FOTO: Neďaleko Trenčína stojí domček ako z rozprávky. Oplatí sa ho navštíviť

TRENČIANSKA TURNÁ – V malebnej dedinke akoby sa zastavil čas. Namiesto módnych trendov návštevníkov lákajú folklórnymi tradíciami. Vrcholom ich úsilia sa stalo múzeum Kušnierovec, ktoré už takmer tridsať rokov verne zobrazuje niekdajší život na dedine.

Ako v slovenskej rozprávke. Kušnierovec neďaleko Trenčína láka turistov z celého sveta. Foto: Milada Ondrišková

Kušnierovec je miestom rôznych tematických stretnutí a zaujímavých historických prehliadok. Návštevníkov tu oboznamujú so životom na dedine. O myšlienke otvoriť v Trenčianskej Turnej historické múzeum a o jeho fungovaní od vzniku až po súčasnosť sme sa porozprávali s Annou Zvalenou, správkyňou múzea.

Ako vznikla myšlienka založiť takýto typ múzea v Trenčianskej Turnej?

Prisťahovala som sa do Turnej z okresu Poprad. Ako učiteľka v materskej škole som sa pripojila k miestnym ženám. (Vtedy tu bola ešte Živena.) Miestnou predsedníčkou bola Terézia Halgošová. Pochádzala z rodiny, v ktorej sa dodržiavali tradície. Ako dieťa nosila kroj. V rodine mala samých spevákov. Od začiatku mala takúto víziu. Staré vedenie nám na tento cieľ nechcelo uvoľniť nejaký starší dom. My sme však chceli zachovať nejaké dedičstvo, venovať ho deťom. Na to sme my ženy ako stvorené. Za myšlienkou projektu stála ona.

[link url = https://standard.sk/497932/dobra-sprava-pre-vodicov-frekventovana-cesta-bude-opat-prejazdna]

Po revolúcii prišlo nové vedenie. Pred 725. výročím obce sa stal starostom František Ježík. Vypočul si našu víziu a spolu s mestským zastupiteľstvom sa rozhodli, že nám dovolia urobiť „domček tradícií“. K dispozícii nám dali bývalú prevádzkareň.

Z čoho je odvodený názov Kušnierovec?

Posledný významný človek, ktorý v tom dome žil, vyrábal z koží domácich zvierat kožúšky, po turňansky sa tomu hovorí činil kože. Hovorilo sa mu kušnier (kožušník, pozn. red.). Povedali sme si, že naše dedinské múzeum dostane meno po ňom – Kušnierovec.

Pred oslavami 725. výročia obce, v roku 1994, sme tam poznášali všetko, čo sme v dedine našli. Niečo bolo zapadnuté v kurínoch, niečo sa našlo v pivniciach, na povalách, v stodolách... Trvalo nám to asi dva až tri mesiace. Naši manželia a vlastne celé rodiny tam s nami pracovali stále. Boli sme takí zapálení pre zachovanie nášho dedičstva. Ku dňu výročia sme už chceli mať múzeum otvorené.

Takže exponáty ste získali darom od ľudí?

Väčšinu nám darovali miestni, niektoré veci máme len požičané. Pred slávnostným otvorením sme dali do poriadku tri izby. Prvá bola taká slávnostná, kde sa stretávali rodiny alebo kde spali mladí. Potom z pitvora sme spravili miestnosť, kde sú uložené metly, toaleta pre návštevníkov a podobne. Spravili sme aj kuchyňu – ktosi búral dom a zo starého domu chcel vyhodiť pec. Naši chlapi sa o to postarali.

Máme aj originálny kredenc a periny. Ďalšou miestnosťou je komora, takzvaná zadná izba. V nej sa nachádza zariadenie na spracovanie konopy. Máme aj depozitár s pracovnými nástrojmi (kosy, jarmo pre kravy) a s bránami. Toho roku dal pán starosta spraviť aj altánok. Vonku vystavujeme poľnohospodárske nástroje, napríklad sejačky.

[link url = https://standard.sk/497402/znie-to-neuveritelne-ale-matovic-spaja-ludi]

Naša obec pozostáva z katolíkov aj evanjelikov, nerobíme medzi nimi rozdiely. Evanjelici nám dali evanjelickú Bibliu, ktorá má vyše dvesto rokov a je písaná ešte v švabachu. Samozrejme, Bibliu máme aj katolícku. Niektoré z darovaných vecí boli v hroznom stave, takže sme ich najskôr museli vyvariť a vyprať. Niektoré sme dokonca našli pri kontajneroch. Keď ľudia búrali staré domy, snažili sme sa zachrániť, čo sa dalo.

Čo všetko nájdeme u vás v expozícii?

Máme tam skrine, kasne (truhlice, pozn. red.), tiež máme autentické prestieranie, obrusy na stôl, obrazy, výšivky, šatky, kožušiny, riady, staré fotografie, kolovrátky, koberce mi maminka ešte utkala. Mnohé ručne robené kroje sme venovali aj folklórnej skupine Večernici a detskému folklórnemu súboru Štvorlístok.

Ktorý exponát považujete za najvzácnejší?

Stále hovorím, že sú to poklady. Možno tie Biblie. Jedna má viac ako dvesto rokov. Máme aj drevené meradlo, podobá sa na školský meter a trojhranný ríf. Ten má možno viac ako 250 rokov. Alebo tkáčsky stroj (krosná) má viac ako sto rokov.

[link url = https://standard.sk/495512/trencianska-nemocnica-stale-bojuje-s-nedostatkom-parkovacich-miest-nasla-vsak-mozne-riesenie]

Viete, koľko návštevníkov múzeum za tých 30 rokov navštívilo?

Od roku 1994 ich budú tisícky. Mali sme tu ľudí z celého sveta. Prišlo sem asi 50 ľudí z UNESCA, prezidentka bola z Filipín. Napiekli sme koláče, ponúkli slivovicu a ražovicu. Mali sme ľudí z Ameriky, Austrálie aj Indov. Mávame stretnutie rodákov. Chodia sem kluby nepočujúcich, školy a škôlky. Učiteľky mi odovzdajú deti a smejú sa, že ony majú veget (smiech). Mali sme tu deti z Liptovskej Tepičky, z Oravy – tých hneď príde aj 200 naraz.

Navštívila Kušnierovec slávna osobnosť?

Starostovia miest a obcí z celého Slovenska a napríklad aj herečka Ida Rapaičová. Máme tu plaketu významného rodáka pána farára Martinku, ktorú dostal za verejnú činnosť in memoriam. V dedinskom múzeu ju vystavujeme ako spomienku naňho a zároveň ju používame ako motiváciu. Na prehliadke deťom vždy hovorím, že môžu byť čímkoľvek budú chcieť a že keď si dajú cieľ, môžu sa stať aj prezidentom alebo kozmonautom.

[link url = https://standard.sk/495923/zastava-srdca-ci-zvracanie-co-znamena-napoj-prime-v-rukach-deti]

Organizujete aj tematické spoločenské akcie?

Už pár rokov otvárame Kultúrne leto. Našich chlapcov (mužov rôznych vekových kategórii, pozn. red.) folklór tak zobral, že sa naučili hrať na heligonkách. A naše dievčatá spievajú vo Večernici alebo pri obradoch. Do 22. hodiny spievame a tancujeme. Pani riaditeľka zo základnej školy robí každoročne festival s medzinárodným obsadením, takže aspoň z Česka prídu, ale boli tu aj deti z Rumunska.