Pri Bratislave ho zastihli aj poslovia uhorského kráľa Bela III, ktorí mu doručili kráľov pozdrav, uvítanie a ubezpečili ho o slobodnom prechode kráľovstvom. Po Bratislave nasledovalo šťastné politické stretnutie v Ostrihome, viaceré poľovačky, rytierske turnaje, honosné dary a samé príjemné stretnutia nad bohato prestretými stolmi, ktorých výsledkom bola aj dohoda o dynastickom sobáši. Politický samit na najvyššej úrovni sme úspešne zvládli. Koncom júna 1189 dobre zásobené križiacke vojsko a bohato obdarovaný cisár opustili Uhorsko.

3. Uhorskí križiaci

Náš vzťah k Prvej križiackej výprave môžeme eufemisticky nazvať ambivalentným, takže keď prišiel hlavný voj, križiaci dlho rozmýšľali, či vôbec vstúpiť na uhorské územie. Nakoniec po odovzdaní rukojemníkov im umožnili prejsť do Srbska, ale neskôr sa už Uhri do výprav zapájali.

Uhorská kráľovná Margaréta, manželka Bela III., pri jednom zo stretnutí s cisárom Fridrichom I. Barbarosom, ho poprosila, aby sprostredkoval zmierenie medzi Belom III. a jeho bratom Gejzom, ktorého držal v zajatí. Fridrich uspel, bratia sa zmierili a cisár zobral Gejzu aj s oddielom 2 000 vojakov a biskupom Ugrinom z rodu Čák na svoju výpravu. Belo ich však neskôr odvolal z výpravy a ak máme veriť kronikárom, tak dve tretiny (6 špánov a biskup Ugrin) sa vrátili a len jedna tretina (3 špáni a Gejza) pokračovali vo výprave a zúčastnili sa jej bojov v Malej Ázii. Gejza sa mal neskôr usadiť v Byzancii.

Ďalší príspevok k dejinám križiackych výprav poskytol kráľ Ondrej II., ktorý po troch odkladoch nakoniec súhlasil s účasťou na Piatej križiackej výprave a v roku 1217 sa odplavil zo Splitu do Akkonu s pravdepodobne dosť veľkým vojskom (10 000-15 000 vojakov vyzerá byť reálnych). Lenže jeho účasť nepriniesla veľké výsledky. Vytlačili moslimov z časti údolia Jordánu, vyplienili niektoré oblasti a zostali viac menej v Galilei. Kráľ možno strávil zimu chorý, alebo priotrávený v Akkone. Potom sa venoval zbieraniu relikvií a už v roku 1218 sa vracal do Uhorska po pevnine aj napriek tomu, že mu jeruzalemský patriarcha hrozil exkomunikáciou. Cestou ešte stihol dohodnúť niekoľko dynastických sobášov a dostal sa do bojov s potomkami Gejzu pri Nikaii v Malej Ázii. Treba mu však uznať, že bol jedným z mála európskych kráľov, ktorý dokázal zorganizovať a zafinancovať križiacku výpravu.

4. Johaniti na Slovensku

Hoci mnohé legendy hovoria o templároch na Slovensku, tak nie sú založené na historických faktoch. Viaceré rytierske (krížovnícke) rády pôsobili v Uhorsku, ale templári boli v jeho južných oblastiach. Na území Slovenska dominovali johaniti, predchodcovia dnešných maltézskych rytierov a vytvorili u nás hustú sieť rádových domov, špitálov, kostolov a malých pevností. Králi im dôverovali, usádzali ich v mestách, popri cestách najmä v pustejších horských oblastiach, aby vyberali mýto a bránili dôležité uzly, dávali im majetky. Usádzali sa aj pri termálnych prameňoch, kde zakladali svoje špitále a miestnu priaznivú mikroklímu využívali na pestovanie byliniek. Na niektorých miestach Slovenska tak biológovia nachádzajú aj stredomorské rastliny a možno ich zasadili práve johaniti.

Svedkom týchto čias sú mnohé topografické názvy odkazujúce na sv. Jána Krstiteľa (Jánovce, Ivanovce) alebo miesta vo Svätej zemi ako Jeruzalem, Jericho, Betlehem (viac ako 40) a celkovo je ich na Slovensku pekných pár tuctov. Rytieri, ktorí museli opustiť Svätú zem si ju takto pripomínali okolo svojho nového bydliska.

Indície alebo písomné pramene o prítomnosti johanitov sú z Trnavy (názvy ulíc), z Piešťan (ruiny kostola a správy o špitáli), z Trenčína, ktorý dokonca používa erb s baránkom, čo je heraldický symbol johanitov a iných miest na Považí, ale aj zo severu. Nakrátko sídlili na Oravskom hrade, kde johaniti strážili dôležité cesty do Poľska a správy o nich sú aj zo Spiša.

Väčšina johanitov sa asi venovala pôvodnej starostlivosti o chorých a len menšia časť boli rytieri. V čase bojov sa k rádu pridávali šľachtici, ktorí potom mali prezývky Červený (Rufus, Ruber) alebo Havran, podľa červenej a čiernej rádovej farby. K takýmto johanitom patril aj kráľ Ondrej II. Ešte jeden znak hovorí o prítomnosti johanitov na Slovensku. Boli praktickí, mali vedomosti a zručnosti, ktoré im poskytli vyšší životný štandard. Svoje budovy stavali z tehál a mali v nich piecky, čím sa odlišovali od vtedy prevažujúcej kamennej, respektíve drevenej architektúry. Keď teda pri potulkách Slovenskom narazíte na kostol postavený z tehál, hoci sa v oblasti nachádza kameň, je dosť možné, že ho v 13. storočí postavili johaniti alebo iný krížovnícky rád.

5. Boli tu aj nemeckí rytieri

Aby som neopomenul tichom iné krížovnícke rády, tak spomeniem jeden zaujímavý kostol zo západného Slovenska. Nenápadný, na prvý pohľad neatraktívny, ale o to dôležitejší pre naše dejiny. V obci Kaplna pri starej ceste z Bratislavy do Trnavy stoji románsky tehlový kostol zo 40. a 50. rokov 13. storočia. Pôvodne mal dve veže, ale južná sa zrútila, alebo ju pre poškodenie zbúrali v novoveku.  

Celá stavba je postavená z tehál, podlaha je tiež zo šesťuholníkových tehál a len ostenia okien, portálu a rebrové klenby sú z kameňa. Kostol postavili ako trojloďovú halovú baziliku a svojimi rozmermi nezodpovedal potrebám malej dediny. Múry boli neomietnuté a maltu medzi tehlami zafarbili na bielo a ružovo, čo vytváralo jedinečnú estetiku tejto stavby. Svätyňa je postavená už v gotickom štýle. Nachádzajú sa v nej jednoduché rebrá klenby a okno. Pravdepodobne ide o jedny z prvých príkladov gotickej architektúry na Slovensku. Transfer nových myšlienok poukazuje na niekoho zo skúsenosťami zo zahraničia.

Takmer na centimeter identický kostol stál aj v dedine Malženice popri inej dôležitej ceste vedúcej z Trnavy na sever a o ňom vieme, že patril rádu nemeckých rytierov, lebo v roku 1244 nahradili johanitov. Vznikol teda v tom istom čase ako kostol v Kaplnej, mal asi toho istého architekta a majstrov, čomu nasvedčuje rovnaký projekt a asi aj toho istého zákazníka. Nemeckí rytieri strážili severné a južné prístupy k dôležitému kráľovskému mestu.