Stredovek, feminizmus a hriech. Aká je najväčšia pravda o človeku

Vypariť sa zo sveta a zároveň v ňom ostať. Pozerať sa naň z novej perspektívy. Iným spôsobom. O to sa v lete mnohí podvedome snažíme a každý z nás na to má iný recept. Niekto vyhľadáva množstvo zážitkov, iný zasa rád oddychuje pokojne. Trebárs s knihou v ruke. Ja sa medzi týmito dvoma možnosťami neviem rozhodnúť, a tak som vzal letnú knihu do ruky ešte pred začiatkom prázdnin, aby som si potom mohol užívať letné dobrodružstvá.

Keďže dnešná doba dobrým románom veľmi nepraje, rozhodol som sa siahnuť po klasike. Konkrétne po knihe Kristína Vavrincová od nórskej autorky Sigrid Undsetovej. Chystal som sa na ňu už dlhší čas, no obával som sa jej dĺžky. Predsa len pustiť sa do tisícstranovej knihy je pre mňa teraz omnoho ťažšie ako počas študentských rokov. No keďže som poznal tvorbu tejto nórskej autorky, dúfal som, že ukojí moju túžbu vypariť sa zo sveta a zároveň v ňom ostať. Po jej dočítaní môžem napísať, že Undsetová to spravila dokonale.

Vypariť sa

A to v prvom rade preto, že vďaka Kristíne Vavrincovej som mal možnosť dostať sa do akéhosi prekrásneho starého sveta. Konkrétne do Nórska 14. storočia, teda do obdobia vrcholného stredoveku, keď ľudia mysleli a konali inak ako my. Nemôžem sa pritom ubrániť pocitu, že lepšie ako my dnes.