Inšpiroval sa legendou: V Trenčíne postavil metro aj mrakodrapy

Počas rozhovoru hrala pieseň Empire State Of Mind, ktorú nahrali Alicia Keys a Jay-Z. Sympatický autor hneď na úvod priznal, že si pri písaní svojej debutovej novely Satori v Trenčíne púšťal dokola práve túto skladbu. Vraj mu vytvorila tú pravú newyorskú atmosféru. Poďme ale po poriadku.

Čo ste robili predtým, ako ste si otvorili antikvariát?

Moje koníčky boli doslova koníčky (smiech). Mali sme kone. Od koní som prešiel ku knihám.

Posledné roky sa váš život točí okolo kníh. Ako sa začala táto knižná genéza?

Kamarát mi doniesol knihu Na ceste od Jacka Kerouaca. Mám pocit, že tá kniha v tom veku u mňa tak rezonovala, tak ma strhla, že ma písanie začalo zaujímať úplne zo všetkých strán. Kerouac tematizuje písanie. Hneď v úvode knihy príde jeden hrdina za iným, aby ho naučil písať. U mňa touto knihou začalo čítanie aj písanie. Svojím spôsobom je to také klišé – Kerouac mení životy. U mňa to naozaj platilo. Ktovie, možno keby nebolo tejto knihy, prišla by nejaká iná, ktorá by to všetko spustila.

Koľko ste vtedy mali rokov?

Až 22. Dovtedy som prečítal len pár kníh.

Prečo ste sa rozhodli otvoriť si antikvariát?

Malo to svoju postupnosť – spustilo to moje čítanie. Nejako sme začali zbierať knihy. Neskončili sme naplnením knižnice, postupne sme ju rozšírili. Napadlo mi, že by sme z nej mohli spraviť antikvariát.

Váš antikvariát je taký úspešný, že ho ani korona nepoložila. Čomu vďačíte za tento úspech?

Nielen, že ho nepoložila korona, ale ani nástup megalomanských projektov, akým je knihobot. Nám to, samozrejme, tiež robí nejaké problémy, ale zároveň je zaujímavé sledovať to z prvej rady. Je to podobné, akoby ste išli do morského sveta na vystúpenie kosatky. V prvej rade by ste skončili úplne mokrí. Fungujeme ďalej, no už aj my musíme špekulovať, vymýšľať, ako pritiahnuť zákazníkov. Už to nefunguje samo. Musíme sa angažovať v marketingu, aby sme dali ľuďom dôvod nakupovať u nás. Nemáme šancu bojovať s takými obrovskými projektami.

Možno je za tým váš nadštandardný prístup k zákazníkom.

To je možné. Ako čitateľ som nakupoval knihy aj v iných antikvariátoch a teraz sa nechcem nikoho dotknúť, ale mal som pocit, že tie služby sú také typicky slovenské. Čokoľvek chcete, máte pocit, že otravujete. Povedal som si, že toto by sa dalo robiť inak.

Odozvy sú u nás dobré, až na pár výnimiek. Kedysi sa na facebooku dala hodnotiť stránka. Mali sme tam cez 150 hodnotení a všetky (možno okrem dvoch) boli pozitívne. Každý urobí chybu, aj my, ale dokážeme ju napraviť takým spôsobom, že zákazník je s naším konaním možno spokojnejší, akoby sa tá chyba nestala. Aj keď u nás zákazník knihu nezoženie, chceme, aby mu zostal z nás dobrý pocit.

Prejdime k vašej prvej knihe Satori v Trenčíne. Sama ju neviem zaradiť do konkrétneho žánru. Recenzenti ju nazvali knihou magického realizmu, iní špekulatívnou prózou. Kam ju zaraďujete vy?

Mne je v podstate jedno, kam ju zaradia. Človek má potrebu hľadať, kam to patrí.

Ako vznikla novela Satori v Trenčíne?

Myslím, že to tiež súvisí s Kerouacom. V ňom bola tá scéna, ako za hlavným hrdinom príde kamarát a chce od neho, aby ho naučil písať. Tam som pocítil prvotný náznak môjho záujmu o písanie. Moje poviedkové pokusy trvali dlho, naozaj dlho. Roky. Postupne sa to nejak formovalo. Mal som šťastie na takú mentorku, aj keď ona by určite nebola rada, že používam to slovo v súvislosti s ňou. Tvrdým spôsobom mi redigovala texty, ktoré nikam nešli, boli len pre mňa. Vďaka jej redakcii textov som sa naučil kopec vecí a dokázal som sa posúvať, až som mal text, ktorý sa dal niekam ponúknuť.

Na knihe Satori v Trenčíne ma zaujalo, že ste do Trenčína budúcnosti zasadili metro a mrakodrapy. Predstavujete si tak Trenčín v budúcnosti?

Pamätám si, že som písal nejakú poviedku, ktorá nikdy nikde uverejnená nebola (ani nebude). Hlavný hrdina ide v noci z kaviarne a odvezie sa metrom. A tam to končí. Ten nápad som neskôr použil v tejto knihe. Odohrávalo sa to v tom istom svete.

Čo vaša najnovšia kniha? O čom je?

Volá sa Spomenieš si na Trenčín? Odohráva sa v tom istom svete ako Satori, len tu už nekladiem dôraz na mrakodrapy. Skôr je tam dôraz na historické centrum a presah do súčasnosti, prípadne budúcnosti. Je to mix časov sústredených do niekoľkých mesiacov, počas ktorých sa dej odohráva. Je tam jedna postava – Izraelčanka, ktorá prichádza do Trenčína, aby sa pozrela, kde žil jej starý otec. Sleduje židovský Trenčín, ktorý sa jej vynára pred očami. Vidí Trenčín taký, aký by bol, ak by Židia neboli vymazaní či už holokaustom alebo socializmom. To je jej línia.

Potom je tam hlavný hrdina, ktorý je vo všetkých knihách. V mestskej vile má antikvariát.

My taký antikvariát neplánujeme, ale páčila sa mi predstava, ako by mohol vyzerať, tak som ho zapracoval do príbehu.

Hlavný hrdina má zamestnankyňu Lauru, ktorá je zároveň jeho blízkou kamarátkou. Laura má syna Olivera, s ktorým hlavný hrdina interaguje cez rôzne fantázie. Ide o typické dieťa, ktoré má rôzne fantázie. Súznie s tým dospelým Vincentom. Všetky tri postavy spolu interagujú.

Ako dlho ste túto knihu písali?

Dlho trval rešerš. Nie je to síce historický román, ale chcel som mať predstavu o tom, ako vtedy Trenčín vyzeral. Potreboval som vedieť čo najviac o meste, aby som z toho použil len pár percent. Písanie dlho netrvalo, ale ten rešerš a uvažovanie nad tým, akým spôsobom to budem písať, trvali veľmi dlho.

Do akej miery sa stotožňujete s hlavným hrdinom?

V prvej knihe prakticky úplne. V tých ďalších dvoch slúži Vincent ako prostriedok na predstavenie ďalších postáv príbehu. Prvá kniha je doslova egocentrická. V ďalších dvoch to už nie je primárne o ňom. Je mojou ideálnejšou verziou. Možno by som sám seba rád takto videl, ak by som mal byť úprimný.

S kým ste spolupracovali na poslednej knihe?

Tak ako pri prvej knihe, aj teraz som spolupracoval s Jankom Pučekom a so Zuzanou Mojžišovou. Kniha má dvoch redaktorov.

Pracujete teraz na ďalšej knihe?

Táto voľná trilógia je už uzavretá. Knihy fungujú samostatne, ale zároveň tvoria nejaký celok. Teraz mám chuť skúsiť niečo iné – väčší román realistického typu.

Rukopis mojej poslednej knihy je pre mňa dávno uzavretá vec – odovzdal som ho pred viac ako rokom.

Videli ste sitcom Black Books? Ste fanúšik?

Som fanúšik. Jasné, že áno. Myslím, že som mal na začiatku mojej práce tendenciu kopírovať Bernarda, čo nebol dobrý nápad. Nefungovalo to. Našťastie som sa postupne pretvoril… No bol som taký iba na zákazníkov, ktorí sa správali nepríjemne. Vracal som im to. Postupom času som pochopil, že to nie je dobrá cesta. Milým prístupom dokážete docieliť, že aj takýto zákazník sa začne hanbiť za to, ako sa správal.

Bernard je výborná seriálová postava, ale v realite by som ho nechcel stretnúť.

Čo by ste chceli odkázať čitateľom?

Ja ako čitateľ v dnešnej dobe často bojujem so sústredenosťou. Podľa mňa je dobré čítanie vnímať ako istú formu meditácie – vypnúť všetky zariadenia okolo a naozaj sa sústrediť len na knihu. Mne to pomáha. Keď máte zapnutý počítač, nebodaj notifikácie, nefunguje to. Ja mám počas čítania zvuky úplne vypnuté. Snažím sa do knihy naplno ponoriť, aby mi neutekala myseľ. Možno je dobré čítať pomalšie, nikam sa neponáhľať. Sústredenosť je dnes naozaj narušená rôznymi záležitosťami.

Máte na čítanie vyhradený nejaký čas?

Nemám na čítanie vyhradenú konkrétnu hodinu, väčšinou podvečer alebo v horšom prípade večer si sadnem alebo ľahnem a čítam. Nie je toho veľa, lebo som ozaj pomalý čitateľ.