Keď skončí Smer a krajinu ovládne Progresívne Slovensko a Republika

Voľby 30. septembra budú skôr akousi predohrou blížiacich sa vážnejších zmien, a to napriek tomu, že pre jedných môžu byť posledným víťazným vzopätím (Smer) a pre druhých odrazovým mostíkom k budúcej dominancii. Ak sa o niečom dôležitom predsa len v týchto voľbách rozhodne, tak to bude zreteľnejšie preformátovanie našej politickej scény do novej etapy.

Nová etapa slovenskej politiky sa, paradoxne, začne jasnejšie črtať nie po prípadnom víťazstve Progresívneho Slovenska, ktoré by nevyhnutne muselo zostaviť koalíciu veľkých kompromisov a tým svoj politický kredit zákonite znehodnotiť, ale práve vtedy, ak Smer vyhrá voľby a zostaví takú koalíciu, že strany ako Progresívne Slovensko a Republika zostanú v opozícii. Tieto dve strany (alebo im podobné) totiž budú hlavnými hráčmi našej budúcnosti.

Ak nás v najbližších rokoch čaká ešte vládnutie Smeru so stranami jemu príbuznými (Hlas, SNS, Sme rodina), bude to už len labutia pieseň Ficovej strany. Proklamované ciele, ktoré sa Smer pokúsi napĺňať kvôli uspokojeniu voličov – stabilita a istoty –, budú mať totiž v realite podobu ustrnutia a prinajlepšom rutinného riadenia spoločnosti. Uznajme však, že oproti matovičovsko-sulíkovskému amaterizmu a chaosu to môže byť chvíľu pociťované ako zlepšenie situácie (veď bolo to práve katastrofálne zlyhanie bývalej koalície, ktoré vrátilo Smer do hry), no zároveň to bude voda na mlyn novej politickej generácie, pripravenej uskutočniť radikálnejšie zmeny spoločnosti.

Túto novú generáciu dnes reprezentujú predovšetkým dve zásadne protikladné politické strany – Progresívne Slovensko a Republika. Iste je len náhoda, že ich predsedami sú tridsiatnici pôsobiaci a profilujúci sa v Európskom parlamente – Michal Šimečka a Milan Uhrík. Avšak už príznačne spoločné pre oboch je to, že k Európskej únii a ku geopolitike vôbec zaujímajú krajné a vzájomne protichodné postoje. Progresívne Slovensko chce viac Únie, viac integrácie, nemá problém ani s obmedzením veta pre členské štáty snáď až po jej federalizáciu. Republika na opačnom póle stavia na radikálnej kritike orgánov Únie, na ich oslabení a na posilnení práv členských štátov až po prípadný exit.

Takéto úvahy by som si nedovolil bez presvedčenia, že aj na tradične „oneskorenom“ Slovensku začína rásť význam zahranično-politickej agendy, pretože viaceré vonkajšie konflikty a krízy sa nás už citeľne dotýkajú (vojna na Ukrajine, migrácia z krajín tretieho sveta, ekonomická stagnácia našich kľúčových partnerov ako Nemecko, odklon susedov Maďarska a Poľska od bruselskej línie). Inak povedané, Európsku úniu a pravdepodobne aj Severoatlantickú alianciu čakajú v najbližších časoch náročné skúšky a možno aj fatálne zmeny; rozpad týchto zoskupení nevynímajúc. Ak sa teda aktuálny Uhríkov názor o podpore referenda za vystúpenie Slovenska z NATO dnes javí ako taktická chyba, ktorou si zatarasil cestu do budúcej koalície, tak v dohľadnej budúcnosti to môže byť veľmi silná karta jeho strany.

To je však budúcnosť. V súčasnosti sa naša predvolebná kampaň čoraz viac zužuje na vyzývateľský súboj medzi Progresívnym Slovenskom a Smerom a táto optika posilňuje tézu, že v týchto voľbách sa predsa len hrá o veľa. Najviac sa skloňujú motívy záchrany demokracie a doterajšieho smerovania Slovenska, pričom má byť všetkým jasné, kto sú „demokrati“ a kto sú „autoritári“, kto nás ťahá na Západ a kto na Východ. Ibaže žitá skutočnosť taká jednoduchá nie je už len z toho dôvodu, že v tábore „demokratov“ by sme vedeli nájsť mnoho vážnych demokratických deficitov a na druhej starne tí údajne „proruskí“ politici boli vždy oddanými priateľmi Bruselu a za dlhé roky ani raz významne nevykročili z rámca komfortnej a konformnej európskej politiky.

Pri dostatočne mediálnej masáži však môže do výsledku volieb prehovoriť aj takýto zdanlivý, manichejský súboj dobra so zlom. V jeho závetrí tak zostane ešte viac skrytý, oveľa reálnejší medzigeneračný konflikt, v ktorom je vždy z podstaty veci obsiahnutý duel medzi radikálnymi predstavami mladších a snahou starších zachovať status quo.

Preto bude zaujímavé sledovať, v akej sile a pozícii sa usadia po voľbách v parlamente dva krajné, mladé prúdy našej politiky – Progresívne Slovensko a Republika. Ak obe tieto strany skončia v opozícii (Republika s vyššou pravdepodobnosťou), o to väčšiu budú mať perspektívu stať sa v budúcnosti hlavnými aktérmi zásadného vnútropolitického zápasu, ktorý bude výdatne živený vonkajšími pohybmi spojenými s nestabilitou a kritickým stavom Európskej únie.

V každom prípade, 30. september nám ešte generačnú, a tým ani kvalitatívnu zmenu v politike neprinesie a nepochová ani našu demokraciu. Na to si musíme počkať prinajmenšom do ďalších volieb, hoci nie je vylúčené, že budú rovnako predčasné. Až tie budú mať potenciál meniť paradigmu nášho doterajšieho smerovania. V takom prípade sa dnes okrajový súboj medzi stranami typu Progresívne Slovensko a Republika stane tou hlavnou frontovou líniou. Zatiaľ si ešte v pokoji užívajme kompromisné kultúrne vojny našich starších konzervatívcov a liberálov.