Impulzom k napísaniu krátkeho románu bol nevinný novinový článok na sklonku komunizmu. Novinár v ňom prejavil strach z nočného vyzváňania domového zvonca a to do takej miery, že novinár nezaspal až do rána. V minulom režime sa novinár nemal čoho obávať, pretože proti režimu neprešla ani veta a iné dôvody na toľký strach tiež neboli na mieste. Túto postavu som použil pri písaní románu v deväťdesiatych rokoch aj s neskoršími skúsenosťami, ktoré som získal aj ja ako novinár. Bol to čas, keď sa viacerí bývalí kolegovia zľakli demokracie a hľadali si priestor, kde by mohli beztrestne prijímať rozkazy, písať na objednávku a neniesť za nič zodpovednosť. Môj hrdina sa v románe ocitne pod tlakom nočného zvonca a hľadá miesto a čas, kde asi tak zlyhal. Keď pominie noc, rozhoduje sa pre svoj ďalší smer a ide konať. Čo sa týka autobiografie, každý text v sebe nesie autobiografické prvky, vlastnú skúsenosť, poznanie. Skúsenosti môžu potom autora bezpečne viesť literárnym textom tak, aby príbeh mohol byť esenciálnou podobou skutočného života, nie jeho znásilnenou podobou.
V Odvlečených píšete o našincoch, ktorých odvliekli do gulagov. Ďalšia ťažká téma. Čo bolo zámerom tejto knihy?
Po novembri 89 som sa stretával s ľuďmi, ktorí na konci vojny boli deportovaní do sovietskych pracovných táborov. Boli to šokujúce zistenia, pretože za minulého režimu sme prešli tvrdou výchovou o našom dokonalom zriadení a ešte dokonalejšom Sovietskom zväze. Vykresľovali nám ho ako malý raj na zemi, kde pracujúci muži i ženy prekračujú plány a deti sa s červenými šatkami na krku učia spravovať svoju dokonalú krajinu. Túto idylku narušili tanky v 68. roku, ale ešte aj potom sa naša moc usilovala tento pošramotený obraz veľkého brata udržiavať pri živote. Pád totality odkryl neuveriteľné utrpenie a deportovaní do lágrov tvorili jednu z prenasledovaných skupín. Najdesivejším faktom na celom prenasledovaní bolo, že tí, ktorí lágre prežili, museli o tom mlčať. Mlčať a prikyvovať frázam o dokonalom sovietskom režime.
Cez ruky mi prešli stovky osudov, listov, príbehov, rozhovorov, písal som o tom do novín, vyrobil som viacero rozhlasových dokumentov na tému deportácií. Niektorých zaujímavých ľudí sa podarilo nafilmovať, hoci snímky doposiaľ ležia v archívoch. Bolo to stále málo, chýbala tu komplexnejšia kniha o zavlečených a tak som sa rozhodol, že dostupné príbehy spracujem. Vznikla zbierka osudov našich občanov, mužov, žien, dokonca aj dievčat a mládencov, ktorí museli podstúpiť peklo sovietskeho raja. Než som sa pustil do knihy, musel som sa vrátiť k štúdiu ruskej revolúcie, pretože ona povzbudila komunistov k pretváraniu cárskych trestníc na pracovné tábory. Tam je začiatok delenia ľudí na prisluhovačov režimu a na ostatných, čiže na budúcich aj súčasných väzňov. Bola to civilizácia smrti, kde jediným právom väzňa bolo tvrdo pracovať a hocikedy zomrieť. Táto šialená prax je zmesou tamojšej prastarej nekultúrnosti, komunistickej triednej nenávisti a despotického prístupu k vlastným občanom počnúc Leninom až po dnešného Putina.
Návod na použitie zvyšnej časti života je postavený na hypotéze, že žiť po 70-ke je vlastne neslušné. Ako je to myslené? Čo si z nej vezme sedemdesiatnik?
Fráza o sedemdesiatnikoch je bonmot, obrátená hodnota posudzovania starých občanov. V tejto irónii je schovaný náš dvojaký vzťah k starším občanom. Na jednej strane ich uplácanie politikmi smiešnymi benefitmi, na druhej strane cynický nezáujem riešiť principiálne problémy starších ľudí. Kniha však nie je o problémoch staroby, sú to humoristické črty a krátke poviedky o všednostiach každodenného života. A tiež o vzniku bežných vecí alebo o bežných udalostiach dňa, ktoré v sebe skrývajú veľa komických situácií. Stačí sa trocha zastaviť, zamyslieť sa, zahodiť tragickú tvár a pozorovať, koľko smiešností nás obklopuje schovaných za vážnymi maskami. Knihu som písal v Prahe, kam som sa uchýlil na jednu stavbu po tom, čo ma vyhlásili za nepotrebného pracovníka Slovenského rozhlasu. Blížila sa moja päťdesiatka a nebol to bohvieaký dar. Dvadsiateho októbra 2003 som svoje jubileum oslávil v Prahe na Výtoni s miestnymi štamgastmi a nejakým anglickým spevákom, ktorý tam produkoval svoju nezávislú hudbu. Pili sme pražské pivo a nad Vyšehradom bol spln. Isto sa mi kadečo splní – o čo ani nežiadam – a príde to samo, pomyslel som si. Tak aj bolo.
Všetkým drobnostiam a paskudnostiam som sa vysmial v tejto útlej knižočke malých smiešností. A to, čo človeka teší, napokon prišlo tak či tak.
Čo bolo prvotným motívom k napísaniu knihy ...a nezabudni na labute!? Ide o skutočný príbeh, ktorý mal byť premlčaný. Vy ste ho vytiahli na svetlo sveta. Prečo ste sa rozhodli spísať tak ťažký príbeh?
Bolo jasné, že po zbierke neveselých príbehov z lágrov príde na rad aj román. Dlho mi trvalo než som si vybral z plejády iných ten najvhodnejší. Našiel som ho v Kežmarku, v osude manželky miestneho majstra kolára Jána Kavascha. Bol to netypický ženský príbeh o nespravodlivom obvinení mladej, naviac tehotnej ženy. Zvoľa sovietskych osloboditeľov prerástla akúkoľvek predstavivosť, čo všetko dokáže sovietsky režim. Stretával som sa s jej synom, narodeným v lágri na polárnom kruhu ako nemanželský syn a počúval som neuveriteľné skúsenosti jeho matky. Skúšal som to literárne spracovať, ale text mi vzdoroval, nemal som k nemu kľúč. Potom mi ho podhodila náhoda, keď som trápil onoho človeka a nútil ho, aby sa ponáral do najhlbších miest svojej pamäti. Rozprával o prvých dotykoch so ženami v bielych plášťoch, až kým ho raz jedno privinutie na prsia nezbavilo strachu z neznámeho. To bol jeho začiatok hľadania samého seba. Môžem potvrdiť, že jeho hľadanie sa neskončilo ani dnes, narodený v gulagu tu stále žije a stále trpí. V čase jeho útleho detstva ho matka mohla navštevovať len za odmenu a musela ísť peši tundrou takmer dvadsať kilometrov aby ho na chvíľu vzala do náručia a opäť a opäť ho presviedčala, že ona je jeho matkou. Táto ľudská sila, ktorú skutočná Irena Kavaschová vynaložila, sa nedala obísť, román musel vzniknúť. Stal sa koncentrátom skúseností aj mnohých iných žien i mužov, aj z okolitých krajín. Nazbieraných udalostí bolo toľko, že sa do románu mnohé ani nedostali. Za roky písania už som sa pohyboval v ich svete ako vo svojom dome a aj dnes si niekedy na tie ženy spomeniem ako na živé bytosti. Vrástli už nenávratne do môjho života.
Uprostred balkánskej vojny sa ocitá hrdina z Balkan blues. Prehodnocuje svoj život. Ako to, že opisy v knihe sú také autentické?
Autentické na tomto románe je, že som so združením Človek v ohrození bol v Kosove krátko po skončení veľkého krviprelievania. Chodili sme po uliciach medzi dymiacimi domami, vznikali prvé jednoduché pomníky zavraždeným občanom. Videl som zhromaždenie príbuzných po stovke zavraždených starcov, mužov, žien a detí a fotografie vystavené na lúke, kde ich vraždili Miloševičovi „vlastenci“. Nenávisť medzi Srbami a Albáncami mala hodnoty odisteného granátu, vysloviť srbské slovo bolo životu nebezpečné. A predsa bol v Prištine jeden muž, ktorý nám vyrozprával svoj príbeh o úteku z mesta v čase jeho plienenia. Rozprával v divadelnej kaviarni v srbskom jazyku do ticha, ktoré až praskalo napätím. Bol to slávny herec bývalej Juhoslávie, miláčik jej obyvateľov, rodený Albánec, duchom Juhoslovan a Európan. Predovšetkým však veľký človek, humanista, stojaci nad všetkou národnostnou nenávisťou. Svoj príbeh vyrozprával pre nás zo združenia a bol to jeden z mojich najväčších zážitkov v Kosove. Aj tento príbeh sa už dávno pýtal na svet, ale dostalo sa mu tej cti po dlhých rokoch. Zahodno spomenúť, že dodnes je v Belehrade jeho spoločnosť srbsko-albánskeho priateľstva, hoci slávny herec už medzi nami nie je.
