Silná päťka
Severný ľadový oceán sa napospol skladá z medzinárodných vôd, takže teoreticky by tu mohla pôsobiť flotila ľubovoľného štátu. Prakticky majú značnú výhodu štáty, ktoré majú pobrežie priamo v Arktíde; plavba medzi ľadovcami vyžaduje dlhodobú prax a desiatky rokov skúseností. Tým pádom sa celkový počet záujemcov o využívanie Arktídy scvrkáva na „veľkú päťku“: Nórsko, Dánsko (kvôli Grónsku), Kanadu, Spojené štáty americké a Rusko. Šiesty potenciálny hráč, Island, je príliš malý na to, aby v tejto svetovej ľadovej lige mohol hrať rovnakú úlohu ako ostatní. Bezvýznamný ale tiež nie je, pretože islandské prístavy a infraštruktúra môžu dobre poslúžiť lodiam iných štátov.
Kontrola nad moriami je v medzinárodnom práve odstupňovaná podľa vzdialenosti od najbližšieho pobrežia, ale záleží aj na charaktere morského dna pod hladinou. Najbližšie k pobrežiu sú výsostné alebo teritoriálne vody: maximálne dvanásť námorných míľ (22 km). Na ňu nadväzuje „priľahlá zóna“ ďalších dvanásť námorných míľ, kde už štát nemôže brániť plavbe cudzích lodí, ale má právo ich kontrolovať, či neprevážajú kontraband. Ešte ďalej siaha výlučná ekonomická zóna (200 míľ = 370 km od pobrežia), kde má najbližší štát právo ťažiť suroviny, loviť ryby a zriaďovať rôzne technické zariadenia. Až po 200 míľach od pobrežia (370 km) začínajú skutočné medzinárodné vody.
Kontinentálny šelf - výnimka aj problém
Tieto číselné pravidlá majú jednu zásadnú výnimku, ktorou je kontinentálny šelf. Šelfy sú zaplavené okraje kontinentu, plytké vody, ktorých dno ešte patrí ku kontinentálnej zemskej doske. (Šelfy bývajú bohaté na ryby.) Siahajú rôzne ďaleko od pobrežia, veľmi úzke sú napríklad na západnom pobreží Južnej Ameriky, kde sa morské dno veľmi rýchlo prepadá do hlbín. Naproti tomu celé Severné a Baltské more sa skladajú z kontinentálnych šelfov, rovnako tak Beringov prieliv medzi Ruskom a Aljaškou. A kontinentálny šelf siaha od severného pobrežia Ruska veľmi ďaleko smerom k severnému pólu. Tým pádom si Rusko na tamojšie zdroje robí nárok.
Kde presne šelf končí, by správne mala byť vedecká otázka, ale samozrejme sa z nej stala otázka vysoko politická. Roku 2007 umiestnila ruská ponorka na morské dno na severnom póle titánovú vlajočku Ruska. Naproti tomu Dánsko tvrdí, že podmorský Lomonosov chrbát, morské horstvo, ktoré prechádza cez severný pól smerom k Sibíri, je prirodzeným pokračovaním grónskych hôr, a teda zakladá nárok na kontrolu značnej časti Severného ľadového oceánu práve Dánom. Tieto spory sú ešte nevyriešené.
Nórsko a Rusko uzavreli v roku 2010 zmluvu, ktorá jasne stanovila hranicu ich záujmov v Severnom ľadovom oceáne. Na jednej strane morskej hranice ležia nórske Špicbergy, na druhej ruské súostrovie Zeme Františka Jozefa. Hranica definovaná nórsko-ruskou zmluvou však končí pri 85. stupni severnej šírky. Vlastnícke pomery v bezprostrednom okolí pólu neurčuje.
Ropa, plyn, nerasty a plavba
V severných moriach je dosť surovín na to, aby ich ťažba bola potenciálne zaujímavá. Sú tu zdroje uhľovodíkov a fosfátov, medené a titánové rudy, dokonca aj uhlie. (Špicbergy, jedno z najsevernejších osídlených miest sveta, boli pôvodne veľrybárskou kolóniou, ale v 20. storočí sa zmenili na „veľkú uhoľnú stanicu“.)
Potenciálne zaujímavá je ale aj samotná vodná cesta okolo Sibíri, ktorá by pre spojenie medzi Ďalekým východom a Európou bola o niečo kratšia ako zdĺhavé putovanie Indickým oceánom. Tiež sa tu, na rozdiel od notorickej Malajskej úžiny medzi Sumatrou a Malajziou, nevyskytujú žiadni piráti. Bez ľadu je len pár mesiacov v roku, ale v prevádzke sa dá udržiavať podstatne dlhšie za pomoci ľadoborcov. Prevádzka na ňu pozvoľna rastie, ale zatiaľ je proti tropickým moriam mizivá.
V roku 2021 využilo túto cestu celkom 85 lodí, ktoré previezli necelé tri milióny ton nákladu.
Otepľovanie Arktídy je pre sibírsku cestu výhodné; ako ľadu ubúda, jej využiteľnosť pre plavbu rastie. Túto výhodu však v posledných dvoch rokoch viac než vyvažujú geopolitické komplikácie, ktoré sú dôsledkom ruskej invázie na Ukrajinu. Celá cesta pozdĺž Sibíri vedie ruskými vodami a všetky prístavy, v ktorých môžu lode dopĺňať zásoby či zakotviť kvôli núdzovej oprave, sú tiež ruské. Pre lode plávajúce pod západnými vlajkami, ktoré vezú západný tovar ide teda o územie, ktorému je lepšie sa vyhnúť. Ak ich nenahradia lode čínske, nebude mať početná flotila ruských ľadoborcov v najbližšej dobe príliš veľa práce.
Manévre na snehu
Tradícia vojenského využitia Arktídy siaha do čias druhej svetovej vojny. Náskok mali Spojenci, ktorí vozili za pomoci dlhých konvojov vojnový materiál do Murmanska a ďalších sovietskych polárnych prístavov. Užitočná bola Arktída aj na predpovedanie počasia, pretože niektoré javy, z ktorých sa dá odhadnúť budúce počasie v Európe, tu nastávajú o pár dní skôr.
Preto sa o vybudovanie utajovaných meteorologických staníc na arktických pobrežiach snažili aj Nemci. Najvzdialenejšia z nich stála na sovietskych ostrovoch Zeme Františka Jozefa a nikdy nebola Sovietmi odhalená. Po roku prevádzky museli posádku evakuovať ponorkou, pretože vojaci ochoreli po požití medvedieho mäsa.
Po druhej svetovej vojne sa ani Arktíde nevyhli preteky v zbrojení medzi východným a západným blokom. Sovieti používali arktické pustiny ako jadrovú strelnicu a na súostroví Nová Zem odpálili v októbri 1961 najväčšiu nukleárnu nálož všetkých čias, Cara Bombu. Vojenské základne začali vyrastať aj v zamrznutej tundre na severe amerického kontinentu. Jedna z najvýznamnejších, Thule, stojí v severnom Grónsku. Aj v zime tu slúži zhruba päťsto vojakov.
Za studenej vojny bola Arktída silne stráženou oblasťou, pretože práve cez severný pól vedú najkratšie trasy pre raketový útok medzi superveľmocami; čím kratšia trasa, tým kratšia doba letu, tým aj kratší čas na varovanie cieľových miest, že sa blíži jadrové bombardovanie. Po roku 1989 bola arktická infraštruktúra z rozpočtových dôvodov osekaná a v prevádzke zostali len väčšie základne. Na ruskej strane boli škrty rozsiahlejšie.
Zmeny v oblasti, prerušené káble a investovanie do základní
Obdobie politického topenia po páde Sovietskeho zväzu však definitívne skončilo roku 2014, po ruskej anexii Krymu. Na ďalekom severe sa opäť začali konať veľké vojenské cvičenia. Americkí vojaci si v Nórsku oprašujú svoje schopnosti boja v arktických podmienkach, Rusko zase posilňuje svoju severnú flotilu a obnovuje dávno zatvorené sovietske základne.
Po ruskej invázii na Ukrajinu sa prestala schádzať Arktická rada, hlavné politické teleso, ktoré slúžilo na koordináciu záujmov všetkých severských krajín. Od tej doby sa komunikuje podráždenými depešami – alebo aj inak.
Už v apríli 2021 bol prerušený jeden z hlavných komunikačných káblov ležiacich medzi nórskym súostrovím Špicbergy a nórskou pevninou. To ešte mohla byť náhoda, káble je možné poškodiť aj neúmyselne. V januári 2023 ale Nóri prišli o ďalší dôležitý kábel; a to už úplne ako náhoda nevyzerá, práve na Špicbergoch totiž stojí jedna z najväčších satelitných komunikačných základní NATO, ktorá udržuje kontakt s družicami na polárnych dráhach. Konkrétnu zodpovednosť za prerušenie kábla však Nórsko nikomu neprisúdilo.
Rusko má v arktickej oblasti o niečo viac základní ako NATO. Personálna situácia sa však v lete 2023 nakláňa skôr v prospech Západu. Ukrajinské bojisko si vyžiadalo množstvo obetí z radov ruských profesionálnych vojakov a na Ukrajine fotograficky zdokumentovali aj niekoľko kusov zničeného arktického vybavenia. Krajiny NATO medzitým oživujú staré zatvorené základne a pripravujú rekonštrukciu iných. Masívnych investícií sa má dočkať aj základňa Thule, kde majú postaviť niekoľko nových radarov.
Horúcej vojny na studenom severe sa snáď nedočkáme, ale ani medzi plávajúcimi ľadovcami už nepanuje predošlý mier. Tamojšie obyvateľstvo sa rozrastá a väčšina tých novoprichádzajúcich nosí uniformu.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
