Prečo sa cirkev (ne)má miešať do politiky

Narýchlo podkutí kritici tu horlivo strieľajú muníciou Biblie a nabíjajú klasickým Ježišovým citátom: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22,21) Tento citát sa uvádza ako dôkaz, že aj Ježiš predsa oddeľuje dva svety – svet viery/cirkvi a svet cisára/politiky. Za týmto výkladom stojí pradávny „šport“ všetkých heretikov a siekt.

Poďme niečo vytrhnúť z pôvodného kontextu a vložiť do nového, ktorý nám práve vyhovuje. V našom prípade sa na to podujala známa firma: európski a americkí osvietenci. Radil im to jednak „zdravý rozum“, ktorý postavili na piedestál po zosadenom „penzionovanom“ Bohu. A, samozrejme, nenávisť voči jeho všadeprítomnej a na nervy lezúcej cirkvi.  

Dať Bohu človeka

Renomovaný biblista N. T. Wright sa snaží dokázať, že tento Ježišov výrok v jeho pôvodných adresátoch takúto ozvenu deľby sfér určite nevyvolal. „Môžeme s úplnou istotou skonštatovať, že až do konca 18. storočia to nikto takto nevidel,“ píše Wright o výklade Ježišových slov ako striktnom delení na dva životné priestory.

Pán Ježiš touto vetou odpovedá na veľmi nebezpečnú otázku, ktorú mu jeho protivníci predkladajú ako jednu z mnohých pascí. Dávajú dohromady body Ježišovej obžaloby a toto by mohol byť jeden z nich: Máme platiť cisárovi daň, či nie? Šikovná otázka. Ak by si bol Ježiš vybral jednu z možností, prehral by na jednom z frontov: u okupantov alebo u domácich. On však použije nečakanú zbraň: pravdu. Najprv usvedčí protivníkov z ich vlastného pokrytectva. Požiada od nich mincu, na ktorej je vyobrazený cisár. Židia nemali používať a nosiť takéto „obrazy“. Okrem toho, nápis na minci označoval cisára za „božieho syna“ a „veľkňaza“. Z tohto usvedčujúceho gesta doslova kričí výčitka náboženskej elite Bohom vyvoleného národa: Čo robí táto vec vo vašich mešcoch?!

A po týchto slovách prichádza spomínaná veta, ktorou osvietenská ideológia nabila svoje proticirkevné zbrane. Ježiš však pôvodne neroztínal svety, ale mieril k ich jadru: Je načase, aby „Boh, ktorého obraz je v každom človeku a napísaný na všetkých stránkach stvorenia, dostal to, čo mu patrí,“ vyvodzuje z Ježišovej odpovede Wright. Táto udalosť sa udiala krátko pred Ježišovým zatknutím, smrťou a vzkriesením. Je tak dôležitým hermeneutickým kľúčom, ktorým nám umožňuje lepšie pochopiť jeho význam. Ježiš Kristus, Boží Syn, dáva Bohu to, čo mu patrí. Dáva Bohu človeka so všetkým, čo k človeku patrí.

Nevyžiadaná, nechcená, ale potrebná

Môže sa teda cirkev miešať do politiky? Istým spôsobom musí, ak má zostať cirkvou. Nemôže ináč. Cirkev, to nie je len hierarchia, jej účasť na politike je mimochodom regulovaná kánonickým právom. (porov. CIC: c. 287; CCEO: c. 383 a 384)

Cirkev tvoria aj laici, ktorí zápasia s pokušením odložiť svoj „kresťanský odev“ doma alebo pri odchode z chrámu, lebo ich o tom vyrvalo presviedčajú všakovaké -izmy. K opačnému postoju povzbudzujú nielen evanjeliá, ale aj pápeži. Je príznačné, že pápež Benedikt XVI. sa tejto téme venoval práve v encyklike o láske Deus caritas est.

Na postoje svojho predchodcu nadviazal krátko po zvolení aj súčasný pápež František: „Podľa sociálnej náuky cirkvi je politika jednou z najvyšších foriem milosrdnej lásky, pretože je to služba obecnému dobru.“ To, čo kritici nazývajú miešaním sa cirkvi do politiky, chce byť vlastne služba. Možno niekedy nevyžiadaná, nechcená, ale aj tak potrebná. Je to služba, ktorú jej zakladateľ Ježiš Kristus pomenoval pri konfrontácii so svetskou mocou krátko pred svojou popravou: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,37)

Majiteľ Cirkvi jasne pomenoval, čo majú jeho prívrženci robiť a s čím musia rátať. Je diagnózou, že obvinenia z fundamentalizmu na adresu cirkvi sa množia najmä zo strany tých, ktorým chýba potrebný fundament. V dnešnej „tekutej dobe“ je teda ponuka fundamentu Kristovej pravdy službou kresťanskej lásky.