Ironické tvrdenie, že Andrej Danko síce pretlačil svoju stranu do parlamentu, ale bez SNS, je veľmi relatívne. Áno, strana bude mať len jedného vlastného poslanca, čo je pre lídra strany (ktorý navyše môže ísť do vlády) zničujúce. Je však otázne, či prekročenie parlamentného kvóra bola naozaj zásluha voličov SNS, a či v nej nehrali dominantnú rolu práve voliči roztrúsených národniarskych skupín a síl, ktoré Danko systematicky vyzametal na jednu kôpku spoločnej kandidátky.

O mnohom vypovedá masívna voličská podpora poslancov, ktorí sa do Národnej rady dostali na chrbte SNS.

Rudolf Huliak z Národnej koalície získal takmer 60-tisíc preferenčných hlasov, pritom kandidoval z posledného miesta. Šlo teda zjavne o jeho autentických voličov. Ivan Ševčík z Národnej koalície mal takmer 26-tisíc hlasov a ich kolega Peter Ľupták 13-tisíc. Takmer jedno percento všetkých voličov získal aj Roman Michelko za stranu Vlasť.

Líder strany Život Tomáš Taraba získal až 64-tisíc krúžkov, čerpal však z vysokého miesta kandidátky. Ďalší dvaja poslanci tejto strany, Štefan Kuffa a Filip Kuffa, získali niečo málo nad 20-tisíc preferenčných hlasov, čo je veľmi podobný výsledok ako mal starší z Kuffovcov aj v predchádzajúcich voľbách. Podpora Tarabu však prudko narástla systematickou prácou na sociálnych sieťach, kde si vytvoril silný fanklub.

Národnú koalíciu a stranu Život tak môžeme považovať za plnohodnotne dvojpercentné strany, stranu Vlasť za jednopercentnú. V tomto kontexte sa jeden mandát pre SNS nejaví nijako skromne.

Je zrejmé, že v strane čochvíľa dôjde k úplne inej dynamike, než si predstavoval Danko. Ten v posledných dňoch ani nepôsobí, že by sa hotoval chytiť veci do vlastných rúk. Naopak, politicky agilne sa správa skôr Taraba, ktorý sebavedomo obieha politické diskusie a kým sa Danko kdesi v tichom kúte spamätáva zo svojho „víťazného fiaska“, líder strany Život nikoho nenecháva na pochybách, kto má v tomto priestore líderský potenciál.

Mimoriadny snem SNS, na ktorom strana potvrdila Danka v role predsedu, mal skôr demonštratívny charakter. Strana zrejme dúfala, že svojho predsedu prebudí, toto morfium však zabralo len čiastočne, ak vôbec. Danko je stále paralyzovaný. Je však otázne, ako dlho mu to budú straníci tolerovať. SNS totiž hrozí, že ak nebude konať rýchlo, stratí všetko okrem samotného Danka, čo nie je ktovieaká perspektíva.  

Taraba s Huliakom sú pritom už dnes najsilnejšími hráčmi tohto poslaneckého klubu (merané počtom mandátov, ktoré majú vo vrecku, majú oproti Dankovi 3:1).

Ficov rezervoár

Ak si SNS svoj poslanecký klub neustráži, ustriehnuť riziká tohto zoskupenia pre novú vládu si bude musieť sám Robert Fico. Ten musí vykrývať aj opačnú stranu, keďže v strane Hlas dnes nik netuší, ako sa zachová malá skupina poslancov okolo Zuzany Dolinkovej, ktorá je skeptická voči vstupu Hlasu do vlády so Smerom.

Ak bude Robert Fico potrebovať pokryť nových poslancov, aby vyrovnal prípadné straty na opačnom konci ventilu, práve kandidátka SNS je pre neho rezervoárom prípadných nových poslancov hlasujúcich v súlade so Smerom. Ak by ich naozaj potreboval a vstúpil by do zápasu o nich s Andrejom Dankom, svojou ponukou by jedného poslanca SNS prevalcoval.

Napokon, s niektorými si to vyskúšal už v minulosti a fungovalo to. Martina Šimkovičová za tretej Ficovej vlády patrila do trojčlennej skupiny poslancov zvolených za Sme rodina, ktorá však odrazu opustila materský poslanecký klub a odvtedy hlasovala zo Smerom.

Po Bratislave sa šírili fámy, v akej výške bola suma, ktorú Fico na tento účel oželel. Šimkovičová a spol. sa, pravdaže, bránili, že konali z politického presvedčenia. Berme to pokojne tak, že ich náhle opantala Ficova politická charizma. Tak či onak, pre nás je podstatné, že keď to Fico potreboval, vedel si to až podozrivo ľahko zariadiť.

Zo Života Tarabu

V SNS tak musia konať rýchlo, kým si Fico nepríde povysávať poslanecký klub strany. Rozhodne nemajú čas na to, kým sa Danko vráti zo sabatickej dovolenky, obzvlášť, ak netušia, ako dlho mu to môže trvať.

Tomáš Taraba má možno už dnes všetky karty pre menší palácový prevrat, no ako zdatný machiavellistický taktik sa tejto opcii vyhne, keďže v tejto chvíli nedokáže vyhodnotiť všetky jej neprevídateľné dôsledky.

Radšej vyčkáva, ako sa veci vyvinú, a kým do médií trúsi výroky o tom, ako je poslanecký klub SNS vnútorne pevnejší ako ten KDH, upevňuje si pozície. Podľa informácií Štandardu Danka požiadal, aby ich integroval do štruktúr SNS, zatiaľ sa však nedočkal odpovede.

Pre Tarabu to nie je zlá pozícia. Kým Danko nie je schopný prevziať kormidlo, zvyšujú sa Tarabove šance ako perspektívnej alternatívy, ktorá môže v poslaneckom klube strany získať prevahu. Obzvlášť to bude platiť v prípade, ak Danko nepretlačí do parlamentu ani svojich podpredsedov ako poslaneckých náhradníkov, no ani medzi prvými náhradníkmi poslaneckého klubu SNS sa nečrtajú straníci, naopak, veľké šance na poslanecký mandát má exsudca a europoslanec Miroslav Radačovský a jeho asistent Adam Lučanský (syn bývalého prezidenta Policajného zboru).

Ak túto pohodenú vlajku zo zeme rýchlo nezodvihne Danko alebo Taraba, príde si po ich poslanecký klub Robert Fico, ktorý musí urýchlene zabezpečiť pravý bok a nemôže ho nechať dlho bez ukotvenia.

V každom prípade, ak by došlo v SNS v zjednoteniu, prípadne integrácii strán Národná koalícia, Vlasť a Život do štruktúr strany, Robert Fico by mal určite lepší spánok, ak by na čele strany bol Taraba, racionálny pragmatik s obchodníckym duchom. Nie nevyspytateľný a emočne rozkolísaný Danko.

Tarabove výroky o stabilite poslaneckého klubu SNS treba čítať v tomto zmysle. Tarabovom.  

Ďalší rezervoár u Kotlebu

SNS by sa tak mohla prezentovať ako nová zjednotená národniarska sila, ktorá by dokázala povysávať aj rozervoár exvoličov ĽSNS a Republiky, ktorí sa ocitli bez politickej reprezentácie.

Líder Republiky Milan Uhrík po voľbách predpokladal, že voličov im na poslednú chvíľu prevzal Smer masívnou mobilizačnou vlnou, no pozoruhodné sú aj dáta exit pollu agentúry Focus, ktorá skúmala presuny voličov oproti predchádzajúcim voľbám. Z Kotlebovej strany ĽSNS podľa prieskumu len jedno percento skončilo v Smere, v SNS to bolo ešte menej.

Prekvapivé však bolo, že samotná Republika dokázala prevziať len 40-tisíc voličov Kotlebu z posledných volieb (1,3 percenta). Suverénne najvyššia časť bývalých voličov ĽSNS, takmer štyri percentá (110-tisíc), neprišla voliť vôbec. Nie je vylúčené, že sa opäť vrátili do kategórie nevoličov, v ktorej dlhodobo kempovali ešte predtým, než sa na bielom koni zjavil Marian Kotleba.

Aj tu sa nachádza čiastočná odpoveď na zásadný prepad Republiky – nedokázali presvedčiť jadro voličov svojej bývalej materskej strany.  

Ak by sa táto široká skupina bývalých voličov niekedy vrátila k urnám, z parlamentných strán by mali najbližšie k SNS. Ak prežije.