Misionár Ján Hudec z Oravy naučil domorodcov orať, siať a modliť sa

V rukách držím Laučekov ostatný spisovateľský počin Iba srdce. Je to kniha, ktorá rozpráva neuveriteľný príbeh slovenského kňaza a misionára z rehole verbistov Jána Hudeca. 

Ján Hudec pochádzal z Chlebníc na Orave. Narodil sa v roku 1922. V mladom veku pocítil povolanie ku kňazstvu. Svoj duchovný domov našiel v Spoločnosti Božieho slova, čiže medzi verbistami. Tí sú jednou z najaktívnejších misionárskych spoločností, ktoré nájdeme v katolíckej cirkvi. 

Autor knihy rozpráva Hudecov príbeh chronologicky. Priblíži nám pomery v jednoduchej oravskej rodine, do ktorej sa budúci misionár narodil. Autor skvele dotvára atmosféru slovenského vidieka prvej polovice dvadsiateho storočia. 

Reflexia o živote na Orave

Čítame o ľuďoch, ktorí napriek tomu, že nežili v jednoduchých podmienkach, boli ochotní hovoriť životu áno, prijímať deti, byť solidárni s inými a štedro sa deliť aj s tým málom, ktoré mali. Opisy exteriérov aj interiérov, do ktorých autor zasadzuje misionárovu rodinu s ich každodennými činnosťami, sú zaujímavé a uveriteľné. V istom zmysle je to cenná sociologická reflexia o živote na Orave.

Pekne a citlivo je vykreslená cesta ku kňazskému povolaniu hlavného hrdinu: „Počas nedeľného poobedia, ale aj počas dlhých večerov rodina zhromaždená okolo stola alebo v zime okolo pece počúvala, keď Ján čítaval z náboženských periodík. Najčastejšie to boli hlasy z domova a z misií. Niekoľko výtlačkov vždy kolovalo tak, že v dedine sused časopis posúval susedovi. Poslucháčsky vďačné bývali najmä príbehy a zážitky slovenských misionárov pôsobiacich v exotických krajinách.

Uverejnené rozhovory s nimi svedčili o nadobudnutých a veľmi osobných skúsenostiach kňazov, o ich neuveriteľnej obetavosti pri šírení viery, o úsilí pomáhať zvereným domorodcom, aby si boli schopní zlepšiť život nielen po duchovnej, ale i po materiálnej stránke. Texty neraz vydávali aj svedectvá o náhlej pomoci zhora, a to v situáciách pre kňaza vyslovene bezvýchodiskových a často v krajnom ohrození života.“

Mimochodom, časopis Hlasy z misií bol zásadnou tlačovinou pre desiatky budúcich slovenských misionárov, ktorí svoj život naplnili ohlasovaním evanjelia vo všetkých kútoch sveta.

Zaujímavý je aj ďalší fakt. Chlapci ktorí vstupovali do reholí začiatkom minulého storočia, boli väčšinou v mladom veku. V trinástich, štrnástich rokoch urobili zásadné rozhodnutia, ktoré ovplyvnili celý ich nasledujúci život. Svoje povolanie si väčšina z nich niesla až do smrti. 

Tak aj oravský rodák Ján Hudec vstúpil do noviciátu k verbistom, keď mal sotva trinásť rokov. 

Museli predať kravu, aby hradili synovi štúdium

Treba pripomenúť, že štúdium teológie si adepti hradili sami. Výnimku mali chlapci z chudobných rodín. Solidárny systém cirkevných spoločenstiev im umožňoval študovať zdarma. Museli si hradiť stravu a školské pomôcky. No aj to bolo pre rodinu Hudecovcov náročné. V knihe sa dozvedáme, že na začiatok museli predať kravu, aby mali z čoho financovať synovo štúdium.

Ak trochu vnímate osudy slovenských misionárov či kňazov, bývalo zvykom, že chudobná rodina predala napríklad kus poľa alebo vinicu, ktorá mala synovi pripadnúť ako dedičstvo. Rodičia vedomí si toho, že dieťa nezostane doma, že nebude mať potomkov, nehnuteľný majetok predali a financovali ním štúdium mladého adepta na kňazstvo. 

Na Slovensku bol kňaz vždy dôležitou súčasťou spoločnosti. Nebývalo výnimkou, že adepta na kňazstvo z chudobnej rodiny podporovala celá komunita. Bolo to aj otázkou prestíže, keď ľudia mohli byť hrdí na to, že práve spomedzi nich vyšiel kňaz, Boží služobník.

Mladosť Jána Hudeca spadá do ťažkého obdobia druhej svetovej vojny. Hoci na Slovensku bol dlho relatívny pokoj, museli v roku 1944 bohoslovci po vypuknutí povstania poskytnúť svoje zázemie vojsku. Toto všetko je v knihe pútavo napísané. 

Rok 1946 bol ďalším míľnikom v živote Jána Hudeca. Odcestoval zo Slovenska do Ríma študovať na Pápežskú univerzitu San Anselmo. Povojnové Taliansko bolo zničené, v samotnom Ríme bola v tom období horšia situácia ako v najchudobnejších častiach Slovenska. Stávalo sa, že mladí bohoslovci aj niekoľko dní nič nejedli.

Medzitým v Československu nastúpili komunisti a začali reformu štátu podľa sovietskeho vzoru. Pre novokňaza Jána Hudeca to znamenalo, že na jeho prvú, čiže primičnú omšu nemohol za ním do Ríma pricestovať nikto z rodiny a ani jemu sa nepodarilo dostať na Slovensko. 

Listy ktoré písal domov, zadržiavala štátna bezpečnosť a ani tie, ktoré mu písala jeho rodina zo Slovenska, do Talianska nikdy nedorazili. 

Cesta na ostrov 

Pôvodne mal Ján Hudec poverenie od materskej rehole ísť pôsobiť do Indie. Potom jeho destináciu zmenili. Mladého kňaza vyslali do Indonézie na ostrov Flores.

Flores je dnes turistickou destináciou, no nie každý svetobežník tam zájde, hoci ponúka nádherné scenérie vytvorené vulkanickou činnosťou, krásne výhľady na oceán a bohatú flóru, aká nie je nikde inde. Aj keď je Flores dnes civilizovaný ostrov, skutočne zostáva mimo civilizácie. 

Ján Hudec na Flores v roku 1952 cestoval z Talianska loďou dlhé dva mesiace. Prvou veľkou výzvou bolo zvládnutie domáceho jazyka aj s desiatkami nárečí. Ján Hudec ako praktický slovenský chlapec hneď pochopil základnú tézu ostrieľaných misionárov, že o radostnej zvesti ťažko rozprávať ľuďom hladným, poverčivým a nevzdelaným.

Ján Hudec bol fenomenálny v tom, že na ostrov Flores postupne priniesol rýle, motyky a kosáky a naučil ich tunajších ľudí používať.

Dovtedy tam domáci pestovali kukuricu, ryžu a proso, no nevedeli, že zem sa musí pre lepšie výnosy pred siatím poorať a že sa musí hnojiť. Dovtedy iba palicou s ostrým hrotom urobili do zeme dieru a do týchto dier zasadili semienka. 

V knihe Antona Laučeka je opísané, ako si najprv dedinčania pod dohľadom slovenského pátra požičiavali zopár rýľov, ktoré misionár na ostrov dostal, aj to, ako sa mu neskôr podarilo od dobrodincov zo sveta a od Slovákov žijúcich v Amerike získať každoročne desiatky rýľov a motýk. „Časom zariadil do každej obce aj pluhy, predviedol, ako možno s byvolím záprahom zorať pole a dokonca pomocou neho rozšíriť plochy pôdy určenej na pestovanie. Mnohé pásy porastov nemali majiteľa, stačilo len odstrániť kroviny a ich korene, priestor vyčistiť, preorať a rodina získala kus poľa. Zdôrazňoval i nástojčivú potrebu sadenia stromov prinášajúcich tropické ovocie. Išlo hlavne o banánovníky a kokosové palmy.“ 

Aj vďaka úsiliu slovenského misionára sa na ostrove výrazne znížila úmrtnosť detí, pretože pomocou lepšieho hospodárenia a pestrejšej stravy boli ľudia odolnejší. 

Na jeho misijnom území rástli malé kaplnky, ktoré boli zároveň aj školami, zarovno s tým sa zvyšoval počet tých ľudí, ktorí sa nechali pokrstiť v katolíckej viere. V knihe sú vykreslené aj zápasy s pohanmi, ktorí bieleho pátra a katolicizmus vytrvalo odmietali, a často preto išlo misionárom o život.

Nakoniec sa Jánovi Hudecovi podarilo spolu s farníkmi postaviť veľký kostol podľa jeho vlastných nákresov. Chrám postavili na mieste, ktoré po celé stáročia bývalo pohanským obetným miestom. Prvú stavbu takmer hotového kostola zmietla búrka. Ján Hudec a jeho veriaci sa nevzdali a kostol vystavali aj druhýkrát. Po rokoch dobrodinec z Francúzska daroval do kostola aj zvon.   

Návšteva s eštebákmi za chrbtom

Na prvú dovolenku a mimo svojho misijného územia sa Ján Hudec dostal po desiatich rokoch služby. Bolo to v roku 1962. Na Slovensko sa mu pre režim dostať nepodarilo, no s matkou sa akoby zázrakom stretol vo Viedni, len pár dní pred návratom na Flores. Za pätami mali agentov Štátnej bezpečnosti, ktorí rodinné stretnutie Hudecovcov monitorovali. 

Na Slovensko sa Ján Hudec dostal až v roku 1968. Jeho návšteva bola opäť podrobne monitorovaná Štátnou bezpečnosťou. Po dlhých osemnástich rokoch odslúžil primičnú svätú omšu vo svojej rodnej obci. 

Na Slovensko sa dostal ešte v roku 1975, 1981, rovnako v roku 1986 a po zmene režimu aj v roku 1991. 

Zomrel 15. februára 1995 a pochovaný je v blízkosti kostola, ktorý na ostrove Flores v meste Mataloko postavil.  

Aj keď je Indonézia väčšinovo moslimská – moslimovia tu tvoria až osemdesiat percent obyvateľstva –, ostrov Flores je výnimkou. A to aj vďaka nášmu misionárovi z Oravy Jánovi Hudecovi. Floresu sa zvykne hovoriť katolícky ostrov. Je tu dokonca aj kňazský seminár. Na Florese je sedemdesiat percent obyvateľstva katolíkov.

Na záver je potrebné spomenúť, že v Indonézii pôsobilo viacero slovenských misionárov verbistov. Pátri Krčmár, Vojenčiak, Števko, Černaj, Kližan, Gális… Títo slovenskí Boží chlapci priviedli k Ježišovi tisícky Indonézanov a vychovali stovky kňazov pochádzajúcich z Indonézie. Niektorí z týchto kňazov sa stali misionármi a pôsobia na rôznych miestach planéty.  

Kniha Antona Laučeka Iba srdce o živote verbistu Jána Hudeca je cennou a dôležitou publikáciou, za ktorú autorovi treba poďakovať. Urobil kus záslužnej práce, aby sme nezabudli na jedného z nenápadných velikánov nášho malého národa. 

Na príbehoch slovenských misionárov sa ukazuje, že vieme byť užitoční pre seba i pre svet, ak svoje talenty zúročujeme v službe iným a v súlade s Ježišovým učením.