Neodpisujme Dzurindu. Chystá sa na voľby 2024

Hegerových Demokratov muselo zaskočiť, keď im dal Dzurinda definitívne košom. Ponúkali „spájanie síl“ do poslednej chvíle. Márne. Asi im nedošlo, že Dzurinda má iné plány. V inej lige.

Dzurinda mal na ignorovanie Demokratov dva dobré dôvody. Nezavážilo ani to, že bez spoločnej kandidátky sú šance oboch, Dzurindu aj Hegera, viac ako mizerné.

Prvým dôvodom je fakt, že pre Dzurindu nie sú slovenské parlamentné voľby 2023 životne dôležité. Nejde mu o krk ani o záchranu kariéry – ako Demokratom. Ambície Mikuláša Dzurindu sú namierené na iné ihrisko. Európske. Zdroje z prostredia Modrých naznačujú, že Dzurinda chce v júni 2024 kandidovať na europoslanca.

Je to pochopiteľné. V domácej politike už dvojnásobný premiér dosiahol, čo chcel. Od roku 2013 je prezidentom Centra pre európske štúdiá v Bruseli, čo je think tank Európskej ľudovej strany. Je prirodzené, že kariéru chce zakončiť ako poslanec Európskeho parlamentu. A možno aj ako šéf frakcie ľudovcov.

Samozrejme, to neznamená, že slovenské parlamentné voľby vypúšťa. Len to neberie až tak zúfalo vážne ako Demokrati. Prioritou Dzurindu bude zrejme až kampaň k eurovoľbám.

A v nich budú jeho šance celkom slušné. V eurovoľbách je totiž veľmi nízka účasť. Aktívni sú prevažne proeurópski voliči. To znamená, že v eurovoľbách môžu uspieť aj malé liberálne strany, ktoré v parlamentných voľbách zhoreli.

Príkladom bola mikrostrana Spolu. Do Národnej rady sa nedostala. V eurovoľbách 2019 bola pritom súčasťou víťaznej koalície.

Dzurindovi na šance vo voľbách 2024 stačí akákoľvek malá strana. A ako bonus plán na volebnú koalíciu s niektorým z partnerov.

Keď Demokrati až do víkendu naťahovali svoju tenkú ruku k Modrým, Dzurinda sa nehýbal. Na rozdiel od nich si to mohol dovoliť.

Je tu však aj druhý dobrý dôvod, prečo Dzurinda pred Hegerom zavrel dvere. Ten dôvod je osobný.

Strana Spolu Dzurindu podrazila. Navyše nehoráznym spôsobom.

Stalo sa to vo februári. Predseda strany Miroslav Kollár sa dohodol s Dzurindom na spoločnom projekte. Strana sa premenovala na Modrú koalíciu. Dzurinda a jeho modrý tím už čakali len na zlučovací snem, kde by sa naplnili písomné dohody.

Nedočkali sa.

Na dvere Spolu alias Modrej koalície zaklopali Naď a jeho sekretár Heger. Odišli z OĽaNO. Plány na prevzatie nejakej malej odležanej strany im jeden po druhom stroskotali. A prihlásili sa u Miroslava Kollára. S podmienkou, že stranu prevezmú oni. A s Dzurindom sa budú baviť – ak vôbec budú chcieť – až neskôr.

Miroslav Kollár sa pri tejto ponuke vyfarbil ako bezstavovec. Dzurindovi sa začal vyhýbať. A jeho Modrú koalíciu odovzdal Naďovi s Hegerom. S novým názvom Demokrati. Ešte sa pritom ponáhľal ukloniť až po zem. Pochválil sa, že stranu posilnia „áčkoví politici“. Tak vtedy vnímal nomádov, ktorí boli na úteku z OĽaNO.

V tom čase sa všetci svorne domnievali, že Demokrati budú veľkou stranou s povolebným nárokom na funkciu premiéra.

Keď Dzurinda videl, že Miroslav Kollár dohody hodil do koša a Modrú koalíciu predal premiérovi, urobil to, čo by podnikol každý svojprávny muž. Prestal čakať, kedy si na neho spomenú a chytil to do vlastných rúk. Založil si vlastnú stranu. A spojil ju s Mostom.

Odvtedy sa veľa zmenilo. Najskôr sa potvrdilo, že Naď, Káčer, Hirman, Budaj ani Heger nie sú „áčkoví politici“. Demokrati zamrzli na troch percentách. Potom sa ukázalo, že Heger už nie je ani len odvolaný a poverený premiér. Prezidentka ho vymenila. Krátko nato ho vymenili aj v jeho strane. Volebnou líderkou sa stala Letanovská.

Nakoniec sa stroskotanci z Demokratov kolenačky vybrali za Dzurindom. Aby sa spojili v nešťastí, ktoré ich všetkých postihlo.

Vyvrcholenie príbehu bolo čarovné. Dzurinda – jednopercentný Dzurinda – im odkázal, že ich vlastne do svojej hry nepotrebuje.

A nemusel pri tom nič predstierať.