Čo nám pripomenula smrť v Prahe

Štrnásť mŕtvych, dvadsaťpäť zranených, samovražda vraha. Krátka úvaha o tom, ako vnímame smrť a ako to súvisí so stavom spoločnosti.

V Česku sa začína štátny smútok, vlajky sú na pol žrde, pred univerzitami sa hromadia sviečky a náš najbližší národ si kladie otázky, na ktoré nie sú odpovede.

Každá vražda je hrozná, štrnásť zabitých ľudí je štrnásťkrát také hrozné.

Vraždenie patrí k vojne a vojna je symbolom hrôzy a utrpenia nevinných. Ak sa vraždí mimo vojny, je to v niečom ešte horšie. Sú miesta, kde sa človek jednoducho nesmie báť o život, má to byť civilizačný výdobytok. Univerzita, vôbec školy ako také, podobne ako kostoly, chrámy, synagógy, športoviská či divadlá, ale aj nemocnice – to všetko sú miesta, kde sa nemá a nesmie vraždiť. Univerzity a všetky tie ďalšie inštitúcie predsa slúžia niečomu, čo je z iného sveta ako zabíjanie a vraždenie. Ak sa vraždí aj tam, monštrum je väčšie, bližšie.

Som absolventom Karlovej univerzity, študoval som na neďalekej fakulte. Do budovy Filozofickej fakulty som chodil často, poznám jej chodby, vôňu. Vždy keď som v Prahe s nejakými známymi, ťahám ich pred budovu Filozofickej fakulty, aby sa zblízka pozreli na posmrtnú masku Jana Palacha. Je to takmer detská tvár, bol mladší, než si zväčša myslíme.

Keď človek pozerá na zábery z fakulty, na desiatky policajtov pri zásahu, vraha na streche, na pochod študentov s rukami nad hlavou, krik a smrť, je to desivé. Pre študenta či absolventa tejto univerzity zvlášť.

Osobitne desivá je aj otcovražda, predtým vražda mladého otca s dvojmesačnou dcérou v lese.

Česi budú teraz riešiť, čo s ústavným právom nosiť zbraň. Ako je možné, že vrah mal na univerzite toľko zbraní. Ako je možné, že ich mal toľko doma. Ako je možné, že na neho neprišli skôr, alebo ho policajti rýchlejšie nezastrelili, keď bol na streche. Sú to všetko potrebné otázky, ktoré potrebujú odpovede.

Debata, ktorá sa povedie, nám postupne prezradí aj niečo o stave českej mysle a kultúry. Niečo sa už začalo. Videl som komentár, ktorého autor tvrdil, že meno vraha nebudú v Reflexe publikovať, lebo by mu tým vraj robili reklamu. Že ich nebude zaujímať ani to, z akej bol rodiny, ako sa správal, pretože sú to banality nehodné pozornosti.

Kedysi sa hovorilo, že rodina je základná bunka spoločnosti, dnes – zdá sa – chceme čoraz viac hovoriť o spoločnosti bez rodiny. Akoby bunka a organizmus mohli žiť nezávisle od seba.

Počul som hovoriť českého policajného prezidenta, ktorý krátko po vražde všetkých vyzval, aby nezverejňovali žiadne neoverené informácie, pričom sám krátko na to hovoril o nejakom neoverenom tweete, podľa ktorého sa mal vrah inšpirovať k vražde v Rusku. Pritom iné médium napísalo, že použil zbraň, akou vraždia vrahovia v amerických školách, Česi inšpiráciu na ústavné právo na nosenie zbrane prebrali tiež spoza Atlantiku. O Amerike sa však mlčí, Rusko sa vyťahuje. Ani táto skratka neprinesie dobré ovocie.

A potom je tu spor ideológie s otázkou bezpečnosti. Táto debata ešte len príde, aj u nás sa začala neskôr, a ideologické reči kvitli. Prajem Čechom, aby sa sústredili na to podstatné, nie na zavádzajúce reči.

Pozostalým a zraneným nič z toho nepomôže. Pomôcť by však niečo mohlo. V čase takej obrovskej tragédie potrebujeme cítiť duchovno. Zmysel a poriadok (rád), zmierenie a spravodlivosť, pochopiť miesto smrti a obnoviť nádej, pričom to všetko nemožno bez Boha.

A práve tu cítiť hĺbku našej civilizačnej krízy.

Treba poznať meno vraha, treba poznať, prečo vraždil, ako mohol mať doma toľko zbraní a či mohol jeho otec ešte žiť. Treba vedieť, či sa vražda na periférii vyšetruje s rovnakou pozornosťou a nasadením, ako vražda v centre mesta. Treba rozumieť aj našej západnej kultúre, prečo je toľko vrážd na amerických školách, toľko násilia vo filmoch a komixoch či rozprávkach pre deti, ako sa mení vnímanie smrti v našej kultúre vrátane tých vysmievaných kultúrnych vojen. Je to smrť, čo definuje kultúru. Normy a hranice, kedy je smrť legitímna a kedy už rozhodne nie, práve to hovorí o civilizovanosti. A o týchto otázkach predsa rozhodujeme neustále – v našich vzťahoch a rodinách, v nemocniciach a starobincoch, aj v novinových článkoch a politických sporoch.

Ale najskôr a predovšetkým sa treba pomodliť k Bohu. Za duše mŕtvych, za všetkých pozostalých, za zdravie zranených a za všetkých, čo nasadili život.

Spoločnosť totiž vytvára práve to, že nás spájajú neviditeľné putá, ktoré musíme tvoriť a udržiavať. V rodine, kde sme zodpovední za svoje deti, ale aj na ulici, v škole a práci, všade. Nikto nie je nula, všetci sme jednotky. Až keď vidíme v niekom nulu, keď sa niektoré putá rozpoja, monštrá sú bližšie a tragédie ľahšie. Potom smrť víťazí.

V takej spoločnosti vak nikto z nás žiť nechce. Smrť v Prahe nám to opäť naliehavo pripomenula.