú aj o generáciu mladší muzikanti, medzi nimi je tiež Matúš Oravec. Napriek vekovým rozdielom im to však výborne funguje a majú za sebou niekoľko koncertov. „Prvý veľký koncert bol Piknik v rámci Trenčianskeho hudobného leta, na base tam hral môj syn Šimon, zaskakoval chýbajúceho basáka. Druhý koncert bol v rámci jazzového festivalu. Hráme vlastné kompozície aj coververzie známych a neznámych vecí. A Matúš tomu dáva inú dimenziu,“ dodáva Vladár.

A čo najaktuálnejšie projekty?

„Od septembra mám na starosti hudobnú zložku v talk show Ivana Ježíka Prieniky v KKC Hviezda, kde doprevádzam hudobných hostí na klavíri a robím hudobnú dramaturgiu. Od novembra nahrávam v štúdiu s Trenčianskou kaviarňou. Dúfam, že z toho bude materiál na nový album,“ ozrejmil.

V priebehu tohto roku absolvoval s Trenčianskou kaviarňou a Matúšom Oravcom niekoľko vydarených koncertov.

„Podarilo sa nám obnoviť spoluprácu s kapelou Aurelius Q, s ktorou sme odohrali dobrý koncert na Trenčianskom jazzovom festivale,“ uzavrel hudobník.