O pekle sovietskeho raja: Cez ruky mu prešli stovky osudov

Juščák pracoval v rozhlase, v denníkoch Smena a SME. Od roku 2007 je predsedom Obce spisovateľov Slovenska a od roku 2022 je predsedom celej Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska. Dlhodobo sa venuje problematike zavlečených občanov do pracovných táborov GULAG. Napísal osem kníh, medzi nimi zbierky poviedok, román nominovaný na cenu Anasoft litera čaj množstvo dokumentárnych publikácií.

O deportovaných občanoch do ZSSR prednáša na školách po celom Slovensku. Známa je aj jeho rozhlasová tvorba. Porozprávali sme sa s ním o románoch, ktoré boli preložené do češtiny, maďarčiny a ruštiny.

V knihe Som Ťukot zachytávate príbeh novinára po páde Železnej opony. Do akej miery ide o autobiografiu?

Impulzom k napísaniu krátkeho románu bol nevinný novinový článok na sklonku komunizmu. Novinár v ňom prejavil strach z nočného vyzváňania domového zvonca a to do takej miery, že novinár nezaspal až do rána. V minulom režime sa novinár nemal čoho obávať, pretože proti režimu neprešla ani veta a iné dôvody na toľký strach tiež neboli na mieste. Túto postavu som použil pri písaní románu v deväťdesiatych rokoch aj s neskoršími skúsenosťami, ktoré som získal aj ja ako novinár. Bol to čas, keď sa viacerí bývalí kolegovia zľakli demokracie a hľadali si priestor, kde by mohli beztrestne prijímať rozkazy, písať na objednávku a neniesť za nič zodpovednosť. Môj hrdina sa v románe ocitne pod tlakom nočného zvonca a hľadá miesto a čas, kde asi tak zlyhal. Keď pominie noc, rozhoduje sa pre svoj ďalší smer a ide konať. Čo sa týka autobiografie, každý text v sebe nesie autobiografické prvky, vlastnú skúsenosť, poznanie. Skúsenosti môžu potom autora bezpečne viesť literárnym textom tak, aby príbeh mohol byť esenciálnou podobou skutočného života, nie jeho znásilnenou podobou.

V Odvlečených píšete o našincoch, ktorých odvliekli do gulagov. Ďalšia ťažká téma. Čo bolo zámerom tejto knihy?

Po novembri 89 som sa stretával s ľuďmi, ktorí na konci vojny boli deportovaní do sovietskych pracovných táborov. Boli to šokujúce zistenia, pretože za minulého režimu sme prešli tvrdou výchovou o našom dokonalom zriadení a ešte dokonalejšom Sovietskom zväze. Vykresľovali nám ho ako malý raj na zemi, kde pracujúci muži i ženy prekračujú plány a deti sa s červenými šatkami na krku učia spravovať svoju dokonalú krajinu. Túto idylku narušili tanky v 68. roku, ale ešte aj potom sa naša moc usilovala tento pošramotený obraz veľkého brata udržiavať pri živote. Pád totality odkryl neuveriteľné utrpenie a deportovaní do lágrov tvorili jednu z prenasledovaných skupín. Najdesivejším faktom na celom prenasledovaní bolo, že tí, ktorí lágre prežili, museli o tom mlčať. Mlčať a prikyvovať frázam o dokonalom sovietskom režime.

Cez ruky mi prešli stovky osudov, listov, príbehov, rozhovorov, písal som o tom do novín, vyrobil som viacero rozhlasových dokumentov na tému deportácií. Niektorých zaujímavých ľudí sa podarilo nafilmovať, hoci snímky doposiaľ ležia v archívoch. Bolo to stále málo, chýbala tu komplexnejšia kniha o zavlečených a tak som sa rozhodol, že dostupné príbehy spracujem. Vznikla zbierka osudov našich občanov, mužov, žien, dokonca aj dievčat a mládencov, ktorí museli podstúpiť peklo sovietskeho raja. Než som sa pustil do knihy, musel som sa vrátiť k štúdiu ruskej revolúcie, pretože ona povzbudila komunistov k pretváraniu cárskych trestníc na pracovné tábory. Tam je začiatok delenia ľudí na prisluhovačov režimu a na ostatných, čiže na budúcich aj súčasných väzňov. Bola to civilizácia smrti, kde jediným právom väzňa bolo tvrdo pracovať a hocikedy zomrieť. Táto šialená prax je zmesou tamojšej prastarej nekultúrnosti, komunistickej triednej nenávisti a despotického prístupu k vlastným občanom počnúc Leninom až po dnešného Putina.

Návod na použitie zvyšnej časti života je postavený na hypotéze, že žiť po 70-ke je vlastne neslušné. Ako je to myslené? Čo si z nej vezme sedemdesiatnik?

Fráza o sedemdesiatnikoch je bonmot, obrátená hodnota posudzovania starých občanov. V tejto irónii je schovaný náš dvojaký vzťah k starším občanom. Na jednej strane ich uplácanie politikmi smiešnymi benefitmi, na druhej strane cynický nezáujem riešiť principiálne problémy starších ľudí. Kniha však nie je o problémoch staroby, sú to humoristické črty a krátke poviedky o všednostiach každodenného života. A tiež o vzniku bežných vecí alebo o bežných udalostiach dňa, ktoré v sebe skrývajú veľa komických situácií. Stačí sa trocha zastaviť, zamyslieť sa, zahodiť tragickú tvár a pozorovať, koľko smiešností nás obklopuje schovaných za vážnymi maskami. Knihu som písal v Prahe, kam som sa uchýlil na jednu stavbu po tom, čo ma vyhlásili za nepotrebného pracovníka Slovenského rozhlasu. Blížila sa moja päťdesiatka a nebol to bohvieaký dar. Dvadsiateho októbra 2003 som svoje jubileum oslávil v Prahe na Výtoni s miestnymi štamgastmi a nejakým anglickým spevákom, ktorý tam produkoval svoju nezávislú hudbu. Pili sme pražské pivo a nad Vyšehradom bol spln. Isto sa mi kadečo splní – o čo ani nežiadam – a príde to samo, pomyslel som si. Tak aj bolo.

Všetkým drobnostiam a paskudnostiam som sa vysmial v tejto útlej knižočke malých smiešností. A to, čo človeka teší, napokon prišlo tak či tak.

Čo bolo prvotným motívom k napísaniu knihy …a nezabudni na labute!? Ide o skutočný príbeh, ktorý mal byť premlčaný. Vy ste ho vytiahli na svetlo sveta. Prečo ste sa rozhodli spísať tak ťažký príbeh?

Bolo jasné, že po zbierke neveselých príbehov z lágrov príde na rad aj román. Dlho mi trvalo než som si vybral z plejády iných ten najvhodnejší. Našiel som ho v Kežmarku, v osude manželky miestneho majstra kolára Jána Kavascha. Bol to netypický ženský príbeh o nespravodlivom obvinení mladej, naviac tehotnej ženy. Zvoľa sovietskych osloboditeľov prerástla akúkoľvek predstavivosť, čo všetko dokáže sovietsky režim. Stretával som sa s jej synom, narodeným v lágri na polárnom kruhu ako nemanželský syn a počúval som neuveriteľné skúsenosti jeho matky. Skúšal som to literárne spracovať, ale text mi vzdoroval, nemal som k nemu kľúč. Potom mi ho podhodila náhoda, keď som trápil onoho človeka a nútil ho, aby sa ponáral do najhlbších miest svojej pamäti. Rozprával o prvých dotykoch so ženami v bielych plášťoch, až kým ho raz jedno privinutie na prsia nezbavilo strachu z neznámeho. To bol jeho začiatok hľadania samého seba. Môžem potvrdiť, že jeho hľadanie sa neskončilo ani dnes, narodený v gulagu tu stále žije a stále trpí. V čase jeho útleho detstva ho matka mohla navštevovať len za odmenu a musela ísť peši tundrou takmer dvadsať kilometrov aby ho na chvíľu vzala do náručia a opäť a opäť ho presviedčala, že ona je jeho matkou. Táto ľudská sila, ktorú skutočná Irena Kavaschová vynaložila, sa nedala obísť, román musel vzniknúť. Stal sa koncentrátom skúseností aj mnohých iných žien i mužov, aj z okolitých krajín. Nazbieraných udalostí bolo toľko, že sa do románu mnohé ani nedostali. Za roky písania už som sa pohyboval v ich svete ako vo svojom dome a aj dnes si niekedy na tie ženy spomeniem ako na živé bytosti. Vrástli už nenávratne do môjho života.

Uprostred balkánskej vojny sa ocitá hrdina z Balkan blues. Prehodnocuje svoj život. Ako to, že opisy v knihe sú také autentické?

Autentické na tomto románe je, že som so združením Človek v ohrození bol v Kosove krátko po skončení veľkého krviprelievania. Chodili sme po uliciach medzi dymiacimi domami, vznikali prvé jednoduché pomníky zavraždeným občanom. Videl som zhromaždenie príbuzných po stovke zavraždených starcov, mužov, žien a detí a fotografie vystavené na lúke, kde ich vraždili Miloševičovi „vlastenci“. Nenávisť medzi Srbami a Albáncami mala hodnoty odisteného granátu, vysloviť srbské slovo bolo životu nebezpečné. A predsa bol v Prištine jeden muž, ktorý nám vyrozprával svoj príbeh o úteku z mesta v čase jeho plienenia. Rozprával v divadelnej kaviarni v srbskom jazyku do ticha, ktoré až praskalo napätím. Bol to slávny herec bývalej Juhoslávie, miláčik jej obyvateľov, rodený Albánec, duchom Juhoslovan a Európan. Predovšetkým však veľký človek, humanista, stojaci nad všetkou národnostnou nenávisťou. Svoj príbeh vyrozprával pre nás zo združenia a bol to jeden z mojich najväčších zážitkov v Kosove. Aj tento príbeh sa už dávno pýtal na svet, ale dostalo sa mu tej cti po dlhých rokoch. Zahodno spomenúť, že dodnes je v Belehrade jeho spoločnosť srbsko-albánskeho priateľstva, hoci slávny herec už medzi nami nie je.