Na čo sa môžete tešiť v Epire? Na pobreží sú malé pieskové pláže ohraničené kamennými útesmi a na mnohých miestach ukryté v lesoch. Stačí sa voziť autom popri pobreží a z času na čas zahnúť na cestu vedúcu k moru. Môžete objaviť skvelú pláž.

V okolí najväčšieho prístavu Igoumenitsy sa dajú nájsť aj dlhé pieskové pláže porastené píniami, takže je postarané o prirodzený tieň. Vo vnútrozemí sú historické mestá, malé mestečká valachov a dediny, v ktorých v stredoveku žili Slovania a rumunskí Valasi. Po týchto dvoch etnikách zostala etymologická pečať v celom Epire a na Grécko nezvyčajná záľuba v poctivej mäsovej kuchyni a pálenke.

Epirčania podľahli čaru vínovice, ktorú volajú tsipouro. Viníc tam majú dosť a milovník vína pri potulkách objaví vínne pivnice alebo vinotéky. Hlavným lákadlom Epiru sú majestátne hory, ktorých štíty majú medzi 2 300 až 2 600 metrov a aj o tomto čase v polohách nad 2-tisíc metrov môže výdatne nasnežiť, takže plánovaná pešia túra po rozkvitajúcich lúkach sa ľahko zmení na skialpinistickú.

Vďaka horám a blízkemu moru je v Epire množstvo zrážok, takže kraj je zelený aj v lete a v zime poctivo zasnežený. Výdatné búrky sa vyskytujú po celý rok a nie je nič nezvyčajné zažiť poriadne blýskanie aj v januári. Najčastejšie sú však zrážky v podobe jemného a dlhotrvajúceho až anglického dažďa, ale v letných mesiacoch je zrážok pomenej a v priemere prší 3 až 4 dni v júli a v auguste.

Na snímkach zľava pláž pri Parge jazero pri Metsove a Zimný Pindos. Foto: archív autora

Nech sa páči 10 tipov pre skvelú dovolenku v Epire.

1. Parga

Predstavte si pokojné malé mestečko učupené v zálive, ktorý chránia ostrovčeky a vypína sa nad ním benátsky hrad. Z jednej aj druhej strany hradu sú pláže, nad mestom sú zelené hory a celé to pôsobí ako svet sám pre seba. Prirodzená pevnosť. Tomuto čaru podľahli aj Benátčania a Pargu pretvorili na svoju námornú základňu, ktorú Turci vyplienili, ale nikdy nedobyli. Bola to najjužnejšia slobodná kresťanská enkláva na Osmanmi okupovanom Balkáne.

Pargu získali až po zrušení Benátskej republiky a jej obyvatelia sa na protest odsťahovali na Iónske ostrovy, lebo nikdy predtým neboli tureckí poddaní a ani nimi nechceli byť. Dnes je to typická stredomorská destinácia, kam prídu najmä Nemci a asi jediné miesto v Epire, ktoré má v sebe nádych masovejšieho turizmu. Napriek tomu však nie je zaplavené, a keď sa vyberiete na prechádzku, nebudete narážať na davy turistov.

Na snímkach zľava benátsky hrad a záliv v Parge Foto: archív autora

2. Ioannina

Pri návšteve Ioanniny máte dojem, že ste vo Švajčiarsku, a nie je to cenami. Teda okrem piva, kde je našinec zvyknutý na politickú cenu korumpovania voličov asi ako Francúz na bagetu a Talian na kávu, tak v Ioannine sa pripravte na šesťeurový učet za polliter. Pri troche šťastia nájdete krčmu s prijateľnou cenou štyri eurá.

Mesto sa nachádza na brehu jazera, hneď na druhej strane je hora a všade naokolo sú štíty presahujúce dvetisíc metrov. Pri jazere je promenáda s kaviarňami a reštauráciami, ktorým tieň poskytujú majestátne platany. Mesto vibruje životom vďaka univerzite a študentom, vďaka ktorým si za to pivo priplatíte.

Centrum a vnútorné mesto, lepšie povedané byzantský a osmanský hrad, ozdobujú mešity, pravoslávne kostoly, citadela a typické hrázdené osmanské domy. V centre nájdete množstvo kaviarní, cukrárne, krčmy s remeselným pivom a vinárne. Ioannina je však aj mestom striebra a lacno môžete nakúpiť šperky miestnych majstrov.

Aby toho nebolo málo, mesto je v nadmorskej výške okolo 500 metrov, čo mu zaručuje príjemnú klímu v lete a občasné husté sneženia v zime, aby sa deti na pár dní mohli vyšantiť na snehu a rodičia zasa neunavili jeho odhadzovaním. Tu som pochopil, že asi najviac sa mi páčia mestá na jazere a to som precestoval pekný kus Európy. O tomto čase môžete popíjať kávu a na horizonte obdivovať kde-tu zasnežené hory. Ako to robia Gréci, keď idú na dovolenku do hôr. Hlavné je mať pokoj, pastvu pre oči a brucho, no a Ioannina je až zenová.

Na snímkach zľava vnútorný hrad, byzantské hradby a osmanská citadela s mešitou. Foto: archív autora

3. Arta

Ak patríte k milovníkom byzantského umenia a architektúry, Arta je jedno z pár miest v Grécku, kde ich môžete obdivovať. Tou krajinou sa prehnalo toľko vojen, že mnoho pokladov minulosti odišlo do nenávratna. Arta však mala šťastie.

Po dobytí Konštantínopolu križiakmi sa mesto stalo centrom Epirského despotátu, kde vládla komnénovsko-angelovská dynastia a nasledoval stavebný ruch. Do mesta môžete prísť po impozantnom moste ponad rieku Arachtos, ktorá je podľa antickej mytológie jedna z riek vedúcich do podsvetia. Za návštevu stojí aj jej kaňon severne od Arty.

V samotnom meste sú aj antické ruiny, ale čo upúta pozornosť, je byzantský hrad a viacero kostolov postavených od 10. do 14. storočia a ozdobených jednými z najkrajších fresiek v Grécku. Ľudia hromadne navštevujú Meteory, ale tomuto miestu sa vyhýbajú.

4. Pamiatky UNESCO v albánskom Epire

Keď sme už pri pamiatkach, v starom Epire sú aj miesta zapísané v UNESCO. Nachádzajú sa však na juhu Albánska a po trochu komplikovanej a precíznejšej hraničnej kontrole môžete rýchlo prísť do strieborného mesta Gjirokastru, centra gréckeho života v Albánsku. Mesto je rozložené po kopcoch, nachádza sa v ňom množstvo osmanskej architektúry, rozľahlá pevnosť a do dejín vošlo aj ako rodisko vodcu albánskych komunistov Envera Hodžu. Ešte donedávna údolie vedúce do mesta chránilo množstvo bunkrov postavených v líniách za komunizmu a dnes z nich už zostali len jednotlivé kusy pripomínajúce vtedajšiu paranoju izolovaného Albánska.

Pri pobreží sa nachádza druhé miesto na zozname UNESCO. Ide o ruiny helenistického a rímskeho mesta Butrint (gr. Bouthroton) a jedna z povinných zastávok pre milovníkov archeológie. Niečo ako Pompeje v malom s agorou, chrámami, gymnáziom, kúpeľami, akropolou a opevnením. Z neskorej antiky sa v meste zachovali aj ruiny kresťanskej baziliky a baptistéria a zo stredoveku benátske fortifikácie. Nad všetkým nakoniec vyhrala voda, ktorá po seizmicky nestabilnom období začala zaplavovať mesto, tak ľudia odišli. V UNESCO je najmä pre výnimočné mozaiky, ktoré sú však väčšinou zahrabané a chránené pred pôsobením živlami a odokrývajú ich len raz za pár rokov.

5. Dediny v Tzoumerke

Horská oblasť Tzoumerka je výlet do iného sveta. Po kľukatých cestách sa dostanete do dedín učupených na strmých svahoch pod štítmi, ktoré pripomínajú Tibet v malom. Len okrem buddhistických kláštorov tu nájdete pravoslávne chrámy a kláštory nalepené na skalných bralách, ako napríklad Kipinas. Zvrchu sa otvorí pohľad až na Korintský záliv, Peloponéz a Iónske more s ostrovmi. Toto je jedno za najizolovanejších miest Epiru a Grécka, kam ľudia chodia len pre vysokohorskú turistiku, podotýkam, nie je veľmi obľúbená medzi Grékmi, alebo za ekoturizmom.

Na snímkach zľava Štít Tzoumerka a dedina na jeho úpätí, rieka Arachtos v Tzoumerke a most Plaka (19. stor.), ktorý sa zrútil sa v 2015 pri povodniach. Foto: archív autora

6. Metsovo

Metsovo je centrom valašského obyvateľstva, v Grécku nazývanom Vlachi a jedno z centier gréckeho obrodenia a budovania štátu v 19. storočí. Mnohí vodcovia odboja proti Turkom pochádzali odtiaľ, viacerí politici a podnikatelia sa narodili v Metsove. Paradoxne išlo o Vlachov hovoriacich arumunčinou.

Títo podnikatelia potom zakladali vo svojom horskom kraji školy, venovali peniaze cirkvi, zostali po nich múzeá a galérie. Jeden bohatý obchodník kúpil gréckemu kráľovstvu krížnik, ktorý sa stal vlajkovou loďou námorníctva. Dnes je to horské mestečko, kam chodíte za čerstvým vzduchom, typickou kuchyňou a miestnymi mliečnymi výrobkami. Staré tradície a remeslá tu žijú.

7. Zagori

Toto je tretia horská oblasť a národný park severovýchodne od Ioanniny. Prístup je jednoduchší ako do Tzoumerky, ale opäť ide o neskutočne malebný a drsný kraj. V oblasti sú husté lesy zapísane v NATURA 2000 a štyri tucty dedín, ktorých história siaha až do antiky. Odtiaľto sa regrutovali jedni z najobávanejších bojovníkov v antike, stredoveku a existuje tu dlhá tradícia horalskej nezávislosti, s ktorou si neporadili ani Turci.

Typické dediny sa vyznačujú kamennou architektúrou, bridlicovými strechami a drevenými okenicami. Nechýbajú platanmi chránené námestia, kostoly a horské chodníky, ktoré spájali jednotlivé dediny. Početné potoky a rieky preklenujú staré kamenné mosty a mimo ľudského osídlenia sa nachádzajú mnohé kláštory. Oblasť má svoje slovanské dedičstvo, ako aj napovedá jej meno, čiže po našom Záhorie. Vďaka dodnes fungujúcemu pastierstvu sa môžete tešiť na miestne syry. Malou kuriozitou sú aj tkáčske dielne, kde sa robia koberce.

Na snímkach zľava kamenný most s dedinou v pozadí, typická miestna architektúra a dedina Monodendri, kde sú dielne na tkanie kobercov. Foto: archív autora

8. Turistika v Pindose

Ako som už spomenul, vyššie na túry sa dá chodiť v Tzoumerke aj v Zagori, kde štíty dosahujú 2 200 až 2 500 m. Najlepší čas na túry je v zime, v jeseni a na jar. Okrem tohto obdobia je pastierska sezóna a stáda sú strážené voľne pustenými svorkami poriadne veľkých epirských psov, ktoré nemajú strach a mohli by vás zožrať. Doslova.

Sú to potomkovia starovekých bojových psov, ktoré Epirčania posielali ako „vojakov“ prvého sledu na svojich nepriateľov. Svoje o tom zistili aj Rimania. Neodporúčam individuálnu túru, keď sú stáda na paši, ale len v skupine a po hlavných trasách k vysokohorským chatám a na štíty.

Taktiež treba byť opatrný pri zimných presunoch, lebo oblasť je krasová a ľahko môžete padnúť do priepasti. Niektoré majú až 400 metrov. V Zagori sa nachádza aj niekoľko plies a impozantné je najmä Dračie jazero (Drakolimni) vo výške 2 050 metrov takmer na vrchole kopca. Oblasť je ako stvorená na skialpinizmus a zimné túry, ale svoje čaro má po celý rok.

Druhou možnosťou je splavovanie riek, ktoré vďaka častým dažďom majú dostatok vody. Najvyššou horou Pindosu a Epiru je Smolikas (2 637 metrov), ktorý je však relatívne ľahko prístupný pre svoj reliéf a v nižších polohách sa nachádzajú chaty, kde sa dá prespať. Výstup a zostup sa však dajú zvládnuť za jeden deň, na rozdiel od Olympu, kde to je na hranici možností väčšiny turistov. Pred cestou do hôr je dobré si kúpiť turistickú mapu, ktorú v Grécku vydáva firma Anavasi.

Na snímkach zľava zhora pleso pod štítom Astraka, kamenný les, Smolikas, pohľad na horský hrebeň v Centrálnom Zagori a Dračie jazero Drakolimni pod horou Tymfi. Foto: archív autora

9. Jedlo

Kuchyňa je výborná a na tanier dostanete poctivý kus opečenej slaniny, klobásy, grilovaného mäsa, poznajú aj polievky. Vplyv Stredomoria sa prejavil aj tu a šaláty sú zdravým vyvážením mäsových hodov. V Epire je niekoľko veľkých gréckych producentov mliečnych výrobkov, ktorí majú značný podiel na domácom trhu. V Metsove sa vyrába ovčí údený tvrdý syr Metsovone, ale aj feta je veľmi častý domáci produkt.

Malý tip pre návštevníkov Ioanniny. Pohľadajte prevádzku Vlachi (Oi Blachoi), kde vám naservírujú ten najlepší gyros. V žiadnom prípade ho nevolajte kebab, lebo v Grécku sú turecké slová nežiaduce. Dostanete poctivé mäso, namiesto hranolčekov zemiaky, kopu šalátu a nebudete to môcť zjesť. Týka sa to však väčšiny porcií v reštauráciách pre miestnych horalov.

10. Vikos

Na záver som si nechal európsky unikát. V Zagori sa nachádza jeden z najväčších kaňonov v Európe. Dlhý je 32 kilometrov, ale jeho najimpozantnejšia časť meria približne 15 kilometrov. Hĺbka kaňonu dosahuje až 1 300 metrov a šírka od pár metrov po 2 500 metrov. Jeho prechod trvá veľmi dlho a závisí to od dažďov.

Tých hlavných a najhlbších 15 kilometrov môžete prejsť za 4 až 7 hodín. Chodník veľmi neexistuje a ide o jeden z najlepšie zachovaných kaňonov na svete. Reálne predeľuje hory na dve časti a má aj bočné kaňony. Z okolitých hôr alebo blízkej náhornej plošiny vidíte puknutú zem.

Na jeho skalných stenách sa nachádza aj kláštor Agia Paraskevi a ak sa vám nechce hodiny kráčať cez kaňon, výhľady doň môžete mať z rovnomennej dediny Vikos na severnom okraji kaňonu, alebo zo spomenutého kláštora Agia Paraskevi pri dedine Monodendri. Prípadne z Monodendri sa vyberte ku skalnému lesu a odtiaľ k výhľadu Oxia. Dostanete sa k nemu autom a naskytne sa vám jeden z najúchvatnejších pohľadov v živote. Úchvatných, ako je úchvatný Epirus.

Na snímkach zľava zhora pohľad do kaňonu z dediny Vikos, kláštor sv. Paraskévy, začiatok centrálnej časti kaňonu pri moste Plaka, pohľad na kaňon z krasovej planiny Stouros a Vikos zo štandu pri Oxii. Foto: archív autora.

Objavil niekto z čitateľov Epirus? Pochváľte sa so svojimi zážitkami v diskusii.