Úprimná spoveď Miloša Slema Slemenského z Hornej Dolnej: Presvedčil som ľudí, že som sviňa

Trenčania si ho pamätajú z niekdajších slávnych historických slávností, Mestského divadla či televízie. Reč je o Milošovi Slemenskom, ktorého väčšina ľudí pozná pod pseudonymom Slemo. Čo nám na seba prezradil?

Mladšie ročníky vás poznajú ako starostu Dolnej zo seriálu Horná Dolná. Vráťme sa však 20 rokov dozadu. Vtedy ste dostali rolu v Jánošikovi. Ako to dopadlo?

V roku 2001 sa natáčal Jánošík. Dostal som ponuku zahrať si jedného z Jánošíkových chlapcov. Časť filmu sme natočili, potom prišli nejaké problémy s financiami, takže film stopli. Licencia na výrobu toho filmu sa predala Poľsku.

V jednom staršom rozhovore ste spomenuli, že ste Jánošíka nikdy nevideli, s výnimkou pasáží, v ktorých ste hrali. Už ste si film pozreli?

Nie (smiech). Keď to išlo na Slovenskej televízii, prespal som to, priznávam sa. Bol som na niekoľkých záberoch, všetko zozadu, keď film potom dotáčala poľská produkcia, dosadili si tam svojho herca.

Vo filme Povstanie ste mali dve roly. Podarilo sa vám „zabiť svojho vraha“. Ako sa to stalo?

V tom istom roku sa točilo v Bratislave Povstanie – film o povstaní židovského geta vo Varšave, tam som šiel na záskok na šesť dní. Nakoniec som tam zostal sedem týždňov, až do konca filmovačky. Taká zaujímavosť pre čitateľov: som jeden z mála hercov, ktorému sa podarilo po svojej smrti zastreliť svojho vraha (smiech).

Ako k tomu došlo?

Ráno som hral židovského povstalca a strieľal som po jednotke, ktorá nás prišla zlikvidovať. Cez obedňajšiu prestávku prišiel za mnou asistent réžie, doviedli ma do kostymérne, maskérne, ostrihali ma, oholili, nasadili na mňa esesácku uniformu a poobede som ako člen esesáckej jednotky zastrelil toho Žida, ktorý ma ráno zastrelil. Zabil som svojho vraha. Vo filme sú možné aj takéto záležitosti (smiech).

ŠportJe prvý suchozemec, ktorý zdolal Sedmičku oceánov. Úžasná Abhejali Bernardová a jej výzvy

Niekedy po natočení tohto filmu začal zrod spolupráce s pani Moravčíkovou a založenie Mestského divadla v Trenčíne, ak sa nemýlim….

Zrovna na natáčaní tohto filmu som stretol Trenčanku, slovo dalo slovo a dozvedel som sa o Zuzke (vtedy Moravčíkovej), že má vyštudovanú filmovú a divadelnú akadémiu a pár mesiacov po natáčaní sme sa začali baviť o založení divadla v Trenčíne.

V čom aktuálne hráte? V akých predstaveniach vás ľudia môžu vidieť?

Aktuálne nehrám v ničom, zamestnanie mi to nedovolí, mám aj ranné aj poobedné. Ale v zime Perinbaba a Pinocchio.

Prejdime k vašej srdcovej záležitosti. Stáli ste pri zrode skupiny historického šermu Wagus. Ako si spomínate na roky vo Waguse?

Patria medzi moje najkrajšie roky (dojatie). Na prvom ročníku historických slávností som bol aj spoluorganizátorom, ešte s Jozefom Gálom, ktorý nás učil aj šermovať. Robili sme to z nadšenia a z presvedčenia, že robíme dobré veci. Mestské aj hradné historické slávnosti mali skvelú atmosféru, ľudia robili obrovský kus práce. V piatok sme sa stretali, v sobotu boli vystúpenia, večer galaprogram, v nedeľu sa ešte šermovalo. Po galaprograme bývala slávnostná večera, ktorá končila tak okolo jednej, druhej hodiny v noci, ale ráno o deviatej boli všetci na štartovacích pozíciách a išlo sa tak ako deň predtým, akoby sa nechumelilo. Boli sme unavení, uťahaní, ale bol to krásny zážitok. Len ten, kto to nezažil a neskúsil, nevie, čo to je, keď stojí na pódiu a tlieska mu 1 800 ľudí. Zažil som amfiteáter na hrade tak narvaný, že ľudia sedeli a stáli na hradbách. Keď boli staré lavičky, vošlo sa tam okolo 1 600-1 700 ľudí, ale zažil som aj dva a pol tisíca na programe. Trenčianske hradné slávnosti mali svoju povesť, každý sem chcel vtedy prísť. Bolo to niečo neopakovateľné.

Ktorý z charakterov, ktoré ste stvárňovali, vám bol najbližší?

(Odmlka.) Úloha toho, kto zastrelil Miloša Hrmu v divadelnom predstavení Ostro sledované vlaky. Ešte desať rokov po tom predstavení ma dcéra jedného kolegu nevolala inak ako Esesák. Myslím, že som ho zahral tak vierohodne, že aj keď o mne vedela, že som aj tanečník aj kaskadér, stále ma videla už len ako toho esesáka. Presvedčil som ľudí, že som taký bezohľadný. Počas druhej svetovej vojny platilo: nezabiješ ty, zabijú oni teba. Vyvoláva to vo mne silné emócie. Nemám rád násilie, ale vtedy som presvedčil veľa ľudí, že som tá sviňa, ktorá bez mihnutia oka zastrelí toho človeka, ktorý robil niečo v partizánskom odboji.

Na záver: Čo by ste chceli zaželať čitateľom Trenčianskeho Štandardu?