Jozef Hajko

Spočiatku sa vysťahovanie konalo bez akejkoľvek zákonnej úpravy. Bolo iba v rukách predsedu vlády Tuku a ministra vnútra Alexandra Macha. V polovici mája 1942 schválil snem ústavný zákon o vysťahovaní Židov, čím legalizoval dovtedajší vývoz a umožnil jeho pokračovanie. Majetok Židov prepadol v prospech štátu. Zároveň nový zákon uznal výnimky udelené dovtedy najmä z hospodárskych dôvodov a schválil udeľovanie nových výnimiek na záchranu vybraných Židov prezidentom Jozefom Tisom. V tom čase sa v slovenskej spoločnosti začal prejavovať výraznejší odpor proti vyvážaniu Židov.

Evanjelici reagovali skôr, katolícky pokus o pastiersky list nevyšiel

S protestmi proti slovenskému riešeniu židovskej otázky, ako ju vtedy nazývali, sa ako prví odvážili vystúpiť predstavitelia evanjelickej cirkvi. Ešte v novembri 1939 adresoval Spolok evanjelických kňazov snemu, prezidentovi a vláde spis, obsahujúci sťažnosti na prechmaty, ktorých sa dopúšťala Hlinkova garda proti kňazom a predstaviteľom evanjelickej cirkvi, ale tiež protest proti nezákonnostiam páchaným na židovských spoluobčanoch. Podľa nich išlo o rozporné konanie „s platnými zákonmi i kresťanskou etikou“.

Rímskokatolícka cirkev sa prvý raz ozvala s výhradami proti zásahom voči Židom až v októbri 1941, teda mesiac po prijatí Židovského kódexu. V liste prezidentovi a vláde protestovali katolícki biskupi proti rasistickému predpisu, ktorý je „v priamej protive s náukou katolíckej cirkvi o spoločnom pôvode všetkých ľudí od jedného Stvoriteľa a Otca, o podstatnej rovnosti ľudí pred Bohom“. Zároveň žiadali, aby sa protižidovské opatrenia nevzťahovali na pokrstených Židov. Pod hrozbou prvých deportácií Židov sa potom katolícki biskupi v marci 1942 obrátili na vládu s novou výzvou, v ktorej píšu, že „takéto opatrenie sa protiví prirodzenému zákonu Božiemu“. Opäť žiadali, aby sa prihliadalo hlavne na pokrstených Židov.

Biskupi sa vzápätí rozhodli napísať pastiersky list proti hroziacim deportáciám, ktorý sa mal čítať vo všetkých katolíckych kostoloch. Dokument s názvom Nech je jasno v židovskej otázke nevyšiel, prekazilo to ministerstvo vnútra. Namiesto toho vyšiel v Katolíckych novinách 26. apríla 1942, teda až mesiac po spustení deportácií, „z poverenia kompetentných cirkevných činiteľov KTK“, čiže Katolíckej tlačovej kancelárie, článok s anonymným autorstvom a s nadpisom Katolíckej verejnosti.

V uvedenom článku „cirkevné kruhy“ uvádzajú, že židovský národ nesie so sebou tragédiu, lebo „neuznal Vykupiteľa a pripravil mu hroznú potupnú smrť kríža“. Židia „svoj nepriateľský postoj voči kresťanstvu nikdy nezmenili“ ani v najnovšej histórii a „tomuto možno pripisovať, že národy občas prejavili svoju nevôľu a roztrpčenosť proti Židom aj spôsobom prehnane prísnym a krutým, protiviacim sa kresťanskej mravouke“.

Podľa cirkevných činiteľov sa vplyv Židov na Slovensku prejavil tým, že „za krátky čas sa zmocnili takmer celého nášho hospodárskeho a finančného života na škodu nášho ľudu“. „Nielen hospodársky, ale aj kultúrne a mravne škodlivo pôsobil na ľud“, a preto „Cirkev teda nič nemôže mať proti tomu, keď štátna moc učiní také zákonné opatrenia, ktorými tento škodlivý vplyv Židov bude znemožnený“. V článku je potom krátka časť, kde činitelia priznávajú, že „aj Židia sú ľudia, a preto sa má s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba dbať najmä na to, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a Božské zákony“.

Deportácie nezastavili napriek Balkovej aktivite

Na rozdiel od katolíkov sa dvaja evanjelickí biskupi mesiac po vydaní článku v Katolíckych novinách obrátili na všetky evanjelické fary s pastierskym listom, pričom pri konštatovaní o prenasledovaní Židov zdôraznili, že „museli byť svedkami zbytočných ničím neospravedlniteľných prechmatov a vyvádzania, ktoré sú v rozpore s ľudskou starostlivosťou, ako aj s Božím zákonom a s Kristovým učením o láske“.

Rímskokatolícki biskupi sa napokon k takémuto kroku odhodlali až po roku, teda po skončení deportácií a pri hrozbe ich obnovenia. Iniciatíva nevzišla z vedenia cirkvi, ale od právnika Jána Balka. Ten bol členom Štátnej rady, Tisovej inštitúcie, ktorú zriadil po prehre s Tukovým krídlom po salzburskom diktáte v lete 1940. Rada mala určité kompetencie, ale bol to skôr poradný orgán, o ktorý sa opieral prezident.     

Balko napadol deportácie Židov už v marci 1942, krátko po tom, ako sa rozbehli. V Štátnej rade ich označil ako neprípustné „z hľadiska eticko-morálneho ako kresťan katolík, a z hľadiska právneho a hospodárskeho ako právnik a národohospodár“. Postavil sa proti nim. Pri hlasovaní, keď sa v Štátnej rade rokovalo o jeho výzve, sa Balko ocitol v menšine. Podľa jeho spomienok sa mnohí členovia na hlasovaní ani nezúčastnili, lebo sa asi báli.

Podpredsedom Štátnej rady, ktorého sem nominovala Hlinkova slovenská ľudová strana, bol vtedy spišský biskup Ján Vojtaššák. Podľa Balkových spomienok Vojtaššák zastával dôsledne stanovisko cirkvi, publikované nedávno predtým v Katolíckych novinách, protestoval proti tomu, že sa v poslednom čase vyvážali chorí starci a deti, že trhali od seba rodiny, a to dokonca aj rodiny pokrstených. Podľa vystúpenia zaznamenaného v protokole Vojtaššáka upokojilo, že pokrstení Židia budú mať po vysídlení vlastné školy a kňazov.  

Evanjelický dozorca Bohuslav Klimo, ďalší podpredseda Štátnej rady, ktorého rovnako nominovala Hlinkova strana, sa na zasadnutí správal zdržanlivo. Podľa Balkových slov neposudzoval vyvážanie Židov z náboženského hľadiska a vyzýval najmä prezidenta Tisa na udeľovanie výnimiek.  

V Katolíckych novinách sa odvolávali na zákony

Z uvedených skutočností vyplýva niekoľko záverov. Evanjelická cirkev bola v protestoch proti opatreniam dôslednejšia a aktívnejšia ako katolícka. Súvisí to s jej menej odmeraným vzťahom voči Židom i s odporom proti krokom väčšinovej, takmer jednofarebnej katolíckej vlády. Ale čo bolo pre obe cirkvi spoločné, zastávali sa najmä pokrstených Židov, teda svojich členov.

Evanjelická cirkev sa nebála vydať verejný protest, ktorý sa čítal v jej kostoloch už pred spustením deportácií. Katolícka cirkev protestovala verejne až mesiac po prvom transporte, aj to neadekvátnou formou. List síce vyšiel v Katolíckych novinách, v najčítanejšom periodiku na Slovensku, s nákladom až stotisíc výtlačkov, ale bol anonymný. Stáli za ním cirkevné kruhy, nie konkrétni biskupi. Oveľa závažnejší je obsah článku.

Kto si ho prečíta celý, príde k záveru, že proti chamtivým a nemorálnym Židom treba vystupovať, dôležité je len dodržiavať zákony. Vtedy ešte vláda organizovala deportácie bez zákona. Ten bol prijatý mesiac nato a bezočivo legalizoval stratu občianstva a majetku osôb, ktoré potom naložili do vlakov a vyviezli.

Deportácie pokračovali po máji 1942 už v súlade s prijatým zákonom, ale určite to nebolo v súlade s prirodzeným právom, ktoré spomínali cirkevné kruhy. Ich apel i tak nevyzeral úprimne, lebo na jednej strane sa dovolávali prirodzeného práva a na druhej strane nazývali Židov strojcami hroznej smrti Vykupiteľa. Katolícke cirkevné kruhy teda volali po treste pre Židov, bez ohľadu na to, kedy a kde sa narodili, teda volali po kolektívnom potrestaní. Aj takto sa dá pochopiť posolstvo uverejnené v Katolíckych novinách.

Kto veľmi chce, môže v ňom samozrejme vidieť jasný protest proti deportáciám. Vrcholní predstavitelia katolíckej cirkvi boli v úzkom styku s vedením štátu, dokonca štátne a cirkevné funkcie sa niekedy prekrývali, preto nepotrebovali protestovať proti konkrétnym krokom konkrétnych ľudí vo vláde takýmto spôsobom. Toto posolstvo bolo určené pre veriaci ľud, a tým bolo závažnejšie. Mnohí násilníci, ktorí ožobračovali Židov alebo ich zháňali do táborov, ho mohli pochopiť ako odobrenie svojich činov, ak už nie ako rozhrešenie svojich hriechov.

List od biskupa Vojtaššáka o zabíjaní Židov

Deportácie bežali v priebehu roka 1942, ale pochybnosti, či postihnutých Židov vyvážajú skutočne na presídlenie do Generálneho gubernátu na území dnešného Poľska, alebo sa s nimi nakladá násilne, primali Tukovu vládu, aby požiadala Nemecko o overenie. Žiadala, aby do oblastí presídlenia mohla vyslať vlastnú komisiu. Pre odpor Nemecka sa takáto kontrolná návšteva neuskutočnila. Na jeseň 1942 sa deportácie aj tak zastavili.

Na jar 1943 dostal Mach podľa vlastných spomienok list od biskupa Vojtaššáka, v ktorom bolo svedectvo z jesene 1942 od nemenovaného utečenca z koncentračného tábora z gubernátu. Písalo sa v ňom o Židoch dovezených zo Slovenska, ktorých časť už nežila a ostatným hrozila smrť v plynových komorách. Vojtaššák žiadal, aby sa Mach zasadil o záchranu žijúcich slovenských Židov v táboroch a zastavenie ďalších transportov. Vtedy sa po nemeckom tlaku očakávalo vysielanie ďalších transportov. Mach podľa vlastných slov s deportáciami skončil z vlastnej vôle.         

 

Rímskokatolícka cirkev sa verejne spamätala až v tomto období. Ale ani toto nebolo z iniciatívy biskupskej konferencie. Spomínaný Balko, ktorý už medzitým dostal prívlastok biely Žid, sa nedal zastrašiť. Pri hrozbe obnovenia deportácií v marci 1943 vyprovokoval spolu s banskobystrickým biskupom Andrejom Škrábikom vydanie pastierskeho listu biskupov Slovenska, kde sa rímskokatolícka cirkev prvý raz verejne zastala všetkých Židov a prirovnala ich k Samaritánom, ku ktorým je povinnosť prejaviť lásku.

Biskupi v liste písali, že musia „pozdvihnúť rozhodný a výstražný hlas proti opatreniam, ktorými sa masove, bez náležitého zistenia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoluveriaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej slobode“. Tento list sa čítal ako verejný protest v marci 1943 vo všetkých katolíckych kostoloch na Slovensku.

Toto prvé verejné vyznanie katolíckych biskupov prišlo neskoro. Po jeho prečítaní síce ustúpila židovská otázka do úzadia, ale ozajstnou príčinou upokojenia bola strata pozícií Macha a Tuku na politickom poli a nereálnosť ich ďalších deportačných plánov.

Tiso nechal veci na vládu, potom udeľoval výnimky

Pastiersky list proti ďalším deportáciám Židov čítal aj farár-dekan v Bánovciach nad Bebravou Jozef Tiso. Svojím spôsobom ho čítal sám proti sebe, lebo ako prezident bol zodpovedný za to, čo sa deje v štáte. Tiso mal po rokovaniach v júli 1940 v Salzburgu oslabenú pozíciu a rok-dva venoval väčšinu svojho úsilia jej obnoveniu v súboji s Tukom. Je pravda, že dostal viacero výziev, aby bojoval o svoj post, lebo Tuka by bol horším šéfom štátu. Na základe postojov k riešeniu židovskej otázky sa o tom nedá pochybovať.

Oslabený Tiso však v židovskej otázke nechal Tukovi voľné pole, súc si vedomý, že tu ho čaká prehra. Asi bol aj rád, že sa vyhol delikátnej úlohe, keď povedal: „Ja som katolícky kňaz, ja s tým nechcem mať nič do činenia.“ Na druhej strane treba uznať, že prezident vydal niekoľko tisíc výnimiek, ktoré uchránili Židov pred vyvezením zo Slovenska.

Nemci naliehali na Slovensko, aby sa porátalo so Židmi podľa ich predstáv, v prípade protestu mohli hravo zakročiť a trestať. Druhá vec je, že na Slovensku našli ochotných vykonávateľov, ktorí prekypovali aktivitou. Preto sa mohlo stať, že Slováci prijali prísnejšie protižidovské zákony ako sami Nemci. Nemcom veľmi išlo o to, aby sa Slovensko na čele s katolíckym kňazom stalo vzorom pre okupované alebo podriadené európske štáty na vyvážanie ich Židov do nemeckých koncentračných táborov.

Druhá a posledná vlna transportov sa rozbehla až na jeseň 1944, keď Nemci obsadili Slovensko. Hoci Slovensko malo vládu, tá nemala nad územím skutočnú moc, a tak konali podľa vlastnej vôle. Tisíce Židov, ktorým sa podarilo zachrániť pred deportáciami po uvoľnení režimu v rokoch 1943 a 1944, sa tak v závere druhej svetovej vojny dostali do transportov. Z tohto obdobia existuje veľa príbehov, keď prenasledovaných Židov ukrývali aj v kláštoroch či na farách.      

Postoj Jána Vojtaššáka a ďalších slovenských biskupov k prístupu vlády voči Židom možno hodnotiť ako nejednoznačne čitateľný a málo razantný. Mali to byť práve oni, čo sa na základe kresťanského učenia vzbúria proti postihom voči Židom, keď ich najprv oberali o slobody, ktoré mali ostatní, neskôr o občianstvo, majetok, potom ich nakladali do vagónov pre dobytok a vyvážali do neistej budúcnosti. Vláda podliehajúca tlaku Nemcov, a v prípade Tuku či Macha osobnej zvrátenosti, nemala na Slovensku vážneho odporcu. Ním mohli byť z hľadiska požívanej autority len predstavitelia cirkví, hlavne tej najsilnejšej, rímskokatolíckej.