V Trenčíne pokrstili knihu Šípkovské inferno. Za skutočnými príbehmi stoja skutoční hrdinovia

Vážení čitatelia, využite príležitosť získať knihu Šípkovské inferno k ročnému predplatnému denníka Štandard. Ak chcete využiť túto ponuku, objednajte si predplatné cez tento odkaz.

Akciu moderoval redaktor denníka Štandard Štefan Chrappa (známy tiež ako Pišta Vandal). Záujem o podujatie dokazoval pohľad na zaplnenú knižnicu. Knihu pokrstili príznačne – šípkami.

Šípky sú symbolom života a v duchu oslavy života sa niesol celý krst. Spolu s autorom knihu pokrstili aj profesor Jozef Leikert a potomkovia muža, ktorému zachránila život autorova mama Antónia.

Čo stálo za vznikom knihy?

Mama Ľubomíra Pajtinku bola poslednou svedkyňou zločinov, ktoré sa udiali v Lupeniciach v roku 1944. Hľadela do očí vrahom svojho otca aj brata a sama prežila len šťastnou náhodou. Niet divu, že sa z Ľubomíra Pajtinku stal historik (sám seba však skromne nazýva učiteľom dejepisu). Na poslednej knihe síce pracoval sedem rokov, no jej príbeh v skutočnosti v sebe nosil po celý život. A čo prekvapivé zistil počas svojho dlhoročného výskumu? Ktoré odhalenia ho šokovali tak veľmi, až z nich mal zimomriavky?

„Zimomriavky som mal pri viacerých veciach. Zimomriavky som mal vtedy, keď som objavil dokument o tom, ako si komisár partizánskeho oddielu nechal štyri bedne s cennosťami odviezť zo Šípkova do Slatinky. Mal som zimomriavky, keď som čítal výpoveď Teodora Polu, veliteľa partizánskej brigády, kde hovorí o tom, ako ho tento komisár informuje o tom, že získali auto prezidenta Tisa a bedne. Ani slovkom nespomenie nejaké cenné veci. Spomína len dokumenty a tak ďalej. Zimomriavky som mal pri tom, keď som našiel v archíve 28 fotografií trestného komanda, ktorého členovia sa zúčastňovali aj na vraždách v Trenčíne a títo boli účastní aj pri upálení štyroch ľudí v Šípkove. Neviem, ktorí z nich tam boli, ale určite tam boli aspoň niektorí z nich,“ opísal svoje pocity Ľubomír Pajtinka.

Spisovateľ a historik vyzdvihol pomoc a podporu svojej manželky, ktorá spolu s ním chodila po archívoch a pomáhala mu fotografovať. S úsmevom vyhlásil, že za viac ako polovicu úspechu je vďačný práve jej. Jeho výrok si vyslúžil veľký potlesk.

Kto bol Engelchen (Tutter)?

Čerešničkou na torte štvrtkového krstu bol príhovor profesora Jozefa Leikerta, historika, básnika, spisovateľa literatúry faktu a vysokoškolského pedagóga.

Príhovor sa rozhodol ukončiť slovami Ladislava Mňačka, ktorý na jar roku 1979 cestoval s manželkou z Rakúska do Bavorska. V maličkej dedinke Bad Kötzing, ktorá mohla mať 7- až 8-tisíc obyvateľov, sa Mňačko pýtal na pána Tuttera (Engelchena, pozn. red.), ktorý patrí ku kľúčovým postavám knihy Šípkovské inferno.

Mňačko zistil, kam Tutter chodil na šnaps. Vyhľadal ho a predstavil sa mu celým menom. Dodal, že bojoval na Ploštine, kde besnila skupina Jozef pod jeho vedením. „Pozeral som sa mu rovno do očí… Ostal zaskočený, znervóznel a dlho bol ticho. Nie všetko vraj bolo tak, ako som napísal. Teraz zaskočil on mňa. Ako som nad ním stál, pretože som si nesadol, nevedel som, či sa mám naňho vrhnúť alebo mu len vynadať. Zrazu som sa na nič nezmohol,“ zdôraznil Leikert.

Keď Mňačko písal román Smrť sa volá Engelchen, bol presvedčený, že ak raz Tuttera nájde, zaškrtí ho vlastnými rukami. „Zrazu predo mnou sedel starý človek… Mal zvláštne oči, ustráchané, bojazlivé, ale pritom čudne sebavedomé… Dostatočne nahlas som mu povedal, že má na svedomí stovky nevinných ľudí. Myklo ním, ale zase nie až tak veľmi. No čo… odišiel som a nepodal som mu ani ruku. Nemohol som, ale ani som nechcel,“ Leikert parafrázoval Mňačka.

„Mal som sto chutí vrátiť sa a aspoň mu napluť do tváre. Sedel prikrčený a pozeral sa tupo do diaľky. Všetko pochopil,“ zdôraznil Leikert. Tutter si evidentne uvedomoval význam Mňačkových slov.

„Cestou v aute som mlčky šoféroval a niekoľko hodín som nepovedal ani slovo. Aj žena bola ticho. Spýtala sa ma len, či som presvedčený, že to bol naozaj Engelchen. Prikývol som a rozplakal som sa. Veľakrát sa k tomuto stretnutiu vraciam a vyčítam si, že som sa mal zachovať inak. Nemal som len tak odísť,“ uzavrel Leikert príhovor Mňačkovými slovami.

Ľubomír Pajtinka kladie dôraz na poznanie minulosti

Naša história prináša veľa krásneho, veľa smutného a s odstupom času aj veľa nepochopiteľného. Ľubomír Pajtinka ľudí vyzýva, aby spoznali svoju minulosť. Šípkovské inferno im v tejto úlohe zaiste pomôže a odhalí im segment histórie, ktorý bol doposiaľ zahalený rúškom tajomstva.