Matej Gašparovič

Pani Lauru vo veku 24 rokov, ešte ako študentku, priviedla „životná situácia“ k rozhodnutiu vzdať sa svojho dieťaťa, no „bez zaváhania hovorí, že by svoje rozhodnutie zvrátila“. Preto vraj podľa nej „nastal čas hovoriť“.  

Pani Laura pre zákrok nebola stopercentne rozhodnutá. Čas na legálny potrat sa však míňal a ona si ako študentka nevedela predstaviť život s dieťaťom, bez akéhokoľvek zabezpečenia a pomoci.

Nevedela však, aké problémy ju môžu postretnúť. O potratoch si vraj čítala na internete, ale žiaden obsah ju nevaroval, že môže priniesť aj ťažké psychické či zdravotné komplikácie. „Málinko príspevkov bolo od žien, ku ktorým sa zaraďujem aj ja, ktoré do toho išli relatívne dobrovoľne a nečakali, čo to potom spustí psychické následky, ktoré žena nečaká ani v najhoršom sne,“ hovorí.

Laura následne vysvetlila, čo mala na mysli pod slovom, že šla na potrat „relatívne“ dobrovoľne. V posledný deň, keď ešte bolo možné zákrok zákonne realizovať, ju k tomu pomkol priateľ, s ktorým sa síce už rozchádzala, ale s dieťaťom nesúhlasil. Potrat jej aspoň „galantne“ zaplatil.