Odvolací súd však v piatok 10. novembra nariadil okamžité odpojenie Indi Gregoriovej od prístrojov, ktoré ju udržiavajú pri živote. Súd označil taliansku intervenciu ako „úplne nepochopenú“, ktorá „nie je v duchu“ Haagskeho dohovoru z roku 1996.
„Claire (matka dieťaťa) a ja sme opäť znechutení ďalším jednostranným rozhodnutím sudcov. Celý svet sa na to pozerá a je šokovaný tým, ako sa k nám správali,“ povedal podľa Christian Concerns otec dieťaťa, Dean Gregory, ktorý rozhodnutie súdu označil ako „ďalší úder do zubov.“
Rozhodnutie britských súdov stojí v kontraste k postoju talianskej vlády. „Hovoria, že pre malú Indi niet veľa nádeje, ale urobím, čo bude v mojich silách, aby som bránila jej život a bránila právo jej mamy a otca urobiť pre ňu všetko, čo chcú,“ napísala talianska premiérka Giorgia Meloniová na sociálnych sieťach ešte 6. novembra po udelení občianstva Indi.
„Moje srdce sa napĺňa radosťou, že Taliani mne a Claire vrátili nádej a vieru v ľudskosť. Taliani nám venovali starostlivosť a prejavili láskyplnú podporu. Prial by som si, aby britské úrady boli rovnaké," reagoval na postoj Talianska Dean Gregory.
Bezcitné, neférové a nehumánne
Pripomeňme, že pediatrická nemocnica Bambino Gesù ponúkla v minulosti liečbu aj iným nevyliečiteľne chorým britským deťom, ako napríklad Charliemu Gardovi v roku 2017. Súd vtedy transport nedovolil a rozhodol o jeho odpojení.
Aj v prípade dvadsaťjedenmesačného Alfieho Evansa súd v roku 2018 odpojenie od prístrojov odôvodnil tým, že jeho ďalšie udržiavanie pri živote by bolo „bezcitné, nefér a neľudské." Podľa britských sudcov je teda, naopak, „súcitné, férové a humánne“ nechať tieto deti zomrieť odpojením od prístrojov, ktoré ich držia pri živote. Pri takýchto príbehoch prebehne nejednému empatickému človeku po chrbte mráz.
Kto bude mať posledné slovo?
Známe homiletické pravidlo radí kazateľom, aby celým týždňom prechádzali s liturgickými čítaniami nasledujúcej nedele v pozadí. U mňa sa do siete evanjelia zachytil najmä príbeh Indi Gregoriovej, aj keď koniec týždňa nepriniesol taký záver, v aký sme niektorí dúfali.
Niekedy rozhoduje to, komu necháme posledné slovo. A nielen pre dobrý pocit. V nejednej situácii môže pomôcť známy Ježišov príbeh o milosrdnom samaritánovi. (Lk 10, 25-37) Nejde v ňom síce o záchranu malého dieťaťa, no o slovo sa hlási pravá ľudskosť, na ktorú čakal jeden prepadnutý a polomŕtvy človek na kraji cesty. Prechádza okolo neho kňaz a levita; obaja ho však úspešne obchádzajú. Ich náboženské predpisy im nedovoľujú dotýkať sa krvi ani mŕtvych ľudí. Obradovo by sa znečistili. Nakoniec prichádza milosrdný samaritán, ktorý sa o zomierajúceho človeka postará a zachráni mu život.
Už raní exegéti v tomto milosrdnom samaritánovi spoznali osobu Ježiša Krista, ktorý zachraňuje človeka smrteľne raneného hriechom. Kňaz a levita sú zas obrazom zákona, ktorý človeka nezachráni, len mu nastavuje zrkadlo bezútešnej reality: „Človeče, si na tom naozaj biedne!“ Je zaujímavé, že tento príbeh vznikol vtedy, keď jeden právnik položil Ježišovi otázku: „Kto je môj blížny?“ Chcel totiž vedieť, pokiaľ až treba milovať. Kto ešte patrí na územie mojej lásky a pozornosti a koho už môžem nechať vonku.
Ježiš Kristus na to šiel z úplne opačného konca. Neukázal, kde treba končiť. On ukázal, kde treba začať: Nechať sa ošetriť Ježišom Kristom. Nechať sa uzdraviť jeho odpustením a láskou. Tu stretávame pravý súcit Boha, ktorý vždy znamená nový začiatok. Falošný súcit staronových „izmov“ často znamená pravý opak. Príbeh Indi Gregoriovej je toho (zatiaľ) živým dôkazom.
