Absurdný týždeň Štefana Chrappu: makaky, poľský western a hŕstková polievka

V prvom momente som si myslel, že s krátkodobou práceneschopnosťou som získal devízu času a tvorivého potenciálu. Že keď budem pár dní odstrihnutý od sveta s touto malilinkou bolesťou a chrchlaním, zrodí sa v odlúčení zárodok diela, či dielka. 

Presne podľa porekadla: „chorý človek, chorá robota, chorá modlitba“ nevládal som siahnuť po počítači, dokonca ma obťažovalo aj nezmyselné civenie do telefónu.

Po niekoľkých dňoch chorobnej osprostenosti som sa naveľa dostal k správam, nech viem, čo je nové „v meste“. Tragédie, vojny, podvody. Nič, čo by prekvapovalo, alebo sa vymykalo normálu. Až na jednu zásadnú správu. 

Útek rodinky makakov chocholatých z klietky zoo v Děčíne. Opice sa chopili šance a ufujazdili z klietky. Vraj im ju otvoril nejaký zhulený chlapík. Neskôr ho zadržala polícia. Ktovie, či to nebolo práve THC, čo v ňom vyvolalo všeobjímajúcu lásku ku všetkému živému. „Choď a vypusti makaky! Pozri na ne. Veď sú ako ľudia. Sú ohrozený druh! Tebe by sa tiež nepáčilo byť zavretému takto v klietke.“ Presne tak to mohlo byť. Ja byť makak, tiež by som chcel utiecť. Vyšetrovanie zrejme prinesie viac detailov, ale tie sa pred verejnosť nedostanú, pretože budú každému ukradnuté. Ozaj, a ako sú vlastne uzamknuté makaky? Majú na klietke visací zámok s petlicou, či kartu s digitálnym kódom ako v korporácii?

Väčšinu makakov pomerne rýchlo odchytili, no pred pár hodinami ešte jeden makač – makak chocholatý pobehoval po komíne a streche domu mimo areálu zoo. 

Vedenie Zoologickej záhrady vyzývalo všetkých občanov, aby makakom nič nahádzali. Ani banány, ani jabĺčka. Pracovníci zoo stavili na overenú strategickú taktiku starých armád – vyhladovanie protivníka. Keď makaky vyhladnú, vrátia sa do klietky aj samy. Nemajú záujem potĺkať sa po Děčíne a zabávať náhodných okoloidúcich. 

Makak chocholatý pochádza z ostrova Sulawesi. Ľudia tam majú zvláštne rituály pochovávania, respektíve nepochovávania rodinných príslušníkov. Už si to nepamätám presne, ale človeka nemôžu pochovať, kým sa s ním všetci členovia famílie nerozlúčia a kým nenašetria na parádny pohreb. Keď niekto žije na inom ostrove, alebo inom konci sveta, môže sa posledná rozlúčka posunúť aj o niekoľko mesiacov, ba v špeciálnych prípadoch aj rokov. Dovtedy doma žijú ľudia so svojím zosnulým príbuzným a správajú sa k nemu ako k živému. Obetujú sa zvieratá, tečie krv. Je to veľká slávnosť. Skrátka, s mŕtvymi tu robia cviky a caviky, také sú ich návyky.  

Teraz nejde o pohreby Indonézanov, ale o makakov chocholatých. Ľudia zo zoo mi odpustia, no je perfektné, že tie opice utiekli. Najhorší scenár by bol, keby im nahulenec klietku otvoril a ony, namakané makaky by tam zostali čučať s tými chocholmi na hlavách, bez odvahy vystrčiť von svoj predĺžený „ksicht“. Druhý problém je, že bez klietky a starostlivosti v tomto našom nehostinnom prostredí neprežijú. Presne takéto výzvy kladie sloboda pred makaka, ale aj pred človeka. 

Ďalšiu bláznivú správu som zachytil z Poľska. Po diaľnici sa tam preháňal ohromnou rýchlosťou mladík na malom štýlovom Fiate 500 s nemeckými značkami. Auto bolo z požičovne, „temný“ jazdec nevedel vysvetliť ako k nemu prišiel, ani to, prečo išiel tak rýchlo. To však na celej situácii nie je najabsurdnejšie. Vrcholom bolo, že muž vystrčil ruku cez strešné okienko, držal v nej pištoľ a kade-tade strieľal. 

Ako westernový hrdina z divokého západu, ktorý jazdí na divom žrebcovi, ženie ho vpred, jednou rukou ho ovláda a druhou strieľa do vzduchu. Keď sa poľského hrdinu muži zákona pýtali prečo to robil, nevedel odpovedať. Tak mi povedzte vy? Komu napadne taká sprostosť? Možno je to len potešenie z číreho výtržníctva.

No a treťou absurditou je, že som varil hŕstkovú polievku. To znamená, že z vrecka nasypete do hrnca za hrsť hŕstkovej zmesi a máte to. Ja som pridal pár zemiakov a mrkvu, zasypal som to vegetou, soľou, korením, červenou paprikou a nechal variť. Zázrak sa vydaril, napokon, hladný zje všetko, vrhol som sa na tento experiment a štedro som naložil aj manželke. Tá vraví: „Je dobrá, ale zdá sa mi akoby som mala v ústach kameň“. Ajajáj, pomyslím si, už to aj na ňu lezie tá choroba, už miesto jedla cíti kamene. No potom z úst vytiahla kamienok veľký ako drahokam, chytila ho medzi palec a ukazovák ako znalec diamantov, prezrela ho vo svetle a postavila na stôl. 

„Fíha,“ nenachádzal som slov, no rýchlo som sa vynašiel. „Vieš, to je polievka svätého Františka.“

„To je čo za polievku?“

„No to bola taká, že sv. František prišiel do jedného chudobného mesta a tam práve zúril hladomor a keď chcel, aby ho ľudia počúvali, musel ich zasýtiť. Ľuďom povedal, že vie uvariť polievku z kameňa a ukázal ľuďom kameň. Nikto mu neveril, ale on dal priniesť veľký kotol s vodou, urobili oheň a začali vodu ohrievať. Potom do kotla hodil zázračný kameň. No zároveň sa obrátil na obyvateľov toho chudobného mesta s požiadavkou, aby každý priniesol niečo malé, čo ešte má doma. Že jedine vtedy bude čaro jeho požehnanej kamennej polievky fungovať. Tak každý zabehol domov a priniesol čo mal. Jeden uschnutý zemiak, kúsok mrkvy, ďalší tri fazuľky a tak. No a nakoniec uvarili plný kotol výživnej polievky. Plynie z toho poučenie, že solidarita nakŕmi zástupy, kým sebecký prístup robí hladnou celú spoločnosť,“ zakončil som príbeh poučením. 

„A toto má byť akože tiež ten kameň?“

„No nemá, ale je to pointa k polievke, a tá sa cení.“

Na záver by sa žiadalo nejaké poučenie. Nevypúštajme makaky, nestrieľajme na diaľnici a premývajme zmes na hŕstkovú polievku.