Drucker bude robiť problémy vláde, Blaha skončí v Bruseli, SNS a KDH čakajú starosti so sebou samými. Čo všetko nás čaká v novom roku?

Ale niečo sa predpokladať dá, najmä ak má politika silnú nepoddajnosť, každé vládnutie prináša problémy a každé voľby znamenajú aj mocenské posuny.

Voľby roka budú bez debaty 5. novembra v Amerike, najdôležitejšie voľby v regióne budú v Rakúsku (FPÖ už celé mesiace vedie v prieskumoch), prvé dôležité voľby pre svet a Áziu zvlášť budú 13. januára na Taiwane, ale o tom všetkom ešte budeme písať.

Teraz nás zaujíma Slovensko.

Dôležité voľby budú aj u nás. Najdôležitejšie budú voľby prezidenta, ktoré sa budú konať zrejme v marci/apríli, pozornosť sa zatiaľ sústredí na dvojicu Peter Pellegrini a Ivan Korčok. Pre krajinu bude dôležitejšie druhé kolo, ale pre strany a politické spektrum aj kolo prvé.

V zvláštnej situácii je SNS. Ak nepostaví alebo nepodporí výraznejšieho kandidáta, oslabí svoje postavenie v slovenskej politike. Už nedávny prieskum Dankovej strane pripomenul, že Republika nikam neodišla, naposledy mal Uhrík väčšiu podporu ako Danko, ktorý by sa nedostal do parlamentu.

Obidvoje voľby, prezidentské aj európske, budú mať preto pre SNS veľký význam. Taraba rozumne zablokoval podporu SNS pre Harabina, strana by teda mala ukázať viac.

Problémy začínajú hneď pri osobe Andreja Danka. V prvom rade by mal rýchlo skonsolidovať pomery v SNS, Tarabu aj Huliaka a ich mikrostrany zlúčiť s SNS, pretože odkladaním tento problém len narastie. Danko nič z toho nerobí, sám pôsobí viac než rozpačito: hovoril o sebe ako o kandidátovi do Európskeho parlamentu, Taraba tvrdí, že by mal kandidovať na prezidenta, v kuloároch sa zase šepká, že najradšej by bol predsedom parlamentu po Pellegrinim. Priveľa cieľov na predsedu strany, ktorá balansuje na hrane päť percent.

SNS potrebuje uspieť v eurovoľbách, povedie tam priamy súboj s Republikou, tá má zatiaľ navrch. SNS by preto mala postaviť kandidáta silnejšieho, ako je Uhrík. A to nie je jednoduché zadanie. Ak by kandidoval Danko a neuspel, výrazne by ho to poškodilo.

Problémom sú aj prezidentské voľby. Pellegrini je pre voličov SNS príliš liberálny, Danko ho nemá v obľube, ale ak by sa mu postavil, urobil by chybu. Najlepšie predpoklady pre kandidatúru má zrejme poslanec Huliak, okolo ktorého vznikli po voľbách vášnivé spory, Huliak síce ustúpil, ale svoje meno si ešte viac posilnil. A stal sa symbolom anti-progresívnej politiky. Uvidíme.

Jednoduchá situácia nie je ani v Hlase.

Tak ako pred parlamentnými voľbami, aj teraz sa cítia byť rozhodujúcim hráčom, ale Pellegrinimu sa lepí na ruky smola. Vlastnou vinou.

Spor o špeciálnu prokuratúru môže veľmi ľahko priniesť Pellegriniho prehru s Korčokom v druhom kole, keďže voľby nebudú o ňom, ale o vláde a o Ficovi. Postaviť väčšinu proti Ficovi je ľahšie, ako získať prirodzenú väčšinu za Korčoka. Ten je zatiaľ nevýrazný kandidát, ktorý ťaží z výzoru a reputácie, ktorú mu robia médiá. To ťažšie čaká aj Korčoka – pripomínanie celej jeho politickej kariéry, keďže robil už pre Mečiarovu vládu aj pre Ficovu vládu, pre každého. To nie je zrovna životopis, ktorý dostal do prezidentského paláca Čaputovú a Kisku.

Ak Pellegrini neuspeje, Hlas vyfučí ešte viac. Bude sa to chápať ako Pellegriniho zlyhanie v politike, on bude viniť Fica, čo mu s ním môže zhoršiť vzťahy, začne pripomínať politika, ktorý prehráva voľby.

Ak by Pellegrini uspel a stal sa prezidentom, zrejme sa v úrade začal postupne odkláňať od Fica.

Najmä však začne zápas o nového predsedu Hlasu, ktorý bude mať pre vládu osudový význam.

Už dnes je jasné, kto bude kandidátom s najväčšou mediálnou podporou. Bude to Tomáš Drucker, minister školstva a najväčší liberál vo vláde. Liberálne médiá mu už dnes robia službu a chránia ho pred tlakom a kritikou v téme špeciálnej prokuratúry, Drucker pre istotu odmieta politické rozhovory a agentúry z neho pomaličky robia najpopulárnejšieho ministra Ficovej vlády. Drucker pritom nič neurobil, nedokáže zareagovať na témy, ako je úpadok testovaných žiakov, nemá autoritu v rezorte ani vo vláde. V Hlase si ale posilňuje postavenie, vyjednával a písal Programové vyhlásenie vlády, pri všetkých sporoch sa bude môcť spoľahnúť na podporu červených denníkov podľa scenára, ktorý momentálne vidíme v prípade Márie Kolíkovej.

Drucker nie je silný politik, ukázal to, keď bol krátko ministrom vnútra v Pellegriniho vláde, kde nedokázal odvolať policajného prezidenta Gašpara. Teraz s ním sedí v jednej koalícii, bude hľadať príležitosť, ako sa od Smeru odlíšiť.

Druckerov najväčší problém bude v tom, že Hlas je voličmi aj témami bližší Smeru ako progresívcom, čomu viac zodpovedá napríklad minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Erik Tomáš má zvyčajne vysoké ambície, ale horšie je to s výsledkami, Raši je dlhodobo politicky neviditeľný.

Ak sa bude riešiť otázka budúceho predsedu, rozhodne dohoda mocných hráčov v strane. Čím budú preferencie strany v prieskumoch nižšie, tým viac to môže pomôcť Druckerovi. Drucker na čele Hlasu ale začne ohrozovať vládu, čo budú musieť v strane zvážiť. Ak teda na to vôbec príde.

V najkomfortnejšej situácii je Smer. V prezidentských voľbách bude podporovať Pellegriniho, ale jeho neúspech stranu nepoškodí.  

V eurovoľbách sa Smer začne radiť k suverenistickejším stranám, ale opäť s bizarnou personálnou ponukou. Na čele kandidátky by mala opäť byť Monika Beňová, za ňou aktuálny podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha.

Blaha to ohlásil ešte v novembri, Fico ho podporuje, budú to dve muchy jednou ranou. Blaha sa nevie správať, jeho vystupovanie je podobné ako to Matovičove, dokáže všetkých pourážať, médiá sú na neho alergické a zároveň má vybudovaný pomerne silný fanklub. Blaha prekáža aj niektorým v Hlase, Pellegrini si zobral tento rok k srdcu radu Vladimíra Palka a Blahu napomenul. Navyše, Blaha sa sám tlačí k ideologickému extrému, oživuje symboliku marxizmu, hlási sa k Che Guevarovi. Smeru to pomáha vo voľbách, ale nepomáha pri výkone moci. Blaha je pre vládu či inú zodpovednú funkciu nepoužiteľný politik. Preto dve muchy jednou ranou.

V Európskom parlamente je neomarxistov azda najviac na štvorcový meter, na spory medzi marxistami a neomarxistami a dúhovými ideológmi je tam času aj miesta dosť. A najmä tam pre slovenského politika ide viac o prázdne rečnenie ako o reálnu politiku. Odchod Blahu prospeje aj slovenskému parlamentu.

Dôležité procesy prebiehajú aj v slovenskej opozícii.

Progresívci budú v eurovoľbách silní, keďže volí najmä mesto a ich voliči to považujú za dôležité voľby. V prezidentských voľbách budú podporovať Ivana Korčoka, ktorý bude mať plnú podporu Denníka N, nikto mu nebude pripomínať staré hriechy a dlhú kariéru, ktorá ho na Slovensku spojila takmer s každým. Môžeme si tipnúť, či tak ako v prípadoch Zuzany Čaputovej, Matúša Valla alebo Andreja Kisku sa ani teraz nedozvieme na stránke progresívnej tlače ani o jednej kritizovateľnej črte obľúbeného kandidáta.

Dôležitejšie procesy sa budú diať hneď vedľa. SaS si zvolí nového predsedu, dnes je v podstate už jedno, kto ním bude, strana smeruje do objatia PS. Sulíka čaká v eurovoľbách zrejme posledná kampaň, úspechom bude, ak dosiahne nad päť percent.

Postupné pohltenie SaS progresívcami ale žiadnym veľkým spájaním byť nemusí. Sulík sa dostal do parlamentu najmä vďaka témam, kde sa od PS líšil – migrácia, kritika EÚ, podnikateľský program.

Svoju situáciu si už tradične sťažuje KDH. Od volieb sa angažuje výlučne v témach, ktoré určuje progresívna opozícia, KDH s nimi organizuje spoločné mítingy, niektorí politici (Mikloško, Štefanec) už pravidelne kritizujú agendu, ktorá kedysi KDH definovala. KDH navyše nenašlo kandidáta do prezidentských volieb, hneď od prvého kola tak zrejme skončí s progresívcami za Korčokom. Keďže Korčok mal a bude mať dúhovú agendu, autoritu KDH pred vlastnými voličmi to bude ešte viac oslabovať a rozleptávať.

V eurovoľbách bude kandidovať duo Lexmann a Štefanec, teraz si vymenia poradie, ale ich kampaň sa bude míňať s hlavnými témami, ktoré rieši EÚ aj suverenistickým programom, ktorý by mala konzervatívna strana hájiť. Pred KDH je tak rok, ktorý môže znamenať dlhé a silné progresívne objatie, až také, že niektorí prestanú dýchať.

To najdôležitejšie, čo v pozadí už dlhšie prebieha, je, že slovenské spektrum sa mení na binárne. Dlhé roky tu boli strany, ktoré sa mohli alebo vedeli pridať raz na jednu, raz na inú stranu a tým rozhodnúť o väčšine. Bola to napríklad rola našich Maďarov a ich strany či koalície (SMK, Most), odkedy ale skončili mimo parlamentu, skončila aj táto ich rola.

Za tretiu silu sa politicky považovali aj kresťania (najmä KDH), ktorí síce od roku 1989 vytvárali vládu iba s liberálmi, ale vedeli presadiť výraznú časť svojej agendy a súčasne blokovať liberálny radikalizmus (najmä potraty, dúhové témy, ale aj naivnú politiku k EÚ či podporu amerických vojen), keď bolo treba, tak dokázali hlasovať so Smerom a presadiť ústavnú definíciu manželstva. Zdá sa, že aj to je už minulosť.

Ak sa KDH nedokáže vymaniť v opozícii vlastnými témami a odlíšiť sa od PS, dostane sa nevyhnutne do pozície podobnej SaS a bude na nich a ich médiá odkázané.

Ak to už býva, nerovnováha a problémy jedných strán budú znamenať najmä novú príležitosť pre strany iné. Príležitostí bude habadej, až priveľa strán a politikov totiž neplní to, čo od nich očakávajú ich voliči. A ak vznikajú v politike podobné diery, vznikne aj vákuum, ktoré sa ich pokúsi zaplniť.

Rok 2024 bude pre slovenskú politiku dôležitejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. A to pritom ani nehovoríme o konkrétnych témach, ktoré budú slovenskú politiku polarizovať a štiepiť.