Psychologička Podobová: Hovorme s deťmi o význame Vianoc či o obdarovaní milovaných ľudí

Vianoce sú sviatkami, ktoré najintenzívnejšie prežívajú práve deti. Čarovná atmosféra sa utužuje vierou v Ježiška, ktorý nosí darčeky. Je dobré, aby deti verili na Ježiška, ktorý nosí darčeky?

Záleží, samozrejme, na konkrétnom rodičovi a na tom, ako chce svoje dieťa vychovávať. Napríklad podľa pedagogiky Montesorri je viera v Ježiška, ktorý nosí darčeky, klamanie deťom. Každý však chce v niečo veriť a aj my dospelí často hovoríme o Ježiškovi. Navyše, detský mozog funguje trochu inak ako dospelý, je v ňom viac fantázie a predstavivosti, ktorá je pre deti dôležitá. Myslím, že ide hlavne o to, ako o Ježiškovi a celkovo o Vianociach s deťmi hovoríme. Nemali by sme napríklad Ježiška používať ako vyhrážku, že dieťaťu nič nedonesie, ak sa bude alebo nebude nejako správať.

V určitom veku začnú mať deti podozrenie, že darčeky kupujú rodičia. Ako by mal rodič zareagovať, keď dieťa príde s určitými pochybnosťami?

Ak sa dieťa priamo opýta, či darčeky nosia rodičia, nie je vhodné mu klamať. Odpoveď treba vždy prispôsobiť veku a zrelosti dieťaťa. Ak je dieťa mladšie, môžete mu vysvetliť, že niektoré darčeky dostal od rodičov či starých rodičov a niektoré od Ježiška. Je fajn deti už od mala učiť zmyslu dávania si darov a že si ich môžeme dávať navzájom z lásky. Ak ide o staršie dieťa alebo také, ktoré je už presvedčené, že Ježiško neexistuje, klamať mu skutočne nemá zmysel. Takáto skúsenosť sa dá napríklad otočiť na rozhovor o význame Vianoc či obdarovania milovaných ľudí.

V akom veku sa väčšinou táto detská viera začína lámať?

Väčšinou sa to láme po nástupe do školy, kde sa o tom rozprávajú s inými deťmi, ktoré už vedia, ako to s Ježiškom skutočne je. Často to deťom dochádza postupne, keď napríklad nájdu doma baliaci papier alebo pristihnú rodiča pri stromčeku. Deti môžu tieto informácie nájsť aj na internete, takže ide aj o to, v akom veku majú k nemu prístup.

Zo svojho detstva si pamätám, že to vedomie, že Ježiško nenosí darčeky, prišlo nejak postupne a prirodzene a nijak ma to zvlášť nezasiahlo. Môže sa však dieťa cítiť sklamané alebo dokonca oklamané, keď nárazovo zistí pravdu?

Myslím, že to môže byť celkom prirodzený proces, ktorý nie je nijak traumatický. Ide možno skôr o to, kedy a akým spôsobom sa to dieťa dozvie. Môže byť nepríjemné, ak je s týmto faktom konfrontované napríklad medzi spolužiakmi, ktorí už na Ježiška neveria. V horšom prípade môže byť aj terčom posmechu, z ktorého potom môže viniť rodičov, keďže mu nepovedali pravdu. Je preto asi lepšie, ak sa deti pravdu dozvedajú postupne a rodičia sa ich nesnažia presvedčiť, že Ježiško existuje, ak už niečo tušia.

V mnohých rodinách je detí viac. Tie staršie už vedia, ako to v skutočnosti s darčekmi je. Ako potom udržať myšlienku Ježiška, ktorý nosí darčeky, pre tie mladšie?

Môžete sa so staršími deťmi dohodnúť, že pred tými mladšími nebudú prezrádzať, ako to skutočne je. Prípadne môžete menším vysvetliť, že Ježiško nosí darčeky len menším deťom alebo vymyslieť iný príbeh. Pokiaľ deti chcú veriť, že im darčeky nosí Ježiško, uveria vám.

V niektorých rodinách hovoria deťom od začiatku, že darčeky im nenosí Ježiško, ale rodičia, čo argumentujú tým, že im nechcú klamať. Nepripravujú tak svoje deti o čosi čarovné, čo do detského sveta proste patrí?

Toto si musia zvážiť a rozhodnúť rodičia. Ak sú presvedčení, že deťom nechcú klamať a vysvetlia im napríklad význam Vianoc, darčekov a tradícií, ktoré môžu byť čarovné aj sami o sebe, nevidím na tom nič zlé.

Je dobré s deťmi písať list Ježiškovi? Mnohé si tam napíšu aj veci, ktoré sú pre rodičov nereálne.

Písanie listu Ježiškovi vnímam skôr ako spôsob, akým rodičia zisťujú, čo si ich dieťa na Vianoce praje. Ak má o to dieťa samo záujem, môže to byť milý predvianočný rituál. Je už potom na rodičoch, aby vysvetlili dieťaťu, ktoré priania sú reálne a ktoré nie. Rodičia tiež môžu napísať menším deťom, ktoré tomu veria, list „od Ježiška” s vysvetlením prečo niektoré darčeky nezohnal.

Deťom sa Vianoce spájajú predovšetkým s darčekmi. Ako v nich budovať hodnotové povedomie o sviatkoch?

Myslím, že veľmi záleží od hodnôt rodičov či vierovyznania v rodine. Rodičia môžu v predvianočnom období deťom porozprávať napríklad o narodení Ježiša a o troch kráľoch, ktorí mu doniesli dary. Môžu tiež hovoriť s deťmi o tom, že je to obdobie, kedy sa stretávajú celé rodiny a dávajú si darčeky z lásky alebo, že je to obdobie, kedy robíme dobré skutky pre iných. Je dôležité učiť deti nielen darčeky prijímať, ale tešiť sa aj z obdarovania druhých. Tiež sa v tomto období treba pozrieť na seba, ako na rodiča. Ak sme celé predvianočné obdobie v strese, riešime len darčeky, nakupujeme a naháňame sa, prenášame to aj na deti a Vianoce budú pre ne hlavne o darčekoch. Naopak, ak sa napríklad chodíme s nimi sánkovať, pečieme spolu, vyrábame vianočné ozdoby alebo pozeráme rozprávky a rozprávame sa o zmysle Vianoc, budú to vnímať celkom inak. Hodnoty podľa mňa nie sú niečo, čo vieme deti vyslovene naučiť, ale skôr je to niečo, čo potrebujeme sami žiť a ukazovať im to svojím správaním.

Otázka darčekov je sama o sebe široká téma. Asi každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo vďačné, uvedomovalo si hodnotu vecí a nebralo ich ako samozrejmosť. Vianoce sa však v mnohých rodinách menia na rozbaľovacie derby. Dieťa pri otázke, čo mu Ježiško priniesol, niekedy ani nevie všetko zosumarizovať. Je nejaké optimálne množstvo darčekov pod stromčekom? Je dobré nastaviť pravidlá pre celú rodinu? Napríklad maximálne 2 darčeky na osobu a podobne?

Myslím, že nejaké univerzálne optimálne číslo nie je a ide o to, ako si to nastaví rodina. Dva darčeky na osobu môžu byť fajn, ak sa tak dohodnete. Môžete si nastaviť tiež jeden darček od každého člena rodiny alebo tri darčeky, pretože boli traja králi a doniesli tri dary a takto to prepojiť. Treba to potom aj komunikovať so starými rodičmi a celou rodinou, aby bol tento limit dodržaný a bola tam nejaká predvídateľnosť, pretože tú deti potrebujú. U menších detí sa napríklad ani neodporúča veľké množstvo hračiek a darčekov, pretože môžu byť zahltené a „prestimulované”. Tiež tá vďačnosť a váženie si darov je ťažšia, keď máme vecí veľa, takže ak dieťa dostane jednu vytúženú hračku, môže mať väčšiu radosť, ako keď dostane 10 rôznych hračiek, s ktorými sa ani nebude hrať. Je treba zdôrazniť, že to, ako deti vnímajú hodnotu vecí a darčekov, nie je len o Vianociach. Deti samy o sebe hodnotu peňazí nepochopia a odkukávajú toto od rodičov, napríklad z toho, ako sa o hodnote vecí doma rozpráva, alebo či sa veľké množstvo darčekov pod stromčekom berie ako samozrejmosť.

Ako deťom vysvetliť hlbší zmysel toho, prečo sa vlastne počas Vianoc obdarovávame?

Opäť tu ide o to, ako Vianoce vnímajú rodičia. Oni sú totiž najväčším vzorom dieťaťa aj v oblasti hodnôt a názorov. To znamená, že to, ako rodičia vnímajú a prežívajú Vianoce a aký zmysel dávajú darčekom, taký pravdepodobne predajú svojim deťom. Obdarovanie na Vianoce býva vlastne pripomienka darov, ktoré dostal Ježiš, keď prišiel na svet. Môžeme to takto deťom vysvetliť, ale myslím, že to nemusí byť jediný dôvod, prečo si dávame darčeky. Pre deti môže byť veľmi hodnotné zažiť dobrý pocit z toho, že niekoho samy obdarujú. Môžete teda spolu s deťmi vyrobiť darčeky pre blízkych alebo so staršími deťmi nakupovať darčeky a zahrnúť ich do rozhodovania a potom aj do balenia darčekov. Môžete tiež s deťmi ísť do útulku pre psy a darovať granule alebo darovať oblečenie a aj takto im ukázať zmysel Vianoc. Je fajn, keď si deti už od mala zažijú to, že darom môžu niekomu zlepšiť deň a vyčarovať úsmev na tvári a že darovanie nie je jednosmerný proces. Vysvetlite deťom, že dary nemusia byť drahé, dokonalo zabalené a
nemusí ich byť veľa, ale dôležité je, aby boli z lásky. Deti to môžu lepšie pochopiť práve cez vlastnú skúsenosť alebo prostredníctvom rozprávok, príbehov. Vianoce sú už aktuálne dosť konzumné. Často aj dospelí zabúdajú na to, aký je vlastne význam darovania na Vianoce a že nejde o to mať pod stromčekom čo najdrahšie a najnovšie veci. Ako majú zmyslu Vianoc porozumieť deti, keď to nevieme sami?

Mgr. Katarína Podobová je absolventkou psychológie na Masarykovej Univerzite v Brne. Absolvovala kurz dištančného poradenstva a krízovej intervencie, program MBSR, tréning Prvá pomoc pred vyhorením a ďalšie kurzy, semináre, workshopy. Čerpá zo svojej praxe v poradni Nepanikař, na Linke detskej istoty a odbornej praxe v psychiatrických nemocniciach. V súčasnosti aktívne spolupracuje s online psychologickou poradňou MOJRA.sk