Progresívne a liberálne médiá v prípade Violy Macákovej šírili hoaxy

Dnes ráno som si v podcaste Denníka N vypočul, že vraj seriózna tlač a seriózni autori šírili hoaxy. Spájali úmrtie Macákovej s témou odmietnutia Istanbulského dohovoru: „Mohli sme si prečítať, že mŕtva sa stala obeťou rodovo podmieneného násilia, alebo že krv na rukách majú tí, pre ktorých bol Istanbul len cynickou hrou. Ako sa ukazuje, niekedy je lepšie počkať a nevynášať bárs aj s dobrým úmyslom tvrdé súdy pred tým, než sú známe aspoň základné fakty.“

Áno, presne toto sa dialo v denníku SME.

Len načrtnem. Autorka denníka SME Soňa Jánošová písala 20. novembra 2019 o znásilnení, brutálnom mučení a pohodení bezvládneho tela Macákovej do chladu noci a spomenutej cynickej hre a krvi na rukách. O deň neskôr zas kmeňoví novinári SME Zuzana Hanzelová a Roman Cuprík natočili podcast s názvom „Prípad Violy je brutálny a otvára tému rodovo podmieneného násilia“. Hanzelová uviedla prípad ako vraždu, ktorej údajne predchádzalo brutálne znásilnenie.

Vo februári 2020 zas urobila Jánošová rozhovor so spisovateľkou Mirkou Ábelovou, kde opäť začínajú neuzavretým prípadom Macákovej a odrážajú sa od neho k násiliu na ženách a deťoch.

Lenže paniku a nepravdy nešírilo len SME-čko, ale aj Denník N, ktorý ukazuje na SME, ale vlastné chyby nevidí. Pripomeňme si ich.

V ten istý deň, ako SME-čko zverejnilo Jánošovej text, zverejnilo N-ko rozhovor s Ivanom Lukšíkom pod názvom: „Sociálny psychológ o vražde v Bratislave: Môže to znamenať, že spoločnosť nedostatočne chráni ženy“. V rozhovore bagatelizuje námietky proti Istanbulskému dohovoru a spája ho s „vraždou“ Macákovej, od čoho sa ďalej odráža ku kritike spoločnosti, ktorá „nedostatočne vníma a chápe ochranu žien a nerobí ani kroky, ktoré sú potrebné, aby sa ich ochrana zvýšila. A keďže sa to nerieši, môže to vyústiť až do takej veci, ako je vražda.“

O 6 dní N-ko zverejnilo rozhovor novinárky Rie Gehrerovej s právničkou Jankou Debrecéniovou potom, ako ju a ďalších ľudí z mimovládok, bojujúcich proti násiliu na ženách, prijala prezidentka Čaputová.

Gehrerová: „Po vražde Violy Macákovej sa mnohé ženy začali báť o svoju bezpečnosť a cítia, že môžu byť na ulici ohrozené. Vystrašilo to aj vás?“

Debrecéniová: „Keď som sa dozvedela o vražde z médií“ (…) Nasledujú teórie o „stratégiách a nástrojoch patriarchátu“…

K celej debate mám tri poznámky.

Prvá, že prípad Macákovej, pohybujúcej sa v bratislavských progresívnych kruhoch, bol okamžite zneužitý „vlastnými“ ako odrazový mostík ku kritike odmietnutia Istanbulského dohovoru, na šírenie strachu, na spochybňovanie polície.

Druhá, že liberálne a progresívne médiá sa tu roky pasujú za neomylných lovcov hoaxov. Nuž, milí progresívci, aj vy ste omylní.

No a tretia poznámka je osobitne o Denníku N. Nielen, že rovnako zneužíval prípad Macákovej ako SME, ale dnes sa z toho snaží ešte vyviniť. To by ešte nemuselo znamenať nič hrozné, no snažiť sa zvaliť celú vinu na konkurenčné médium je naozaj cez čiaru.

Zosnulá Viola Macáková si takéto jednanie nezaslúži.