Supermatky a superknihy – alebo ako pracovať s knihami o výchove

V Kráľovstve rodičov

Kde bolo, tam bolo, žila raz v Kráľovstve rodičov istá matka. Radovala sa zo svojho materstva, no občas sa stalo, že si s niečím „mamičkovským“ nevedela úplne poradiť. Vtedy jej napadla spásonosná myšlienka – existujú predsa knihy o výchove detí! Určite jej pomôže prečítať si jednu z nich. A tak sa s nádejou v duši vypravila do najbližšieho kníhkupectva v kráľovstve.

Po tom, čo sa opýtala milého predavača na „nejakú knižku o výchove“, očakávala, že ju zavedie do niektorej uličky, v tej uličke jej ukáže poličku a v poličke niekoľkocentimetrový úsek, kde budú knihy o výchove detí. Namiesto toho jej s chápavým pohľadom priamo od pokladne ukázal prstom na smerovaciu tabuľu s nápisom „Knihy o výchove“, ktorá zákazníkov viedla k celej sekcii uličiek, poličiek a úsekov s miliardami kníh. A niekde medzi nimi mala nájsť hľadané odpovede…

Naprázdno prehltla a pobrala sa do labyrintu kníh. 

Knihy v poličkách na ňu vyskakovali skoro samé – vzťahová výchova, rešpektujúca výchova, výchova nevýchovou, výchova „dieťa je partner“, výchova osobnostná, montessori výchova… Jednu z nich si, ani sama nevie ako, vybrala.

Hneď, ako sa prelúskala prvými kapitolami, naplnilo ju nadšenie. Našla v nej toľko nových podnetov! „Odteraz! to budem robiť všetko presne tak, ako som si prečítala“, povedala si s odhodlaním.

A tak sa aj stalo. Mala z toho dobrý pocit. No nemohla poprieť, že s niektorými „ťahmi“, ktoré jej knižka odporúčala, nebola vnútorne úplne stotožnená alebo ich nebolo také jednoduché urobiť, keď prišlo na lámanie chleba, lebo jej dieťa reagovalo akosi „mimo-knižkovo“. 

Čas ubiehal a mama každú situáciu hlboko analyzovala a porovnávala svoje reakcie na dieťa s tými, ktoré by mala mať podľa knižky. V niečom jej to išlo skvele, no v niečom bola úplne ďaleko od knižného prototypu. „Ale zajtra, zajtra to už dám na 100 percent!“ povedala si rozhodne. 

V Kráľovstve rodičov nastal ďalší večer a v posteli ležala tá istá mamička, nešťastná a sklamaná sama zo seba. Dnes sa jej znovu nepodarilo vychovávať dieťa presne podľa superknižky. So znechutením ju vzala z nočného stolíka, prudko ju zatvorila a hodila do kúta. „Už ju viac neotvorím, aj tak to nedokážem robiť dobre,“ povedala s hnevom a zaspala.

Rovnaký príbeh sa začal odohrávať aj v susednom Kráľovstve rodičov 2.

Iná matka vyšla z kníhkupectva s nádejou na lepšie časy zhmotnenou v knižke o výchove, ktorú si práve kúpila. S rovnakým odhodlaním sa do nej zahryzla.  

Onedlho aj v tomto kráľovstve nastal večer a rovnako ako v prvom aj tu ležala v posteli smutná matka. Už po prečítaní prvých strán superknihy sa totiž dozvedela, koľko chýb vo výchove doteraz urobila. Zistila, ako to robiť mala, no nerobila. Aké vety sa deťom nikdy nehovoria a ona ich toľkokrát použila. Situácie mala podľa knihy riešiť úplne inak, ako ich riešiť zvykla a jej deti sú už určite vnútorne zničené, zdevastované a možno budú potrebovať aj odbornú pomoc, aby sa z toho dostali. Rovnako ako v prvom kráľovstve, aj táto mamička knihu hodila do kúta a prestala ju čítať, lebo sa bála, čo zlé sa o sebe ešte dozvie. 

Koniec rozprávky.

Aj ja som chcela byť supermatka

Našli ste sa v príbehu o dvoch kráľovstvách? Alebo v jednom z nich? Ja áno.

Neuplynulo ani desaťročie odvtedy, ako som objavila čaro kníh a článkov o výchove. Začalo sa to knihou o vzťahovej výchove, ktorú sme s manželom zhltli dokonca obaja, len čo sme si domov doniesli prvý uzlíček z pôrodnice. Nadchla nás, preto som sa rozhodla, že sa touto výchovou budem riadiť. Realita a nečakané „prekážky“ plniť vždy a všetky rady tejto úžasnej knižky však spôsobili, že som zanevrela na knihy o výchove všeobecne. (Aj napriek tomu, že v danej knižke autori odporúčali začať radšej postupne a len niekoľkými bodmi, nie všetkými naraz.) Ja som však chcela byť taká supermatka, aká skvelá bola táto knižka so všetkým, čo obsahovala. Keď sa mi v niečom nedarilo, bolo mi z toho smutno.

Po čase som pochopila, že knihy (a články) sú tu na to, aby nás nasmerovali, poradili nám a pomohli pochopiť súvislosti. Nesmú sa nám stať zákonom, ktorého porušenie nás bude viesť k tomu, že samy seba zavrhneme a ohodnotíme ako neschopné. A určite je veľká škoda, keď knihu zahodíme do kúta len preto, že ju nevieme čítať a uchopiť správnym spôsobom. 

Ako teda čítať knihy o výchove?

Už viem, že ak chcem, aby ma kniha mohla posunúť ďalej, je dobré pri čítaní použiť „na seba“ niekoľko trikov:

• Otvoriť sa pre nové veci

Ak idem čítať knihu (o výchove či iných sebabudovacích témach) s vnútorným nastavením „ja to všetko robím dobre, idem si len knihou potvrdiť moje presvedčenie“, je veľmi pravdepodobné, že už na prvých stránkach narazím na odchýlku od môjho presvedčenia a knihu pravdepodobne nedočítam. 

• Pripraviť sa na konfrontáciu

Nikto z nás nerobí všetko úplne dokonale. Prijať konkrétny stret s vlastnou nedokonalosťou však nie je jednoduché. Pri čítaní kníh o výchove je vysoko pravdepodobné, že narazím aj na časti, kde pochopím, že som niečo naozaj nezvládla alebo som si len neuvedomila, aké následky to mohlo spôsobiť. Nie je dobré ostať v sebaľútosti. Jednoducho stačí prijať konfrontáciu ako fakt, ktorý sa môže stať odrazovým mostíkom na premenu myslenia v konkrétnej oblasti.

• Tipy a rady sú inšpiráciou, nie zákonom

Fakt, že sme všetci originálni, odlišní, je už všeobecne známou pravdou. Inak to nie je ani u detí. To, čo platí pre jedného, nemusí v rovnakej forme platiť u druhého. Kanadská autorka Isabel Allumová opísala v knihe skúsenosť so svojou adoptovanou dcérou. Adoptovali ju vo veku až tesne pred pubertou, preto dlho nepoznala láskyplnú materskú komunikáciu.

Krátko nato sa dievčaťu stal úraz, ktorý si vyžadoval lekárske ošetrenie, ktoré však slečna prudko odmietala a bránila sa ako zviera v zajatí. Zavolali matku, aby to s ňou skúsila ona. Adoptívna matka vtedy, nehľadiac na udivené pohľady všetkých naokolo, priamou a na prvý pohľad tvrdou rečou iba stroho povedala dievčaťu, že sa musí jednoducho upokojiť a nechať sa ošetriť, inak jej nebude lepšie. Dievča sa upokojilo.

Žiadne láskyplné hladenie ruky, žiadne utešovanie, upokojovanie, ako by to možno radila nejedna kniha a aj „zdravý rozum“ skoro každej milujúcej mamy. No dievča dovtedy poznalo a rozumelo len úplne inej reči. Jej adoptívna matka vedela, že musí zareagovať (nateraz) inak, aby jej rozumela.

Nečakajme preto, že po prečítaní knihy o výchove budú nové tipy a triky platiť na naše deti vždy rovnako, zvlášť, pokiaľ sme dlho rozprávali „inou rečou“. Berme tipy a triky ako svetlú „cieľovku“, kam by sme sa raz možno radi dostali. Cestu treba prijať aj s časom na proces premeny. 

• JA som najlepšia mama pre naše dieťa

Obsah knihy môže v matke vyvolať dojem, že tí, ktorí knihu napísali, by boli lepšou mamou pre jej dieťa ako ona sama, ktorá robí toľko chýb. Je to ten najväčší omyl zo všetkých. Dieťa, ktoré nám Boh zveril, je veľmi dobre premyslený dar a Boh veľmi dobre vie, komu ho zveril. Pozná naše slabé i silné stránky, vie, ktoré v našich očiach slabé stránky sú len prejavom našej originality. Pozná tiež našu minulosť, prostredie, z ktorého vychádzame. Vie aj to, koľko sme v noci spali a akými životnými obdobiami prechádzame. Zveril nám ich takým, akí sme, podľa neho sme pre ne tými najlepšími rodičmi. Nemá zmysel ísť proti tejto pravde. 

Preto povzbudzujem všetkých, aby sme si v tomto mesiaci kníh zvolili aj knihu ako skvelý nástroj posunu a budovania. Je to veľmi príjemný relax a pri správnom spôsobe čítania aj pomocná barlička na mnohé trápenia a otázky. Čítajme pod vedením Ducha Svätého, s rozlišovaním a upriamením sa na toho najlepšieho rodiča, nášho Otca, ktorý nás rád povedie. Aby dobré knihy neostávali hodené v kúte… 

Knihy spomenuté v článku:

Ivan a Isabel Allum: Objav svoje poslanie; William a Martha Sears: Vzťahová výchova

Moje tipy na dobré knihy o výchove a rodičovstve: 

Rosa Pich-Aguilera Roca: Ako byť šťastná s 1, 2, 3… deťmi; Marek Herman: Najděte si svého marťana; Danny Silk: Milujme naše deti so zámerom