Športová láska z Francúzska: V Dubnici vychovávajú deti aj talenty

Toto manželstvo funguje aj preto, že sa obaja ako športovci vedia pochopiť, porozprávať a riešiť problémy, ktoré život prináša. Samozrejme, že je to podporené láskou, vzájomným rešpektom a úctou.

Ich príbeh lásky sa začal písať vo Francúzsku. V období, keď obaja v meste Dijon legionárčili. Nebolo to hneď, najskôr boli dva až tri roky len kamaráti, ale napokon sa do seba zaľúbili.

Mohlo by vás zaujímať

PolitikaMinulá vláda si zobrala obce a samosprávy za rukojemníkov, hovorí najmladší poslanec Michal Bartek

„V našom družstve som bola jedinou Slovenkou. Bolo to ťažké, neovládala som francúzsky jazyk, zvykala som si na nové prostredie, nové spoluhráčky, trénera a život vo Francúzsku. Mira, ktorý bol súčasťou desaťčlennej slovenskej hokejovej enklávy v Dijone, som stretla v škole, kde sme sa učili francúzštinu,“ prezradila pre Trenčiansky Štandard bývalá hádzanárka Veronika Kristínová.

Paradoxne, keď sa so súčasným manželom dali dokopy, on prestúpil do Bordeaux, ktoré je od Dijonu vzdialené 800 km. Vtedy sa videli len raz za tri mesiace. Navyše, Veronika prežívala ťažšie časy po hádzanárskej stránke.

Mohlo by vás zaujímať

O ŠtandardeŠtandard robí ďalší krok vpred. Do nášho portfólia pribúda služba katolíckym veriacim. DoKostola.sk sa stáva našou súčasťou

„Posledný rok môjho pôsobenia vo Francúzsku bol náročný. S Dijonom sme z najvyššej francúzskej ligy zostúpili do nižšej súťaže, čo malo svoje následky. V klube si nemohli ponechať šesť legionárok, tri museli prepustiť, ale ja som zostala, lebo som mala platnú zmluvu. Lenže tréner mi robil napriek, nechcel ma a mohla som hrávať len za béčko, hoci výkonnostne som mala na viac. Po skončení sezóny som si povedala, že toto už nebudem znášať. Bola som znechutená, hádzanú som nechcela ani vidieť. Aj keď som mala ponuky z Paríža a Bordeaux, povedala som si, že mám 30 rokov a je už najvyšší čas si založiť rodinu. A tak som ukončila aktívnu činnosť,“ pokračovala Veronika pre Trenčiansky Štandard.

Prvorodená dcéra Mia, ktorá má v súčasnosti osem rokov, sa narodila vo Francúzsku. Jej mladšia trojročná sestra Viktória prišla na svet už na Slovensku.

„Vo Francúzsku sme zostali dovtedy, kým Mia nešla do škôlky, čiže do jej 2,5 roka. Keďže manžel je Dubničan, rozhodli sme sa, že na Slovensku budeme žiť v Dubnici n. V. Tu momentálne pracujem ako hlavná recepčná vo fitnescentre Fit Fabrik a spolu s bývalým hádzanárskym brankárom Mirom Škandíkom robím aj trénerku mladších i starších žiačok v hádzanárskom klube ŠKHá Dubnica nad Váhom. Pracovať s deťmi, odovzdávať im skúsenosti, to ma veľmi baví a napĺňa. Mám radosť z toho, keď vidím, ako sa zlepšujú,“ uvádza Veronika, ktorá hrala 20 rokov na najvyššej úrovni hádzanú. S týmto športom začínala v Michalovciach.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťFOTO: Navštívili sme vianočné trhy v Trenčíne. Koľko dáte za punč, víno či cigánsku?

Pôsobila v elitnej francúzskej lige, ktorá patrí k najkvalitnejším v Európe, je trojnásobnom majsterkou Československa s Michalovcami, šesť rokov reprezentovala Slovensko a v roku 2022 bola v družstve Slovenska, ktoré získalo zlaté medaily na majstrovstvách sveta veteránov v kategórii do 40 rokov.

„Po desiatich rokoch som znovu hrala hádzanú. Do chorvátskeho mestečka Omišalj som išla hlavne kvôli mojim zverencom a zverenkyniam, aby videli, čo sa dá hádzanou dokázať. Na tomto šampionáte sa nám darilo. Najviac ma potešil kolektívny úspech, ale aj individuálne ocenenie najlepšia hráčka turnaja si veľmi vážim,“ vyjadrila sa.

V Dubnici n. V. nemá hádzaná také postavenie, aké by ako jeden z olympijských športov mohla mať. Tréningové možnosti v tréningovej hale sú síce dobré, ale bez rozšírenia kategórii, aby talenty nemuseli po dovŕšení žiackeho veku cestovať napr. do Trenčína, bude ťažšie motivovať rodičov vo väčšej miere prihlasovať svoje deti na hádzanú. Nesporným plusom je však to, že sa im venuje bývalá slovenská reprezentantka, ktorá v minulosti hrávala pod priezviskami Vorreiterová (za slobodna) a Pajtášová.

„Hádzaná je tvrdý šport, ale zároveň aj krásny a finančne nenáročný. To, čo deti zažijú v športovom kolektíve, aké majú možnosti cestovať – napr. my sme nedávno boli s deťmi v Prahe na turnaji – to je bonus navyše. No a v neskoršom veku sa tí najlepší môžu športom živiť. Želám si, aby sa dubnická hádzaná rozvíjala, aby sa na tento šport prihlasovalo viac detí,“ doplnila.

Veronika trénuje v tíme aj svoju staršiu dcéru, ktorá je ľaváčka, čo je v tomto športe výhoda. Miu hádzaná baví a má talent. A to je sľubné z hľadiska jej športovej budúcnosti. Obaja rodičia ju podporujú, ale aj keby sa niekedy rozhodla pre niečo iné, na tom sa nič nezmení, lebo chcú, aby obe ich deti boli zdravé a šťastné.