Ako Košice zažili rukojemnícku drámu a zbavili sa oligarchu

Na september pripadá výročie, ktoré je trochu desivé, no z pohľadu mesta ide o jeden zo zlomových momentov jeho histórie. Začnime trochu zoširoka. Ide o vojnu medzi Košicami a vplyvným rodom Omodejovcov. Na jeho čele stál veľmož Aba Omodej, ktorého možno smelo nazvať oligarchom. Tomu boli Košice tŕňom v oku. Niet divu, v roku 1281 sa v listinách po prvý raz uvádzajú ako civitas, čiže mesto. Ešte k tomu priamo podliehajúce kráľovi. Navyše sa okolo roku 1270 začala výstavba mestského opevnenia, ktoré bolo dokončené približne o 20 rokov neskôr.

Košice boli už v tej dobe pomerne významným obchodným centrom. Vzmáhajúce sa mesto malo pomerne dosť peňazí a ako sa ukázalo, aj pomerne slušnú vojenskú silu. I keď nemohla stačiť na Omodejovu armádu, okrem ekonomickej sily to bol rozhodne ďalší z nepríjemných faktorov pre spomínaného oligarchu. V neposlednom rade aj priame kontakty s kráľovským dvorom. Nech bol panovníkom ktokoľvek, slobodné kráľovské mestá mali dvere otvorené.

Predstavme si aj druhú stranu konfliktu, teda Omodejovcov. Patrili medzi najstaršie uhorské šľachtické rody. Ako už bolo spomenuté, hlavou klanu bol Aba Omodej. V čase konfliktu z Košicami ovládal tento rod územie východného Slovenska, časti severovýchodného Maďarska a Zakarpatska. Treba dodať, že na území väčšiny dnešného Slovenska v podstate vládol Matúš Čák Trenčiansky. S Abovcami mal jedno spoločné – palatín Omodej si, podobne ako Matúš Čák, privlastňoval cudzie, často aj kráľovské majetky. Oprávnene sa dnes píše o silnej armáde, akú mal Matúš Čák, no Omodej tiež disponoval slušnou vojenskou silou.

A vďaka tomu mu treba priznať aj určité zásluhy pri obrane kráľovstva. Napríklad už v roku 1285, počas druhého tatárskeho vpádu do Uhorska, sa podieľal na porážke oddielov mongolského veliteľa Talabugu. To by bez vlastnej početnej a vycvičenej armády nedokázal. Aj vďaka tomu si Omodej Aba s rodinou robil zálusk na rozmáhajúce sa Košice. Navyše mu k uzurpovaniu moci a zväčšeniu územia, ktoré ovládal, pomohol aj úrad palatína – hneď po kráľovi fakticky druhého najmocnejšieho človeka v Uhorsku.

Doba bezvládia

Košice už mali okolo roku 1290 vybudované kamenné hradby a prosperovali vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest. Aj preto boli lákadlom pre Omodejovcov, ktorí by ich radi ovládli. Veď Košice a ich poddanské dediny boli v podstate jediné územie na dnešnom východnom Slovensku, ktoré im nepodliehalo. Samozrejme, Košičania nechceli ani počuť o tom, že by sa stali poddanským mestom rodu Aba. Konflikt oboch strán bol na spadnutie. Drobné šarvátky však prišli už skôr.

Omodejovi bolo aj napriek vplyvu a pomerne početnej armáde jasné, že priamy útok na mesto by nebol najlepší nápad. Košice vtedy mali niekoľkotisíc obyvateľov a do boja mohli postaviť minimálne niekoľko stoviek vojakov. V ich prospech hovorili aj hradby. Preto Omodej Aba zvolil inú taktiku – kde mohol, mestu škodil. Predovšetkým napádal a ničil jeho majetky. Omodejove oddiely prepadli aj niekoľko kupcov, ktorí smerovali do mesta. V okolitých lesoch zriadili nelegálne mýtnice, kde od pocestných a kupcov vyberali doslova výpalné. Situácii neprospel ani fakt, že Uhorsko sa po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. v roku 1301 nachádzalo v období interregna – čiže určitého bezvládia. Kandidátov na uvoľnený uhorský trón bolo hneď niekoľko. No práve bez podpory väčšiny veľmožov – oligarchov nemohli pomýšľať na to, aby sa stali kráľmi.

V spomínanom roku 1301 bol za uhorského kráľa korunovaný Karol Róbert z Anjou, ale o trón sa uchádzal aj český kráľ Václav II, resp. Ladislav V. Košice sa pridali na stranu českého kráľa. Omodejovci stavili na Karola Róberta. Preto nečudo, že konflikt medzi mestom a mocným šľachtickým rodom sa v roku 1303 naplno rozhorel. Dokonca až natoľko, že Omodejovci už otvorene prepadávali a okrádali mešťanov a kupcov.

Košičania nelenili a rovno obľahli Omodejovský hrad Amadevár. Práve tu sa vtedy zdržiaval aj 14-ročný kráľ Karol Róbert. Omodejovci mu poskytli ochranu a azyl na ochranu pred českými a poľskými vojskami. Mladému kráľovi asi nebolo všetko jedno, no kastelán hradu útoky s vypätím všetkých síl odvrátil. Boj sa tak preniesol až k hradbám Košíc. Niekoľko nasledujúcich mesiacov boli Omodejovci spolu s Karolom zaujatí výpadmi na Moravu. Keď sa neskôr Ladislav V. zriekol nároku na uhorskú korunu, Košice pozvoľna prešli na stranu Karola Róberta. V roku 1307 už boli, takpovediac, v jeho tábore.

Košice ako nástroj v rukách kráľa?

No vzťah k Omodejovcom sa nezmenil. Ale zmenil sa u Karola Róberta. Ten si už bol vedomý toho, že nemôže byť ďalej pod vplyvom Omodejovcov. Navyše už poznal ich praktiky, keď zaberali cudzie majetky, prepadávali kupcov, neplatili dane… A tie, ktoré vybrali, „zabudli“ poslať do kráľovskej pokladnice. Karol Róbert bol 10. októbra 1307 na Rákošskom poli pri Pešti jednohlasne zvolený za kráľa. Prispel k tomu aj pápežský legát Gentilis, ktorý síce rokoval s jednotlivými rozhádanými frakciami v Uhorsku, no jeho postoje sa vôbec nezhodovali s názormi oligarchov. Práve naopak. Napokon, mocní magnáti vrátane Omodejovcov sa ani neunúvali plniť sľuby, ktoré dali kráľovi. Preto sa aj Omodejovci dostali do jeho nemilosti, hoci mu predtým pomohli.

Neustále konflikty medzi Košicami a mocným šľachtickým rodom už unavovali všetky zúčastnené strany. Kráľovi paradoxne táto situácia prišla vhod. Dosť veľkú časť územia Uhorského kráľovstva ovládali už spomínané rody magnátov a oligarchov. Karolovi Róbertovi bolo jasné, že proti všetkým naraz bojovať nemôže. No napadlo mu, že odpor by postupne vedel zlomiť „salámovou“ metódou. Čiže si diplomaticky alebo vojensky podrobiť jeden odbojný šľachtický rod za druhým. Omodejovci boli na rade ako prví. Práve tu kdesi sa zrejme zrodil plán, ako sa ich zbaviť. Vzhľadom na nasledujúci vývoj udalostí možno takmer s určitosťou predpokladať, že kráľ Karol Róbert o ňom nielenže vedel, ale bol jeden z jeho iniciátorov. Nástrojom tohto plánu sa stali Košice.

Zrejme práve kardinál Gentilis vnukol kráľovi myšlienku, aby využil konflikt medzi Košičanmi, teraz už vernými spojencami, a Omodejom Abom. Ten sa snažil ovládnuť Košice stoj čo stoj, veď spolu so Spišskými Sasmi predstavovali posledný ostrov odporu na území, ktoré ovládal.

Pravdepodobne práve vďaka tajnej komunikácii medzi Gentilisovými ľuďmi a Košičanmi došlo k tomu, že na mocného oligarchu pripravili pascu. Košičania Omodejovi v septembri 1311 sľúbili, že mu mesto slávnostne odovzdajú. Dokonca mala byť pripravená aj donačná (darovacia) listina od kráľa. Ide o dosť zaujímavú situáciu, keďže kráľ ich rodu nebol naklonený a rozhodne nemienil darovať mestá či územia len tak.

Svedčí to aj o tvrdohlavosti a márnomyseľonosti Abu Omodeja. Ten, mysliac si, že konečne vyhral, súhlasil. Spolu s desiatkami verných slávnostne vpochodoval do mesta. Bola to osudová chyba. Lebo brány sa zavreli a Košičania sprievod prepadli. Abu Omodeja zabili – zrejme ho rovno sťali – a väčšina jeho sprievodu skončila v zajatí ako rukojemníci. Išlo o dosť nezvyčajnú situáciu. Šľachta bola v šoku, veď jej významného predstavitelia zabili „len“ obyčajní mešťania. V tej dobe neslýchaná drzosť.

Ďalšou zvláštnosťou bol fakt, že stredoveké mestá vtedy bežne nevpúšťali za svoje brány hocikoho, a už vôbec nie cudzích ozbrojených ľudí. Dokonca ani spojencov či kráľa. Napríklad aj po spomínanej víťaznej Bitke pri Rozhanovciach kráľ venoval a datoval listiny nie priamo v meste, ale z tábora pri Košiciach. O pár rokov neskôr už Košičania kráľa pokojne vpustili, no s najväčšou pravdepodobnosťou iba s neozbrojeným sprievodom. Preto je nápadné, že Omodejovi s jeho suitou niekoľkých desiatok ľudí Košičania povolili vstup do mesta. No zrejme tak urobili preto, aby ho nalákali do pasce a utvrdili v tom, že chcú kapitulovať. Napokon, podľa dobových zachovaných prameňov boli v sprievode aj dámy, či rodiny, ktoré neboli spojenci Omodeja, no patrili k šľachte. Len málokomu z nich sa podarilo ujsť. Niekoľko ďalších šľachticov počas krátkeho boja v uliciach mesta padlo, no väčšina skončila ako zajatci Košičanov. Okrem iných aj dvaja Omodejovi synovia.

Všetko vyústilo do pre Omodejovcov a ich spojencov potupného rozhodnutia kráľa z 3. októbra 1311, že sa majú mesta vzdať a vrátiť aj všetky nakradnuté majetky. Mešťania mali držať rukojemníkov v zajatí do Turíc (máj 1312). Mimochodom, medzi prominentných zajatcov patrili aj známy magister Donč a jeho strýko Demetrius. Tým sa podarilo pomocou vyjednávania dosať sa zo zajatia zrejme v januári 1312. Košičania postupne prepustili všetkých zajatcov za výkupné, či písomné záruky. Tak či onak, Omodejovci začali s nepriateľskými akciami proti kráľovi aj mestu v marci 1312. Prepadli kráľovský majetok Blatný Potok (Sárospatak), čo definitívne ukončilo prímerie medzi Omodejovcami a ich prívržencami na jednej strane a Košičanmi s kráľom na strane druhej.

Ktorá nedeľa bola osudová?

Určité spory pretrvávajú okolo dátumu zabitia Omodeja a zajatia väčšiny členov jeho sprievodu. Isté je, že sa tak stalo v septembri 1311. Už spomenutá a kráľom odsúhlasená dohoda medzi mešťanmi a Omodejovcami je datovaná 3. októbra 1311, čo bola nedeľa. V tých časoch to bol dôležitý deň. Dá sa povedať, že aj v dnešnom ponímaní v podstate oddychový a slávnostný. A vtedy mali aj mešťania čas na zábavu či rôzne ceremoniály. Ako sa domnieva historik Ondrej R. Halaga vo svojej Knihe Počiatky metropoly a zrod Košíc, najpravdepodobnejší dátum, kedy došlo k začiatku povstania a zabitiu Abu Omodeja, je nedeľa 19. septembra 1311. Podľa neho kráľovskému dvoru záležalo na tom, aby kopnal rýchlo a využil depresiu Omodejovcov a čím skôr využil situáciu na upevnenie postavenia kráľa.

Išlo aj o prevod príjmov a majetkov v prospech panovníka. „Vzhľadom na uvedené okolnosti jednotýždňový interval od povstania po príchod komisie považujeme za nemožný, dvojtýždňový za veľmi pravdepodobný,“ argumentuje Halaga. Iné zdroje ale uvádzajú ako dátum smrti Abu Omodeja 5. september 1311, čo bola tiež nedeľa, ale o dva týždne skôr.

Tak, či onak, v septembri 1311 sa vtedajší Košičania s pomocou kráľa odvážili porátať sa s oligarchom, ktorý strpčoval život nielen im, ale pomerne veľkej časti vtedajšieho Uhorska. Všetko vyvrcholilo známou Bitkou pri Rozhanovciach v júni 1312. Tam spolu s kráľom Karolom Róbertom s Anjou ukázali, že možno zvíťaziť aj nad oveľa silnejším protivníkom, ktorý ešte k tomu zneužíva svoju moc. Navyše sa Košice vďaka spomínaným udalostiam na niekoľko storočí katapultovali na jedno z najdôležitejších miest Uhorska. Istý čas dokonca zaujímali druhé miesto hneď po Budíne. A aj vďaka tomu, že boli slobodným kráľovským mestom, sú Košice tam, kde sú dnes.