Divoký urbanizmus, bigbít a pocit slobody. Výstava „Šesťdesiate v Bratislave" podáva obraz našej metropoly počas búrlivého desaťročia

Atmosféra Študentských nepokojov v Paríži či hipisáckeho a bítnického protestu v USA, ktoré boli v réžii jasne vyhranenej a sebavedomej povojnovej generácie sa dostávala aj do Československa. Rádio Luxemburg, viedenská televízia, platne či časopisy zo západu boli kanálmi, ktorými do socialistickej Bratislavy prúdil stále silnejší závan západného liberalizmu nesúceho sa v rytme povestnej bigbítovej hudby. Kultúrny život sa stal živnou pôdou pre postupné zmeny.

V Bratislave bol výnimočne pestrý a stále odvážnejší, s citeľným vplyvom západu. Život v metropole ponúkal mladú experimentálnu literatúru, film, divadlo, stále menej cenzurovanú žurnalistiku na stránkach Kultúrneho života či Mladej tvorby. V neposlednom rade vznikali komornejšie divadlá ako Astorka alebo Divadlo na korze. Do kultúrneho diskurzu stále viac zasahovali vtedy ešte formujúce sa osobnosti Milan Lasica a Július Satinský a mnoho ďalších príslušníkov bratislavskej inteligencie. Vplyv západu udával trendy aj v oblasti módy.

Alexander Dubček ako ústredná politická postava týchto procesov, usmiaty a sympatický, stelesňoval vieru v lepšie a uvoľnenejšie zajtrajšky a stal sa tvárou nového prúdu, takzvaného „socializmu s ľudskou tvárou".

Výkladná skriňa režimu

Socialistický režim naďalej prezentoval svoj tradičný obraz prostredníctvom budovateľských piesní, osláv sviatočných a pamätných dní, ktoré slúžili ako výkladná skriňa jeho veľkoleposti. Súčasťou honosných osláv boli často aj vojenské prehliadky demonštrujúce silu režimu. Základné médium slúžiace propagande bol plagát, ktorý má aj na výstave nosnú funkciu. Obraz režimu je podávaný do značnej miery práve prostredníctvom plagátu.

Spolková činnosť

Formovanie socialistického ducha u detí a dospievajúcich mala na starosti spolková činnosť, ktorú zastrešoval Československý zväz mládeže. Centrom spolkovej činnosti v Bratislave bol Ústredný dom Klementa Gottwalda. Postupne vznikali kluby mládeže pri podnikoch. Najznámejší V-klub vznikol v roku 1968 a stal sa významným kultúrnym centrom. Práve spolky, kluby, študentské internáty, rôzne zoskupenia ľudí pri závodoch a fabrikách, kultúrne centrá a mnohé ďalšie sa stávali miestami otvorenej diskusie a demokratizačných tendencií.

Urbanizmus a architektúra

Jedny z najvýznamnejších zmien, ktoré prebiehali v 60. rokoch, boli práve tie na pôde architektúry a urbanizmu. Sú to zmeny, ktoré sú do charakteru mesta zapísané dodnes. Oblasť výstavby mal na starosti Útvar hlavného architekta mesta, ktorý riadil v tomto období Milan Hladký – autor prvého povojnového územného plánu Bratislavy z roku 1956. Opieral sa o tri základné piliere: budovanie dopravy, výstavbu obytných štvrtí a prestavbu centra, s čím úzko súvisela aj smutná asanácia, v dôsledku ktorej prišla Bratislava raz a navždy o významné historické pamiatky. Nič na tom nezmenil ani nový územný plán z pera Milana Beňušku, ktorý šiel v šľapajách toho povojnového.

Asanácie zdôvodňované potrebou priestoru pre nové funkcie mesta boli realizované naprieč celým centrom. Postihli lokality ako Špitálska ulica, Obchodná, Dunajská či Kamenné, Hodžovo a Kollárovo námestie. Jedným zo symoblických a najsmutnejších obrazov daného procesu je asanácia Židovskej synagógy na Rybnom námestí, ktorá súvisela s prípravami na výstavbu Mostu SNP.

Vznik sídlisk ako odpoveď na riešenie bytovej krízy

Sídliská mali vznikať na okraji mesta ako pomerne nezávislé celky s vybudovanou sieťou sociálnej vybavenosti, ktorú predstavovali školy, škôlky, úrady, rôzne športoviská, parky a podobne. Aby sa celý proces urýchlil a zefektívnil, boli využívané prefabrikované stavebné diely a stavalo sa podľa typologicky sa opakujúcich projektov. Postupne tak vznikol Ružinov (1959 až 1968), Karlova Ves (1964 až 1976), Dúbravka ( 1965 až 1985), Peržalka (1967 až 1980).

Posledná spomínaná mala skutočne smolu. Pôvodná ambícia bola viac než ušľachtilá. Na vybudovanie Petržalky bola vyhlásená medzinárodná súťaž, do ktorej sa zapojilo 84 architektov z celého sveta. Žiaľ, realizácia projektu bola poznačená politickými udalosťami z augusta 1968 a invázia okrem mnohých iných smutných záležitostí so sebou priniesla aj definitívne zabuchnutie dverí pred spoluprácou so západom. Petržalka je už dieťaťom normalizácie 70-tych rokov, čo sa na nej aj v plnej miere podpísalo.

Zavŕšenie obrodných snáh inváziou vojsk Varšavskej zmluvy

Rok 1968 sa pre Bratislavu niesol v duchu úprimnej viery v pozitívne zavŕšenie demokratizácie verejného života a zrovnoprávnenia Slovenska v spoločnom štáte. Bratislava bola v tomto roku vyhlásená za hlavné mesto Slovenska. Dovtedy jej patril len status okresného mesta. V Bratislave začali vysielať priame prenosy mítingov s politikmi reformného prúdu. Celé toto dianie sledovala ZSSR s veľkou nevôľou. Začala spolu s ďalšími krajinami Varšavskej zmluvy nabádať politikov Československa k zmene politickej a ideologickej línie.

Stretnutie politickej špičky týchto krajín v Bratislave 3. augusta prinieslo jedoznačnú rezolúciu, v ktorej vyjadrili „neotrasiteľnú jednotu v marxizme a leninizme a neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám". Pri tejto príležitosti adresovali predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy pozývací list Leonidovi Brežňevovi, v ktorom žiadajú ZSSR o pomoc. Na jeho základe sa začalo v noci z 20. na 21. augusta s operáciou s krycím názvom „Dunaj". Tá nebola ničím iným ako inváziou vojsk do Československa.

Proti invázií sa zdvihla v bratislavských uliciach spontánna vlna nevôle. Protesty boli rozháňané guľkami zo zbraní, čo sa stalo mnohým ľuďom osudné.

Výstava Šesťdesiate v Bratislave v Apponyiho paláci toho prináša ešte omnoho viac. Pomerne komplexne mapuje život Bratislavy aj bežných Bratislavčanov naprieč búrlivým desaťročím zmien. Ponúka pohľad na celkový charakter obrodných procesov. Pozýva návštevníkov prostredníctvom vystavených kúskov nábytku priamo do obývačiek doby minulej.

Cez exponáty technického charakteru predstavuje zjednodušovanie života bežného Bratislavčana. Ukazuje miesta, ktoré pred desaťročiami vyzerali diametrálne odlišne v porovnaní s ich dnešnou podobou. A v neposlednom rade ponúka celistvý pohľad na smutný koniec demokratizácie a ešte smutnejší začiatok normalizácie pre Bratislavu, ktorý so sebou priniesli augustové udalosti roku 1968.