Ukrajinský prezident Zelenskyj podnikol ďalšiu zúfalú cestu do Spojených štátov. Mal na to vážny dôvod. Ukrajinci si za posledný týždeň vypočuli dve zlé správy.
Najskôr americkí republikáni zablokovali ďalšiu finančnú a vojenskú pomoc Ukrajine. Súbežne s tým Ukrajinci zistili, že v EÚ bude problém so začatím prístupových rokovaní.
Maďarský premiér Orbán žiada, aby Únia stiahla pozvánku pre Ukrajinu z programu samitu. Ukrajina podľa neho nie je pripravená na proces vstupu do EÚ. Orbána podporujú aj ďalší európski lídri, ktorí nechcú, aby sa jadro Únie sťahovalo zo západu na východ, kamsi na os Poľsko-Ukrajina-Británia-Spojené štáty. Samozrejme, postoj Orbána podporujú potichu. Doba je náročná…
Obe udalosti potvrdzujú to, na čo politickí realisti upozorňujú už rok: Západ vodí Ukrajincov za nos. Sľubuje im podporu, aby ich posmelil v boji s Ruskom. No len čo Ukrajinci žiadajú protihodnotu, napríklad garancie pre svoj vlastný štát, narazia na strohé NIE.
Západu totiž nejde o záujmy Ukrajiny. Ide mu o oslabovanie Ruska. K tomu – celkom zákonite a nevyhnutne – patrí aj oslabovanie Ukrajiny. Prípadne jej zničenie.
Nepriamo to potvrdil aj americký minister obrany Austin. Spojené štáty podľa jeho slov z apríla 2023 musia „využiť príležitosť“, aby dlhodobo vojensky a ekonomicky oslabovali Rusko. Ako dodal New York Times, americká vláda sa už viac nezameriava na boj o kontrolu ukrajinského územia, ale na boj proti Rusku v štýle novej studenej vojny. Má to logiku. Oslobodenie Ukrajiny (vrátane Krymu a Donbasu) je nereálne. Reálne je len udržanie konfliktu na vojenské vyčerpávanie a obchodnú blokádu Ruska.
Preto Austin a Biden naliehajú na republikánov, aby odblokovali ďalšiu pomoc Ukrajine. Vojna má pokračovať. Bez ohľadu na náklady Západu a straty Ukrajincov.
Slovom, Ukrajina má byť využívaná a možno aj obetovaná na gepolitický zápas Západu s Ruskom. Západ bude dodávať financie a zbrane. A Ukrajinci životy a krv.
Ukrajinský prezident Zelenskyj to už, samozrejme, dobre vie. Preto sa podľa západných médií od septembra cíti zradený, vyčerpaný, sklamaný… Jeho problém je v tom, že z toho vlaku už nedokáže vystúpiť. Je neskoro. Nejde to. Ukrajina je celkom závislá od západnej finančnej pomoci. A tá bude pokračovať len v prípade, že Ukrajina bude poslúchať.
A možno ani vtedy nie – ako ukázali republikáni, keď stratili trpezlivosť a zastavili ďalší balík pomoci.
Zelenskyj sa od decembra pokúša len o odvrátenie katastrofy. Tou by bolo postupné vysychanie finančnej a vojenskej pomoci. A zatváranie dverí v NATO a EÚ pred snahou Ukrajiny (akokoľvek matnou a vzdialenou) vstúpiť do klubu.
To prvé sa už stalo. NATO v lete odmietlo pozvať Ukrajinu do Aliancie. Pochopiteľne. Ukrajina nespĺňa základné podmienky, keďže od roku 2014 bola vo vojenskom konflikte s ruskými menšinami na Donbase a od roku 2022 je vo vojne s Ruskom.
To druhé – pozvánka na vstup do EÚ – sa má riešiť vo štvrtok a v piatok na samite EÚ. Bez ohľadu na formálne procedúry a aktivizmus eurokomisie je zrejmé, že zakladateľské štáty EÚ nemajú skutočný záujem o nového člena, ktorý je vo vojne s jadrovou veľmocou. A ktorý sa riadi skôr americkými a britskými odporúčaniami než európskymi…
Pokiaľ ide o politiku Spojených štátov a Británie, tá je sčasti úspešná. Darí sa im oslabovať Rusko a obchodne ho izolovať od EÚ. Západné nemecko-francúzske jadro Únie stratilo váhu. Hlavné slovo v európskej politike dnes majú Briti a Američania.
O niečo horšie je na tom kontinentálna Európa. Vyčerpávajú ju energetické sankcie proti Rusku. Zaťažuje ju financovanie Ukrajiny v desiatkach miliárd eur ročne. Na priebeh konfliktu pritom nemá nijaké páky. EÚ v európskej politike stráca svojprávnosť a plní len úlohu obchodnej a finančnej zbrane v rukách iných. Z bloku voľného obchodu sa stalo bojisko hybridnej vojny.
A úplne najhoršie vyzerá bilancia z pohľadu Ukrajiny. Stráca desiatky tisíc životov, stráca rozsiahle územia, stráca ekonomickú budúcnosť. Odhaduje sa, že na územiach kontrolovaných ukrajinskou vládou aktuálne žije len 25 či 30 miliónov obyvateľov. Milióny ďalších ušli za hranice alebo žijú na okupovaných, respektíve Ruskom anektovaných územiach. Pôvodne jedna z najväčších európskych krajín je dnes zruinovaná.
A zodpovednosť za to nenesie len Rusko a jeho imperiálne pudy. Svoj diel viny na rozpútaní vojny, ktorá sa reálne začala na území Ukrajiny už v roku 2014 po špeciálnej protiteroristickej operácii, má aj expanzívna politika NATO. Spojené štáty pri „využívaní príležitosti“ roky podceňovali alebo ignorovali vojenské riziká. Možno aj preto, že sa týkali iba Európy.
Najväčšou chybou Západu však bolo to, že Ukrajincom nikdy nepovedal pravdu: že ich úlohou je obetavo bojovať proti Rusom, nerátať straty. A nevypytovať sa, čo tým získajú. Lebo namiesto odpovede by prišlo dlhé mlčanie.