Ukrajinský teológ Kindij o vojne: Boh obnoví spravodlivosť, aj keď to ľudskými prostriedkami vyzerá nemožné

Ukrajinský kňaz a teológ Oleh Kindij v rozhovore približuje svoju osobnú skúsenosť z rusko-ukrajinskej vojny. Hovorí o osobitnom poslaní kňazov, o tom, ako sa zmenili hodnoty ukrajinskej spoločnosti, či o svojom vnímaní postojov pápeža Františka, ako aj perspektíve budúceho zmierenia ukrajinského a ruského národa.

Ukrajina je obeťou brutálnej vojny. Hoci je naším susedom, je pre nás len ťažko predstaviteľná tamojšia miera utrpenia, ktorú dnes zažíva ukrajinský ľud. Veľká bolesť vyžaduje veľkú nádej, ktorá pomáha zmysluplne spracovať traumatické skúsenosti. Chcem zdôrazniť, že v tomto rozhovore je pre mňa geopolitika zámerne v úzadí, v popredí je skôr zdieľanie osobného príbehu a pohľadov človeka ukotveného v kresťanskej duchovnej tradícii. Kňaza, ktorý žije z kresťanskej nádeje a túto nádej ako kňaz prináša svojim blížnym aj v tých najťažších okamihoch ich života. Preto som sa ani nepúšťal do niektorých polemík a radšej chcel ukázať myslenie, trápenia aj nádeje jedného ukrajinského kňaza.

Ruská invázia na Ukrajinu šokovala Európu a svet. Ako sa s výzvou tejto vojny vyrovnali ukrajinské cirkvi a náboženské spoločnosti?

Ukrajina je krajina, ktorá od svojej nezávislosti v roku 1991 uplatňuje slobodu náboženského vyznania a posledných tridsať rokov využíva výhody náboženského pluralizmu. Z historického hľadiska bola Ukrajina kolískou pravoslávnej viery, východnej kresťanskej tradície, ale v súčasnosti sa v našej krajine darí rôznym cirkvám a náboženským spoločenstvám, čo na jednej strane vytvára rámec rešpektu k rôznym názorom a na druhej strane pozitívny pocit súťaživosti. 

Je zaujímavé, že v čase vojny sa tento náboženský pluralizmus a rozmanitosť nestali zdrojom rozkolu na Ukrajine, azda s výnimkou Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je v skutočnosti v spoločenstve s Moskvou, hoci po právnej stránke vyhlásila nezávislosť od Ruska. 

Naopak, táto rôznorodosť sa ukázala ako znak životaschopnosti a schopnosti vzájomne sa dopĺňať: rímskokatolícka charitatívna organizácia Caritas je silná v jednom ohľade, poskytuje potraviny, oblečenie, bývanie pre vysídlených ľudí a niektoré miestne pravoslávne organizácie pomáhajú ľuďom priamo na mieste v niektorých regiónoch, kam sa štátna alebo medzinárodná pomoc dostávajú veľmi pomaly. 

Podobne aj protestantské, židovské a moslimské komunity robia všetko pre to, aby poskytli humanitárnu, psychologickú, duchovnú a finančnú pomoc všetkým, ktorí ju potrebujú.

Aké črty ukrajinského duchovného vedenia ste od vypuknutia vojny pozorovali? 

V prvom rade to bola zjednocujúca sila evanjelia. Zmysel pre jednotu nevyplýva len z liturgickej a eucharistickej jednoty, hoci tá bola jedným z hlavných zdrojov inšpirácie pre väčšinu kresťanov na Ukrajine. Ukrajina je však sekulárna krajina a na bohoslužby do kostola nechodí veľa ľudí. Existuje aj iný rozmer takéhoto zjednotenia, a tu mám na mysli jednotu vo vízii novej krajiny, obnovenej nielen ekonomicky a politicky, ale aj duchovne a morálne.

Na Ukrajine je veľký dopyt po novej etike a novej spoločenskej zmluve medzi ľuďmi a autoritami, ktorá je založená na slobodných voľbách, transparentnosti, zodpovednosti a dôvere. A tu zaznieva hlas cirkvi či náboženských spoločenstiev: v novej Ukrajine nie je miesto pre manipuláciu a korupciu, nespravodlivosť a neúctu k ľudskému životu a dôstojnosti. Toto zjednotenie však nie je len proti korupcii, ale aj za nové normy sociálnej súdržnosti založené na kresťanskej etike.

Chcete tým povedať, že došlo k pozitívnemu hodnotovému posunu v ukrajinskej spoločnosti?

Áno, cirkevní predstavitelia a laici vyjadrujú dva dôležité princípy, ktoré sú veľmi očakávané aj zo strany Ukrajincov: po prvé, zmysel pre spravodlivosť a po druhé, zmysel pre ľudskosť a milosrdenstvo. Vinou vojnových zločinov a zverstiev, ktoré sú výsledkom ruskej okupácie na Ukrajine, sa v našej spoločnosti ľudia dostávajú do depresie, sú zničení a vyčerpaní. Keď zomierajú tí najdrahší, nič ich nemôže vrátiť do života. Zároveň si však ľudia, samozrejme, prajú, aby boli škody spôsobené ukrajinskému ľudu kompenzované a nahradené.

Starší brat mojej manželky Andrij bol zabitý ako vojak pri Bachmute. Je to obrovská strata pre jeho manželku a dve dcéry, pre jeho rodičov a celú rodinu. Žiadne peniaze, žiadne vojenské vyznamenania nemôžu nahradiť ich stratu, ale jediné, čo žiadajú, je zastaviť toto krviprelievanie, aby ďalšie rodiny nemuseli prežívať rovnakú nočnú moru. Zároveň si uvedomujú, že jediný spôsob, ako zastaviť toto krviprelievanie, je, aby Rusi úplne opustili ukrajinské územie až po medzinárodne uznané hranice, inak sa začarovaný kruh pomsty a nenávisti nezastaví. Keď sa vytvorí kompromis so zlom, zlo sa takýmto kompromisom len povzbudí a nakoniec opäť udrie a bude zabíjať. Sedemdesiat rokov sovietskej okupácie je nedávnou históriou a lekciou, ktorú ľudia pocítili na vlastnej koži.

Spravodlivosť však môže byť zakladaná buď na hlbokom zmysle pre odplatu a pomstu, alebo na princípoch budovania spravodlivej spoločnosti založenej na právnom štáte, tak domácom, ako aj medzinárodnom, a na rešpektovaní dôstojnosti ľudského života.

Úlohou duchovného vedenia je poskytovať pozitívnu a nádejeplnú perspektívu rozvoja krajiny, a preto sú mimoriadne dôležité a veľmi dobre prijímané také vzácne pojmy, ktoré okrem iného formuluje katolícke sociálne myslenie, ako sú solidarita, subsidiarita, spoločné dobro a úcta k ľudskému životu.

V čom ešte spočíva osobitný prínos kňazov v čase vojny?

Zjednocovanie spoločnosti a poskytovanie nádeje na spravodlivosť ľuďom dopĺňa aj úloha duchovných vodcov byť katalyzátorom katarzie pre individuálny a kolektívny život krajiny.

Kňazi a duchovní pochovávajú vojakov a civilistov každý deň. Ich posolstvom je spravodlivosť a nádej, odpustenie a láska. Je ľahké upadnúť do pasce nenávisti a beznádeje. Kresťanské evanjelium je však mocným zdrojom inšpirácie a nádeje. A dáva veľmi praktické každodenné kroky, ako sa prostredníctvom modlitby a súcitu, aktívnej lásky a pohostinnosti pozdvihnúť zo zúfalstva a rásť v hlbokej viere, že Boh obnoví spravodlivosť, aj keď to ľudskými prostriedkami vyzerá nemožné.

Preto ako kňaz na čele farnosti vidím, že do kostola prichádza veľa ľudí, hoci v minulosti do kostola nechodili, pretože sa považovali za „kultúrnych“ kresťanov a veriacich srdcom. Prečo prichádzajú do kostola teraz? Pretože kostoly sa stali centrami humanitárnej pomoci a charity. Kostolné podzemné priestory sa stali miestami na rozmiestňovanie maskovacích sietí, distribúciu pomoci pre vnútorne vysídlené osoby, potravín a šatstva pre chudobných atď.

Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme bojovali za spravodlivosť, ale Boží spôsob dosiahnutia spravodlivosti je prostredníctvom milosrdenstva a lásky.

Nie ste však len kňaz, ale aj manžel a otec štyroch detí. Neparalyzoval vás strach o svojich najbližších?

Keď sa začala vojna, rovnako ako ostatní ľudia som sa bál. Uvedomoval som si, že každú chvíľu sa môže skončiť môj život a život mojich detí a rodiny. Museli sme sa naučiť, ako rýchlo utekať do krytov a ako sa spoločne modliť ruženec, keď sme sa tam skrývali. A keď sme sa modlili, objavil sa istý pocit dôvery.

Spomínam si, ako som raz ráno slávil liturgiu a rozozvučali sa sirény. Prerušil som liturgiu a navrhol som, aby všetci ľudia išli do opevneného suterénu kostola. Ľuďom som však povedal, že budem pokračovať v liturgii a nech sa uskutoční Božia vôľa. Niekoľko ľudí opustilo kostol, ale väčšina zostala.

Keď som ľuďom rozdával Eucharistiu, prebehla mi hlavou myšlienka, že toto môže byť naše posledné sväté prijímanie. Ale Boh bol k nám vtedy milosrdný, ako je milosrdný vždy. 

Ako ste prežívali začiatok vojny spolu s vašimi bratmi v kňazskej službe?

Naše spoločenstvo kňazov sa dalo rýchlo dokopy a hoci sme nevedeli, čo máme robiť, vložili sme všetku svoju dôveru v Boha. Správy boli desivé. Hlavné mesto Kyjev obkľúčila ruská armáda. Ale moji ďalší priatelia kňazi, ktorí sú vojenskými kaplánmi, zverejňovali na Facebooku správy, že veci nie sú až také zlé, ako sa zdajú, a že naša armáda dokáže útoky zatlačiť späť. Ach, ako sme sa vtedy modlili!

Všetky zbierky, všetky úspory, všetky zásoby sme poslali Ukrajinským ozbrojeným silám a skupinám dobrovoľníkov, ktorí sú na strednej a východnej Ukrajine a presne vedia, čo je potrebné a ako pomôcť. Začali sa obrovské zbierky, ktoré tiež nesmierne zjednotili ľudí. 

Neuvažovali ste o opustení krajiny?

Krátko po ruskom útoku na Ukrajinu ma naši priatelia z iných krajín začali zaplavovať emailami s ponukou pomoci a návrhmi na útek z krajiny, z Poľska, USA, Peru, Talianska a Anglicka. Svoju rodinu som skutočne odviezol do Poľska, kde zostala do konca júna 2022. Ja som sa však vrátil do Ľvova, aby som slúžil našim ľuďom.

A ja to volám „Liturgia po liturgii“. Každý deň ráno náš zbor slávil liturgiu a hneď po nej sme všetci vyšli pred náš kostol a vyložili niekoľko áut humanitárnej pomoci, ktorá sa potom triedila a balila na ďalšie cesty na front, či už pre armádu, ak išlo o zdravotnícke alebo ochranné potreby, alebo pre civilistov, ktorí žijú v blízkosti vojenských bojov.

Čo ste vtedy cítili?

V tých reťaziach ľudských rúk, ktoré odovzdávali balíky s rôznou pomocou, som videl starých ľudí a deti, mužov a ženy, aj samotného Krista, ktorý je medzi nami. Cítil som spojenie nielen s ostatnými ľuďmi, tu prítomnými, s tými, ktorí to všetko poslali, a s tými, ktorí to dostali, ale aj s celým svetom, ktorý bol s nami spojený. Cítil som hlboké spojenie s Bohom, ktorý neopustil svoj ľud, ale osobne je prítomný svojou láskou a milosrdenstvom.

Západná Ukrajina, osobitne Ľvov, zažili aj príliv veľkého množstva ľudí utekajúcich pred vojnou z východných regiónov krajiny. Smerovala vaša duchovná starostlivosť aj k nim?

Jeden týždeň v lete 2022 naša farnosť organizovala evanjelizačný program pre ľudí z nášho okolia, ako to robíme každý rok. Na území našej farnosti sa nachádza niekoľko škôl, ktorých športové haly sa zmenili na dočasné príbytky pre vnútorne presídlených ľudí z východných častí Ukrajiny, a náš tím sa rozhodol navštíviť aj ich a pozvať ich do nášho kostola.

Zvyčajne pozývame ľudí z nášho okolia na dvojmesačný kurz, ako sme to urobili v tom roku po dvojročnej covidovej pauze. Väčšina ľudí z východných ukrajinských území nie je veľmi nábožensky založená, alebo, lepšie povedané, sú vnútorne veriaci, ale nechodia do kostola.

Šanca, že by prišli, bola malá, pretože sú väčšinou pravoslávni a ja som katolík východného obradu, a oni hľadajú prácu a jedlo, a nie až tak duchovno, obávajú sa o svoje domovy a budúcnosť. Ale keď som sa s nimi stretával v školách, hovoril som im nielen o Kristovi a Božej láske, ale aj o možnostiach integrácie s našimi miestnymi ľuďmi, ktorí niektorým z nich môžu ponúknuť pomoc, bývanie, prácu, ale hlavne priateľstvo a ľudskú podporu.

A na moje prekvapenie v úvodný večer 2. júna, keď bolo naplánované prvé stretnutie, bola celá konferenčná sála kostola (nie kostola, kde máme bohoslužby, ale našej veľkej zasadačky) plná. Spoznal som mnohých ľudí zo škôl, ktoré som navštívil, keď som ich pozýval na tento kurz. 

Čo sa dialo potom?

Niekoľko dní pred začiatkom kurzu nás vedenie jednej školy pustilo dovnútra, ale spustili sa sirény a ľudia v danej škole utekali do krytu. Väčšina z nich sa schovala, okrem detí, ktoré, keď nás uvideli, boli veľmi šťastné, že môžu komunikovať s niekým novým. Stáli sme na chodbe, nevedeli sme, kde je kryt, a len sme sa rozprávali s deťmi, ktoré si našli skvelú výhovorku, aby nemuseli ísť do krytu.

Bolo to večer, okolo 19. alebo 20. hodiny. Nevedeli sme, čo máme robiť, pretože sme sa chceli stretnúť s dospelými, ale všetci dospelí boli preč a pre nás nemalo zmysel ísť domov. Tak sme čakali a hrali sa s deťmi. 

Ako na vás reagovali tieto deti?

Prišla tam za mnou Anhelina, deväť- alebo desaťročné dievčatko, a so všetkým svojím šarmom a sebavedomím ma chytila za ruku, pozrela sa mi do očí a povedala: „Baťuška“ (po rusky „otec kňaz“), dajte mi ružový bicykel“. Povedal som: „Porozmýšľam o tom.“ Vtom sa ku mne vrhla Veronika, ďalšie dieťa z tej skupiny, a zvolala: „A pre mňa skateboard“ a začali sa ku mne približovať aj ďalšie deti a pýtali si hračky, akoby som bol svätý Mikuláš.

Jediné, čo som mohol urobiť, bolo vytiahnuť svoj zápisník a zapisovať si ich žiadosti, pričom som im povedal, že im nemôžem veľa sľúbiť, ale urobím, čo bude v mojich silách. Mám štyri vlastné deti a viem, ako veľa znamená, keď majú svoje vlastné hračky, a nie hračky, ktoré sú „všetkých“. 

Krátko po tomto rozhovore sa opäť rozozvučali sirény, aby naznačili, že nebezpečenstvo pominulo, stretli sme sa s dospelými a ohlasovali sme evanjelium.  

Mal váš vzťah s týmito rodinami ďalšie pokračovanie?

Neskôr prišli tieto deti s rodičmi, ktorí nemali záujem o evanjelizačný kurz, ale o to, či som im priniesol hračky. Prišli aj mama a otec Anheliny. Matka Iryna bola vtedy v siedmom mesiaci tehotenstva. Nemal som bicykle a skateboardy a deti boli veľmi sklamané. Vzal som ich dovnútra kostola, vyšli sme na chór, zaspievali sme niekoľko piesní v prázdnom kostole a dohodli sme sa, že ak ich rodičia nebudú mať nič proti, prinesiem im sľúbené hračky.

Ich otec Dmytro súhlasil, ale povedal, že škola im nariadila, aby sa odsťahovali, pretože všetky školy sa pripravujú na opätovné otvorenie 1. septembra a musia sa pripraviť na školský rok. Pre mnohých z nich to bol šok, pretože nevedeli, kam majú ísť, a miestne úrady im len pomaly ponúkali náhradné bývanie, ale postupne sa tento problém začínal riešiť. O niekoľko dní som tejto rodine priniesol auto plné hračiek, bicykle, kolobežku, nejaké potraviny a niekoľko ďalších vecí. Deti boli veľmi šťastné a hneď sa vrhli na darčeky plné radosti a hravosti. 

A čo rodičia?

Spýtal som sa Dmytra, či v ich novom príbytku ešte niečo potrebujú, a jeho odpoveď ma zmiatla: váhavo zamrmlal: „Batuška, môžeš nám zohnať pár matracov a vankúšov, panvicu na varenie jedla, použitý telefón a elektrický sporák?”. Ostal som ohromený, pýtal som sa ďalej a dozvedel som sa, že spia na zemi, majú pokazenú práčku, štyria dospelí a päť detí býva v dvojizbovom dome a Iryna, žena v siedmom mesiaci tehotenstva, sa bojí, že vinou všetkého toho stresu, v ktorom žili, príde o dieťa.

Dmytra som sa opýtal, prečo mi o ich skutočných potrebách nepovedal skôr, a Dmytro povedal, že je mu nepríjemné čokoľvek hovoriť, keď vie, že časť jeho rodiny je späť v Luhanskej oblasti, pod paľbou, a on nie je v pozícii, aby o niečo vyžadoval, pretože je nažive, jeho rodina je nažive a to je pre neho najdôležitejšie. Všetko ostatné je druhoradé.

Stisli sme si ruky, objal som jeho deti, ktoré rýchlo doplnili zoznam hračiek o Lego, ale vo vnútri srdca som plakal. Všetko, čo v tejto chvíli potrebovali, som zohnal s výdatnou pomocou mojich amerických, anglických a ukrajinských priateľov. Moje deti mi dovolili podeliť sa o svoje hračky s touto rodinou. 

Ako sa ďalej vyvíjal váš vzťah s Dmytrom a jeho rodinou?

Krátko po tom, ako sa moje deti v júli vrátili z Varšavy domov do Ľvova, sme sa s týmito skromnými ľuďmi spriatelili. Pokrstil som ich novorodenca a ďalšieho šesťročného chlapca. Dmytrovi rodičia, ktorí spolu žili štyridsať rokov, súhlasili s prijatím sviatosti manželstva.

Uvedomil som si tiež, že medzi Dmytrom a mnou nie je veľký rozdiel: je ťažké prosiť o pomoc pre seba, keď viem, že iní ľudia ďalej na východe a juhu Ukrajiny nemajú základné veci, ktoré ja mám výsadu mať.

Tento rok som našiel rodinu neďaleko Ľvova, ktorá im ponúkla svoj väčší dom na bývanie. Je tam továreň na papier, ktorá ponúka pracovné príležitosti. Jedinou podmienkou pre túto rodinu bolo dať svoje deti do miestnej školy.

A na moje prekvapenie rodina ponuku odmietla, pretože pochádza zo Slovjanska, veľkého mesta v Doneckej oblasti, ktoré Rusi veľmi chcú obsadiť. A rodina sa bojí, že ak v určitom okamihu Rusi obsadia mesto a oni sa budú chcieť vrátiť domov, Rusi zistia, že ich deti chodili do ukrajinskej školy, a budú ich prenasledovať. Život je komplikovaný.

Má podľa vás potenciál idea kresťanského pacifizmu pre dosiahnutie mieru na Ukrajine?

V roku 2014 a neskôr, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu na Kryme a Donbase, som sa zúčastnil na mnohých konferenciách a okrúhlych stoloch venovaných téme vojny, mieru a zmierenia. Prekvapilo ma, ako často ľudia zo západných univerzít trvali na kresťanských tradíciách nenásilného odporu a kresťanského pacifizmu a aké nepopulárne to bolo vtedy v ukrajinskej spoločnosti. A to do tej miery, že kresťanský prístup sa mohol stať jedným z faktorov, prečo sa Ukrajinci od kresťanstva dištancovali.

Pokračoval som však v hľadaní a zistil som, že pacifizmus a nenásilný odpor nie sú jedinými kresťanskými odpoveďami na výzvu vojny a perspektívu zmierenia. Celé kresťanské vyznanie viery je založené na prikázaní milovať Boha, blížneho (Lk 10, 27) a dokonca aj nepriateľa (Mt 5, 43 – 48).

Niektorí nachádzajú argumenty na odôvodnenie radikálneho pacifizmu, zatiaľ čo iní žehnajú vojská svojho štátu na vojenskú okupáciu iných národov, ako napríklad Ruská pravoslávna cirkev v Rusku. Katolícka cirkev má „teóriu spravodlivej vojny“.

Prirodzene, mier je najžiaducejším stavom a rozvojom každej spoločnosti. Ľudská prirodzenosť je však ovplyvnená hriechom, ľudia majú neustálu túžbu po moci, existujú rôzne jazyky a kultúry, zákony a náboženstvá, preto sú tieto faktory zdrojom neustálych konfliktov, ktoré pravidelne vyúsťujú do brutálnych vojen.

S objavením a rozšírením zbraní hromadného ničenia a jadrových zbraní v 20. a 21. storočí Katolícka cirkev do istej miery upravila svoj postoj k podmienkam spravodlivej vojny.  

Ako vnímate postoj pápeža Františka k rusko-ukrajinskej vojne?

V súvislosti s rusko-ukrajinskou vojnou sa postoj pápeža Františka k tomuto ozbrojenému konfliktu do istej miery zmenil. Na začiatku vojny protestoval proti invázii ruských vojsk na Ukrajinu ako proti „neprijateľnej ozbrojenej agresii“, odsúdil masové zabíjanie v Buči a pobozkal ukrajinskú vlajku, ktorú mu z tohto mesta poslali. V jednom z rozhovorov varoval hlavu ruskej pravoslávnej cirkvi patriarchu Kirilla, aby sa nestal „Putinovým miništrantom“.

Pápež František však oficiálne nazval Rusko agresorom až po nejakom čase. V rozhovore uverejnenom v júni 2022 sa obrátil na ruských lídrov s tým, že invázia bola „pravdepodobne nejakým spôsobom vyprovokovaná“, a varoval pred tým, aby sa vojna považovala len za príbeh dobra a zla. Počas modlitby k Panne Márii pri príležitosti výročia fatimských zjavení vyzval katolícky svet, aby sa modlil za obrátenie Ruska aj Ukrajiny. A počas krížovej cesty v Ríme vo Veľkom týždni roku 2022 pozval ruskú aj ukrajinskú ženu, aby spolu v tichosti niesli kríž.

V poslednom čase je pápež František kritickejší voči Kremľu, najmä po stretnutí s patriarchom Svjatoslavom Ševčukom 7. novembra 2022. Vyhlásil, že armády dvoch etnických menšín, Čečencov a Burjatov, sú najbrutálnejšie, zatiaľ čo Rusi sú dedičmi veľkého humanizmu.

Zdá sa, že pápež odráža istú nedôveru voči Západu a domnieva sa, že miesto Svätej stolice je byť sprostredkovateľom medzi Západom a jeho nepriateľmi.

Čo hovoria o tejto vojne ukrajinskí gréckokatolícki biskupi?

V pastierskom liste Synody biskupov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi O vlastenectve ako láske k národu a vlasti, ktorý bol zverejnený 5. decembra 2022, biskupi vysvetľujú, ako správne chápať vlastenectvo z kresťanského hľadiska a ako by mali kresťania žiť a správať sa počas vojny.

Vyjadrujú presvedčenie, že obranná vojna je spravodlivá a že by sa nemala zakladať na nenávisti voči nepriateľom, ale na láske k vlasti a na svätej povinnosti brániť ju, chrániť rodnú zem a rodiny.

S odvolaním sa na pastiersky odkaz metropolitu Andreja Šeptického (+1944) poukazujú na dva rôzne typy vlastenectva: pohanské a kresťanské, pričom pohanské vlastenectvo zahŕňa nenávisť ako charakteristický znak odporu voči cudzincom, zatiaľ čo kresťanské chápanie vlastenectva je založené na láske k vlasti i k nepriateľovi.

V ďalšom pastierskom liste s názvom Dobrom premáhaj zlé (Rim 12, 21) biskupi dosvedčujú, že v rusko-ukrajinskej vojne sa pácha veľká nespravodlivosť na ukrajinskom národe. Táto vojna je genocídna. Cirkev však musí zostať blízko ľudí, načúvať ich potrebám, liečiť rany sviatosťami, duchovným sprevádzaním, liekmi útechy a milosrdnou láskou.

Kresťan sa má usilovať o zmierenie so svojím nepriateľom. Čo táto požiadavka znamená v kontexte tejto vojny?

Keď dozrie čas na zmierenie, biblický algoritmus sa môže ukázať ako veľmi praktický. Je však nespravodlivé zmieriť násilníka a obeť znásilnenia bez akýchkoľvek požiadaviek.

Preto prvým krokom k zmiereniu je uznanie povahy zločinu všetkými stranami. V druhom kroku by mali Ukrajinci a Rusi siahnuť k najhlbším koreňom svojej identity a nájsť kresťanský étos ako spoločný základ. Podmienky vojnových reparácií sú druhoradé vzhľadom na celkovú hrozbu zopakovania scenára ďalšej invázie.

Rusi musia dokázať, že už viac nenapadnú našu krajinu, a Ukrajina musí mať od medzinárodného spoločenstva záruky, že sa to už nikdy nezopakuje.

Iba z tohto hľadiska môže fungovať vzorec „odpúšťame a žiadame o odpustenie“, ako to bolo medzi Nemeckom a Francúzskom, Nemeckom a Poľskom, Poľskom a Ukrajinou v histórii po druhej svetovej vojne.

Ako vidíte budúcnosť Ukrajiny po skončení vojny?

Pevne verím, že Ukrajina po vojne obnoví svoju územnú celistvosť a vstúpi do rodiny európskych národov. V Mariupole alebo v inom východoukrajinskom meste sa bude konať medzinárodný súd ako v Norimbergu po druhej svetovej vojne a všetci, ktorí sú zodpovední za zabíjanie a ničenie, by mali čeliť spravodlivosti.

Ukrajinu čaká hlboká obnova hospodárstva, posilnenie armády, rozvoj kultúry, spoločenského a duchovného života.

Tieto zmeny sa však neuskutočnia bez účasti všetkých, ktorí na Ukrajine žijú, a bez pomoci civilizovaného sveta. Závery z tejto vojny by sme mali vyvodiť už teraz. Musíme sa naozaj vrúcne modliť a poučiť sa z histórie, pracovať a obnoviť Ukrajinu ako novú civilizovanú krajinu.

Dnes máme príležitosť obnoviť našu krajinu na základe evanjeliových hodnôt, ktoré sme zdedili po tisíc rokov pri krste Ukrajiny v roku 988, ako aj na základe princípov úcty k dôstojnosti každého človeka a právneho štátu. Dnes je to naše spoločné poslanie. A na to sa musíme modliť, zjednotiť a prevziať spoločnú zodpovednosť za budúcnosť Ukrajiny.

Oleh Kindij je docent teológie Teologickej fakulty Ukrajinskej katolíckej univerzity vo Ľvove. Získal doktorát v odbore historická teológia na Catholic University of America vo Washingtone, D.C. Publikoval diela o kristológii Klementa Alexandrijského a Didaché. Získal Fulbrightovo štipendium s projektom pod názvom „Tvorba základov environmentálnej antropológie: ľudská dôstojnosť a environmentálne povedomie v neskorej antike a ranej Byzantskej ríši“. Bol vysvätený za presbytera Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a s manželkou Ivankou majú štyri deti.

Text vznikol na podklade rozhovoru na letnej škole „Praktizovanie odolnosti, pripravovanie sa na obnovu“, ktorú v dňoch 30. júna až 9 júla 2023 organizovali Chorvátska katolícka univerzita (Záhreb), v spolupráci s americkou katolíckou Notre Dame University (South Bend, IN) a Ukrajinskou katolíckou univerzitou (Ľvov) v chorvátskom Šibeniku.