V auguste si Denník N objednal prieskum dôveryhodnosti politikov. Do tradičného mixu prezidentky, ministrov a lídrov, na ktorých sa pýtali anketári, bol zrazu bez vysvetlenia pridaný aj občan Korčok. Získal piate miesto. Dôvod sme sa dozvedeli o týždeň neskôr. Dvadsiateho ôsmeho augusta Denník N informoval, že Korčok oznámi kandidatúru.
Dva dni nato sa tak stalo…
Je zrejmé, že Korčok bude slabý hráč s masívnym mediálnym pohonom. Podobný, akým bol český kandidát na prezidenta Petr Pavel.
A teraz k podstate veci. Intenzívna mediálna podpora pre ľudí ako Korčok nie je náhodná. A nie je ani prirodzená. Je to súčasť programu. Pointa je takmer vždy a takmer všade rovnaká. Geopolitická.
V mytológii o boji dobra so zlom sú mediálni hrdinovia tí progresívni, silne proamerickí, slovom konformní. A ako zlo sú nálepkovaní a odsudzovaní ich rivali z konzervatívneho alebo národného tábora, ktorí sa previnili tým, že odmietajú politiku pritakávania. A žiadajú suverénnejšie uvažovanie o národných záujmoch.
Za úspechom ľudí ako Korčok spravidla nie je široká podpora spoločnosti. Naopak, väčšinová mienka je v rozpore s ich politikou. Za úspechom ľudí ako Korčok je jeden malý trik. Spolu s médiami a aktivistami strašia ľudí, že Slovensku hrozí tvrdá izolácia. Lebo národný tábor chce vraj Slovensko „vytrhnúť z EÚ a NATO“. A podhodiť Putinovi.
Tento obraz je pritom falošný a manipulatívny.
Nie, problémom Slovenska určite nie je to, že by hrozil odchod z EÚ alebo NATO. Nijaká z relevantných strán, ktorá má šancu vstúpiť do vládnej koalície, to nemá v programe. Ani SNS, ani Smer. A nie je tak nastavená ani verejná mienka. Väčšina spoločnosti žiada len to, aby sa slovenskí lídri v rámci EÚ a NATO netlačili do prvej línie vojnových jastrabov. A aby prihliadali na potreby a záujmy Slovenska.
Príklad: väčšina spoločnosti je proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, ktoré ide nad možnosti Slovenska (dnes už nemáme vlastnú protivzdušnú obranu). Alebo je proti krajnému stupňovaniu obchodných sankcií, ktoré by viedlo k predražovaniu energií. Tieto postoje sú celkom legitímne, užitočné a vláda by ich nemala ignorovať. A už vôbec nie takým arogantným spôsobom, aký predvádzali Káčer alebo Naď…
Hlavný problém Slovenska je dnes presne opačný, ako hlása Korčok. Slovenskí lídri sa vrhajú do prepálenej proamerickej politiky. Prezident Kiska, po ňom prezidentka Čaputová, ministri Korčok, Káčer, Hirman a Naď, premiér Heger, po ňom premiér Ódor… Prakticky všetci zastupujú kurz, ktorý určujú Británia a Spojené štáty. Robia to bez náznaku suverénneho rozhodovania, ktoré by zohľadňovalo slovenské či európske špecifiká a postoje slovenskej verejnosti.
Povedané na rovinu: ich politika nezastupuje slovenskú spoločnosť. Ide proti nej. V záujme vzorného plnenia vojnových úloh.
A nielen to. Ľudia, ktorí stoja za Korčokom, nielenže ignorujú väčšinové kritické hlasy. Oni ich odsudzujú ako zlo. Ako zradcov, dezolátov, háveď (aby sme použili slová Naďa), proti ktorej treba bojovať.
Ak by takto hrubo vystupovali len proti extrémistom, bolo by to v poriadku. Lenže oni sú často v konflikte s väčšinou spoločnosti, ktorá ich politiku odmieta alebo kritizuje. A to sa už v slobodnej a demokratickej krajine udržať nedá. Aspoň nie dlhodobo a bez vnútorných konfliktov.
Žiaľ, zástancov tvrdej bojovej línie a pochodu proti veľkej časti spoločnosti je dnes v slovenskom verejnom priestore pretlak. Od vlády cez prezidentku a progresívnu opozíciu až po médiá a aktivistov.
Korčok je len ďalšou posilou v dlhom rade.
Úloha, ktorú dostal, je celkom prostá. Postarať sa o kontinuitu po odchode Čaputovej. Tak ako sa mal niekto z dvojice Mistrík – Čaputová postarať o kontinuitu po odchode Kisku.
Treba priznať, že na túto misiu má Korčok skvelé predpoklady. V zastupovaní záujmov atlantických spojencov sa orientuje vynikajúco.
O niečo horšie to vyzerá so schopnosťami Korčoka zastupovať európske či národné záujmy. V tejto disciplíne by pôsobil, priznajme si, podozrivo.
Z pohľadu tých, ktorí stoja za ním, možno až zradne podozrivo…
