105 rokov od abdikácie posledného cisára: Ako vnímal jednotlivé národy?

Habsburské dedičstvo prevzal uprostred vojny dňa 21. novembra 1916. Nadviazaním tajných diplomatických kontaktov sa usiloval o separátny mier. Spojenectvo s Nemeckom bolo však veľmi silné a vypovedal ho až 26. októbra 1918. Z monarchie chcel vytvoriť spolkový štát, ale pre emancipačné snahy slovanských národov a odpor maďarskej aristokracie to nebolo reálne. Ani manifest zo 16. októbra nemohol zachrániť ríšu pred rozpadom. Vo Villa Giusti pri Padove bolo 3. novembra 1918 dohodnuté prímerie, vojna na talianskom bojisku skončila. Prímerie na západnom fronte podpísali 11. novembra 1918. V tento deň sa Karol Habsburský vzdal účasti na riadení štátnych záležitostí. Opustil Schönbrunn a spolu s rodinou sa odsťahoval na lovecký zámok Eckartsau na Moravskom poli 15 kilometrov od Hainburgu. Do švajčiarskeho exilu musel odísť koncom marca 1919.

Historik Ján Vavruš o nedocenení Karola Habsburského

Posledný cisár je nedocenenou osobnosťou stredoeurópskej politiky a doteraz je objektom liberálnej antipropagandy aj pseudohistorických predsudkov. S generáciou našich prastarých rodičov mal pritom veľmi blízku spiritualitu. Bol ctiteľom Najsvätejšieho Božského srdca Ježišovho, ktorého úcta bola od čias pápeža Leva XIII. rozšírená v rodinách najmä na Považí. Ďalším dôvodom jeho pozitívneho postoja k Slovákom bola pravdepodobne aj jeho osobná skúsenosť so slovenskými vojakmi na fronte. O jednej takej návšteve v máji 1918 zapísal spravodajca do vojnového denníka:

„Ako jeden múr, tak vzpriamene a pevne stáli naši Slová­ci. Na pravom krídle pluku stál štáb pluku a všetci tí hrdinovia, dôstojníci, poddôstojníci a mužstvo, ktorí boli najviac vyznamenaní. … jeho Veličenstvo išlo ihneď k hrdinom 71. pluku. Každému jednému stisol ruku, spýtal sa, za aký čin so zbraňou dostal vyznamenanie a pochválil dôstojníkov a mužstvo za ich hrdinské správanie. Tento okamih, že s ním hovoril jeho cisár, si každý jeden z nich bude uchovávať v úctiplnej spomienke po celý život ako najkrajší zážitok hlboko vo svojom srdci.“

Túžba po mieri a viera v budúcnosť strednej Európy

Cisár túžil po mierovom živote. Pripravoval rozsiahly sociálny program a bol priekopníkom novej politiky v oblasti ochrany nájomníkov, mládeže, rodinného a pracovného práva. V základnej štruktúre pretrvala táto politika až doteraz.

V dokumente o odstúpení, ktorý podpísal pred 105 rokmi uviedol: „Nemeškal som znovuobnoviť život v súlade s ústavou a národom otváram cestu k ich samostatnému štátnemu vývoju. Naplnený nezameniteľnou láskou k všetkým mojim národom nechcem, aby moja osoba bola vnímaná ako prekážka ich slobodného rozvoja.“

Záverečná veta dokumentu o odstúpení má nadčasový rozmer. „Len vnútorný pokoj dokáže zahojiť rany tejto vojny.“

Vlastné utrpenie vnímal ako obetu pre pokoj medzi národmi. Podľa manželky Zity v agónii povedal: „Musím tak veľa trpieť, aby sa moje národy spoločne ujednotili. Odpúšťam im.“

Ako zmýšľal o našom národe?

Slovákov považoval za verných katolíkov, ale českých politikov vnímal ako klamárov. Tieto fakty odkryl až podrobný výskum historickej komisie kongregácie pre kauzy svätých. Názory cisára po jeho odchode do exilu skúmala viedenská profesorka Elisabeth Kovacs. Publikovala viaceré archívne dokumenty, ktoré prispeli k lepšiemu pochopeniu vývoja po páde monarchie.

V koncepte cisárovho listu pápežovi Benediktovi XV. sa napríklad o Československu píše: „Vláda stojí na slabých nohách. Obyvateľstvo z polovice české a z druhej polovice pozostávajúce zo Slovákov, Nemcov a Rusínov, je len v českej polovici za tento štát, druhá polovica so Slovákmi je štátu priam ne­priateľská. Slováci nie sú a ani nechcú byť Čechmi. Sú to dobrí, autenticky verní katolíci, čo sa žiaľ o Čechoch nie vždy dá povedať.“

V exile vo Švajčiarsku cez leto 1919 charakterizoval politický vývoj v novej republike takto: „Som starým znalcom českých pomerov vďaka osemročnej vojenskej službe, a som pre­svedčený, že (Československá) vláda Dohodu oklame a situáciu vykresľuje príliš ružovo. Celá výstavba československého štátu je jeden nezdravý fenomén po stránke historickej aj národnostnej. Zatiaľ čo Moravákom vôbec nelichotí, ak len čosi z Prahy musia počúvať, Slováci už von­koncom nie sú identickí s Čechmi. Odhliadnuc od toho, že jedni sú ľudom priemyselným, tí druhí skôr agrárnym, tak Češi sú v náboženských veciach viac indiferentní, ale Slováci sú hl­boko nábožní… aj Slováci majú svoju vlastnú literatúru.“

Vyvolávanie neexistujúceho „československého“ národného ducha cez názov nového štátu kritizoval Karol Habsburský vo francúzskom liste španielskemu kráľovi Alfonzovi XIII. Čechov a Slovákov vnímal ako dva odlišné národy a novému štátu nedával veľkú perspektívu. Prorockú vetu o budúcnosti vývoja na Slovensku vyjadril v liste pápežovi Benediktovi XV.

„Ako vý­sledok týchto pomerov s istotou treba povedať, že časti Českej republiky ležiace na druhej strane Karpát sa oddelia, čo je záležitosť, ktorá týmto mladým štátom prinajmenšom ťažko otrasie, a zrejme ho môže celkom zničiť.“ Predpovedal aj začlenenie Rakúska k Nemecku a jeho expanzívnu politiku vnímal ako ohrozenie strednej Európy.

Zdroj:

KOVACS, E., Untergang oder Rettung der Donaumonarchie? Bd.1. und 2., Wien : Böhlau. 2004.

VAVRUŠ, J. Rudolf Turček, minoriadne odvážny dôstojník 71. pešieho pluku. In: Vojenská história 2023/1