Nemecko sa prepadá do stále väčšieho zúfalstva. Ako za to môže vojna, imigrácia a strana Zelených

Veľká esej popredného amerického novinára Christophera Caldwella o zúfalom stave Nemecka na konci roku 2023.

Mnohé európske vlády boli v októbri zmätené, keď koordinované masakre a únosy Hamasu vyvolali vojnu medzi Izraelom a Palestínčanmi v Gaze. Nemecká vládnuca koalícia sociálnych demokratov, zelených a zástancov slobodného trhu medzi nimi nebola. Začiatkom novembra minister hospodárstva Robert Habeck, líder strany Zelených, vydal cez internet desaťminútové video s varovaním pre nemeckých moslimských podporovateľov Hamasu a rôznych domácich ľavičiarov a pravičiarov. Pri reakcii si ich krajina nemôže dovoliť luxus relativizmu. „Bola to generácia mojich starých rodičov,“ vysvetlil Habeck,

„ktorí sa snažili zničiť život Židov v Nemecku. Založenie Izraela… bolo prísľubom ochrany pre Židov. Nemecko je povinné pomôcť, aby sa tento sľub dodržal. Je to historický základ našej republiky.“

Takýto druh prejavu, ktorý vychádza z ústavných princípov krajiny, a nie z nálad a politických ambícií rečníka, sa dnes v Európe takmer nevyskytuje. Prekonal takmer všetko, čo bolo na kontinente povedané po útokoch Hamasu. Ústava je však len taká silná, aká silná je spoločnosť, ktorá je odhodlaná ju brániť, a konsenzus okolo nemeckého základného zákona z roku 1949, inšpirovaného americkým federalizmom a zavedeného počas spojeneckej okupácie po druhej svetovej vojne, sa vytráca.

Táto erózia má veľa spoločného s Habeckovými Zelenými, ktorí sú od svojho prvého nástupu k moci pred štvrťstoročím hlavnými zástancami široko otvorenej migračnej politiky, ktorá ponúka jednoduchú cestu k občianstvu. Mnohí z najnovších Nemcov pochádzajú z moslimských krajín, ktoré sa takmer jednohlasne pridali na stranu Hamasu. Erózia nemeckej ústavnej kultúry amerického typu však súvisí aj s Amerikou. Najmä od začiatku vojny na Ukrajine je Nemecko čoraz menej schopné určovať politiku nezávisle od Washingtonu. Nasadenie globálnych ekonomických inštitúcií a nástrojov Bidenovou administratívou s cieľom disciplinovať Rusko a ochudobniť Čínu stálo Nemecko veľa – prosperitu a národnú súdržnosť. Vláde v Berlíne sa stále darí robiť veci, ako napríklad Habeckov prejav, ktoré vzbudzujú široký obdiv naprieč stranami. Čoraz častejšie však vyvoláva netrpezlivosť a dokonca hnev a existujú náznaky, že Nemecko bude čoskoro podstatne menej stabilné.

Willkommenskultur

Nemecko bolo z migrácie nervózne už dlho pred udalosťami v Gaze. V súčasnosti je 24 miliónov z približne 80 miliónov obyvateľov Nemecka – takmer 30 percent – „migrantského pôvodu“ a len v roku 2022 sa v krajine usadilo 2,7 milióna migrantov. Demografická transformácia Západu, ktorá sa začala pomaly s európskou dekolonizáciou a americkými občianskymi právami, sa v poslednom desaťročí a pol zrýchlila. Do popredia vystupujú dve udalosti: Po prvé, anglicko-francúzsko-americká invázia do Líbye Muammara Kaddáfího v roku 2011, ktorá sa uskutočnila napriek dôraznému nesúhlasu vtedajšej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. „Víťazstvo“ Baracka Obamu v NATO, ktoré vyvrcholilo zabitím Kaddáfího a jeho troch synov, sa ukázalo pre Západ takmer rovnako škodlivé ako porážka Iraku Georgeom W. Bushom. Vydalo pobrežie Líbye pašeráckym mafiám, a otvorilo tak perspektívu pobytu v Európe celému africkému kontinentu, na ktorom podľa prognóz do polovice storočia pribudne miliarda ľudí.

Druhou kľúčovou udalosťou bola obrovská migrácia utečencov pred vojnou v Sýrii v roku 2015. Merkelová vítala migrantov v mene nemeckej Willkommenskultur, teda „kultúry prijatia“. Zdá sa, že tým myslela menej cielenú verziu povojnovej tolerancie voči iným, ako tú, ktorú Habeck vyložil vo svojom prejave o Izraeli začiatkom novembra. Samozrejme, ak má Nemecko skutočne zodpovednosť, ktorú Habeck a Merkelová opisujú, potom je jeho imigračná politika bezohľadná. Zvráteným účinkom Merkelovej pozvania bolo pozvanie ďalších ľudí z celého moslimského sveta, ktorí nemajú nič spoločné so sýrskymi vojnami – Pakistancov, Afgancov, Iráncov. Ich príchod by Európu zradikalizoval a rozdelil. Poľsko a Taliansko si zvolili protiimigrantské vlády. Maďarsko a Dánsko sprísnili svoje zákony týkajúce sa migrácie. Merkelová sa rozhodla viesť liberálny blok v Európe a vyzvala Európsku úniu, aby od ostatných členských štátov tiež vyžadovala, nech ubytujú svoj „spravodlivý podiel“ migrantov.

Väčšina z nich vtedy vyhovela. V priebehu rokov však všetky sprísnili svoju migračnú politiku. Začiatkom novembra francúzske národné zhromaždenie schválilo imigračný zákon, ktorý navrhol prezident Emmanuel Macron. Zákon má riešiť hlavný problém s presadzovaním imigrácie v Európe – kategóriu migrantov, ktorí sa vo Francúzsku nazývajú OQTF. Na vysvetlenie: Nahnevaní voliči prinútili vlády v celej Európe sprísniť zákony o migrantoch, ktorí prichádzajú za prácou. Vlády však údajne nemôžu sprísniť zákony o politickom azyle, pretože tie sa riadia Dohovorom OSN o utečencoch z roku 1951. To znamená, že prakticky každý ekonomický migrant vyzdvihnutý na pašeráckom člne pri talianskom pobreží (alebo na jednej zo záchranných lodí, ktoré vyslali progresívne nadácie, aby brázdili vody v okolí) tvrdí, že je obeťou politického prenasledovania a žiada o azyl. To dáva novopríchodzím právo na dlhý pobyt v Európe, kým čakajú na vypočutie o azyle. V súčasnosti je väčšina takýchto žiadostí zamietnutá, ale je drahé a byrokraticky náročné poslať žiadateľov späť tam, odkiaľ prišli. Zamietnutý žiadateľ je jednoducho prepustený s písomným oznámením, že je povinný opustiť francúzske územie (obligé de quitter le territoire français, skratka OQTF). Takmer nikdy tak dotyčný neurobí. Macronov návrh zákona by okrem iného ukončil túto šarádu tým, že by obnovil trestnosť nelegálneho pobytu v krajine, čo podporuje 82 percent francúzskych občanov.

Macronov návrh zákona nie je obzvlášť robustný. Obsahuje obrovskú medzeru, ktorá bola vložená na žiadosť korporácií – povoľuje zamestnávanie migrantov bez dokladov do „povolaní pod tlakom“. To môže v konečnom dôsledku zničiť všetko, čo návrh zákona dosiahne, podobne ako antidiskriminačné ustanovenia v imigračnej reforme USA z roku 1986, ktoré v konečnom dôsledku migráciu skôr podporujú, než kontrolujú.

Je jasné, akým smerom sa chce Európa uberať. Dánsko, kde je finančná podpora pre žiadateľov o azyl zanedbateľná a kde trvá v priemere 19 rokov, kým sa migrant stane občanom, dnes dostane v priemere 2 000 žiadostí o azyl za rok. Očakáva sa, že Nemecko ich do konca roka 2023 dostane 400 000. Dánsko je krajinou, podľa ktorej sa chcú riadiť prakticky všetky európske vlády. Nemecko je krajina, ktorej príkladu sa ostatné krajiny chcú najviac vyhnúť.

Poslední dvaja obrancovia nemeckej cesty sa jej vzdali koncom septembra. Jedným z nich bolo Švédsko, ktoré bolo v roku 2015 najhorlivejším podporovateľom Merkelovej kultúry prijatia a skončilo to tak, že prijalo státisíce utečencov z Blízkeho východu. V nasledujúcich rokoch nezávislý think tank Pew Research Center predpovedal, že v prípade mierneho prisťahovalectva bude Švédsko do roku 2050 z 20 percent moslimské. V prípade vysokého počtu prisťahovalcov bude mať 30 percent moslimov. Koncom septembra požiadal premiér Ulf Kristersson švédsku armádu o pomoc pri potláčaní násilia na sídliskách v krajine, ktoré majú na svedomí najmä imigrantské gangy.

Poslednou baštou Willkommenskultur bolo Nemecko. V septembri, po tom, čo sa na malom talianskom ostrove Lampedusa vylodilo 12 000 migrantov za niečo viac ako víkend, kancelár Olaf Scholz trval na tom, aby nemecká ministerka zahraničných vecí, Habeckova kolegyňa zo Zelených Annalena Baerbocková, upustila od svojich ľudskoprávnych námietok voči zrýchleným postupom EÚ pri posudzovaní a zamietaní žiadateľov o azyl.

Úloha Angely Merkelovej v tejto transformácii Západu je veľmi dôležitá. V retrospektíve bola spolu s Tonym Blairom veľkým európskym majstrom štýlu vládnutia, ktorý praktizovali všetci americkí prezidenti medzi Ronaldom Reaganom a Donaldom Trumpom. George H. W. Bush aj George W. Bush boli konzervatívci, ktorí si boli dostatočne istí lojalitou (alebo naivitou) svojej konzervatívnej základne, aby vládli ako liberáli – prinajmenšom v domácom prostredí. Podobne Bill Clinton sa držal populistických demokratov, pričom vládol v mene investorov. Barack Obama sa držal černochov, pričom vládol v mene miliardárov. V lepšom prípade to bol paradox, v horšom trik: načo oslovovať vlastných ľudí presadzovaním politiky, za ktorú vás zvolili, ak vás aj tak budú voliť z lojality? Lepšie je presadzovať politiku svojich protivníkov a presvedčovaním získať niekoľko z nich. V Amerike to fungovalo na jednotlivých politikov, ktorí – s výnimkou prvého prezidenta Busha – už neboli pri moci, kým si to verejnosť uvedomila. Nakoniec to však celú politickú triedu stálo dôveru voličov. To sa stalo Spojeným štátom v roku 2016. Teraz sa to deje Nemecku.

Merkelová bola kresťanská demokratka – dcéra východonemeckého pastora, ktorý emigroval zo západného do východného Nemecka, príklad, ktorý bol za múrom zriedkavý. Merkelová vládla ako socialistka alebo zelená. Prijímala prisťahovalcov, schválila minimálnu mzdu, schválila manželstvá homosexuálov (hoci za ne nehlasovala) a sľúbila, že skoncuje s jadrovou energiou. To znamenalo, že nechala celú pravú časť politického spektra bez zastúpenia – čo je v Nemecku obzvlášť nebezpečné. Ak sa tým ľudia nezaoberali tak veľmi, ako by mohli, tak preto, lebo Merkelovú považovali za prechodnú osobnosť. Nemeckí nacionalisti už v tomto spokojnom ponímaní nepredstavovali takú veľkú obavu, pretože politika čoskoro prestane byť o národoch – bude o klíme a medzinárodných sieťach a podobne. Zelení by boli veľkými príjemcami tejto novej politiky, prirodzenou väčšinovou stranou budúcej generácie.

To sa nestalo. Zelení sa stali veľmi nepopulárni, a sú rozhorčení aj voči Merkelovej, ktorú nepovažujú ani tak za predzvesť politiky zajtrajška, ako skôr za návrat ku korporátnej nezodpovednosti z prelomu storočí. Je na tom kus pravdy: Merkelová vládla v čase, keď Spojené štáty ešte mohli určovať pravidlá globálnej ekonomiky a tieto pravidlá zahŕňali bezohľadnú konkurenciu. Podobne ako jej sociálnodemokratický predchodca Gerhard Schröder, aj Merkelová udržala Nemecko ako hospodársku veľmoc tým, že sa sústredila na lacné vstupy (najmä plyn z Ruska a pracovnú silu z východnej Európy) a obrovské vývozné trhy (najmä Čínu a Spojené štáty). Dnešní Zelení ju takmer obviňujú z ruskej invázie na Ukrajinu a sú najhorlivejšími európskymi podporovateľmi sankcií Bidenovej administratívy. Lenže so zhoršujúcou sa vojenskou situáciou na Ukrajine sa zhoršila aj politická situácia Zelených.

Ukrajina

Začiatkom novembra Valerij Zalužnyj, najvyšší ukrajinský vojenský veliteľ, pre týždenník Economist povedal: „Podobne ako v prvej svetovej vojne sme dosiahli úroveň technológie, ktorá nás dostáva do patovej situácie. S najväčšou pravdepodobnosťou nedôjde k žiadnemu hlbokému a krásnemu prelomu.“ Znelo to ako pesimizmus a generál Zalužnyj bol ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským rýchlo pokarhaný za to, že poskytuje Rusom pomoc a útechu. To však zďaleka nebolo Zalužného cieľom. Veď ako sa vyriešila prvá svetová vojna, keď sa dostala do „technologickej“ patovej situácie? Aktívnym vstupom Spojených štátov. Práve o to generál usiluje.

Západní nadšenci pre ukrajinskú vojnu – napríklad historik Timothy Garton Ash – sú na tom rovnako. „Ukrajine chýbajú ľudia pripravení a schopní bojovať,“ obáva sa Garton Ash v nedávnom článku pre Spectator a uzatvára: „Európa musí urobiť viac. Aj takto presvedčíme Spojené štáty, aby zotrvali v kurze.“ Určite by však práve Spojené štáty, ktoré zostavili a riadia ukrajinskú koalíciu spoza veľkej mláky, mali presvedčiť Európu, aby sa pustila do boja proti ruskému vojenskému kolosu, ktorý je hneď vedľa. A určite je to Nemecko, ktoré videlo, ako jeho vlastnú mocnú armádu v polovici minulého storočia zničil ruský sused, ktoré by bolo potrebné prehovoriť na bojovnosť.

Západní zástancovia ukrajinskej veci vedia svoje vlastné túžby po krajine vydávať za fakty a fakty iných za túžby. „Ukrajina dokazuje,“ povedal nedávno pre New York Times analytik Ruska Leon Aron, „že môže existovať slovanská, pravoslávna krajina, etnicky veľmi blízka Rusku – a pritom slobodná, demokratická a prosperujúca, so západnou politickou a ekonomickou orientáciou, ktorá nepotrebuje vojnový stav so Západom, ani policajný štát ako Bielorusko alebo vojenskú diktatúru ako Rusko.“ Slovo „dokazuje“ je fakt čerešničkou na torte. Možno si vážiť hrdinstvo ukrajinských bojovníkov, ale „slobodná“, „demokratická“ a „prosperujúca“ sú tri prídavné mená, ktoré sa na Ukrajinu nikdy nepoužili v období od konca studenej vojny do posledných 18 mesiacov, keď Západ začal pumpovať pomoc, ktorá teraz dosahuje stovky miliárd dolárov.

Značnému počtu Nemcov vždy prekážala podpora vojny na Ukrajine. Veľká časť krajiny bola počas studenej vojny v ruskom bloku, ale nepohodlie sa neobmedzuje len na obyvateľov východných krajín. Denník Washington Post nedávno informoval o úlohe CIA pri výcviku ukrajinských spravodajských tímov, ktoré vykonali desiatky atentátov za ruskými líniami vrátane atentátu na dcéru prokremeľského filozofa Alexandra Dugina. Na jeseň tohto roku poradca Helmuta Kohla pre zahraničnú politiku Horst Teltschik zverejnil plán vyzývajúci na prímerie.

Odhliadnuc od vzletnejších dôvodov, Nemecko už zaplatilo vysokú ekonomickú cenu za svoju účasť vo vojne na Ukrajine. Začiatkom novembra Nemecko zaznamenalo najvyšší nárast nezamestnanosti za posledný rok. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) aj Medzinárodný menový fond (MMF) predpovedali, že Nemecko ukončí tento rok s horšími výsledkami ako ktorákoľvek iná vyspelá ekonomika.

Aj keď ostatné krajiny boli závislé od Ruska, pokiaľ ide o vyššie percento ich energie, žiadna z nich nezaznamenala také dôkladné narušenie svojho obchodného modelu. Bojkot ruského zemného plynu – posilnený minuloročnou sabotážou nedávno dokončeného plynovodu Nord Stream II, ktorý mal tento plyn prepravovať do Nemecka – je len jeho súčasťou. Spojené štáty tiež povzbudili Nemecko, aby sa „zbavili rizika“ svojho obchodu s Čínou, ktorá je podľa niektorých ukazovateľov jeho najväčším obchodným partnerom. Zbavovanie sa rizika (de-risking) znamená zastavenie vývozu komodít, ktoré by mohli mať vojenské využitie. Keďže však exportná výhoda Nemecka spočíva v sofistikovaných strojoch, potenciálne to zasahuje do jadra hospodárskej konkurencieschopnosti krajiny.

Nemci sa na to nechystali. História ich naučila cítiť nebezpečenstvo Ruska, ale nie nebezpečenstvo Číny, ktoré považujú za americkú posadnutosť. Pred tromi rokmi prieskum verejnej mienky nadácie KÖrber ukázal, že v prípade „novej studenej vojny“ medzi Spojenými štátmi a Čínou by 12 percent podporilo Spojené štáty, 3 percentá Čínu a 82 percent by bolo za nemeckú neutralitu.

Jedinou výnimkou v tejto neochote sú Zelení, ktorí sa väčšinu tohto storočia venujú krížovej výprave proti čínskemu vplyvu a sankcie proti Rusku považujú za spôsob, ako uskutočniť takzvanú „energetickú transformáciu“. Zelení, ktorí uprednostňujú slnečné žiarenie pred atómovou energiou a spaľovacími motormi, sú nepriateľskí voči automobilom a spracovaným potravinám, milujú pochody a protesty, sú často považovaní za antiamerických. To bol vždy omyl. Zelení sú najamerickejšou z nemeckých strán – hoci ich politika je politikou ako z klubu americkej vysokej školy, nie Rotary klubu. Vedúci predstavitelia automobiliek sú, naopak, nepriateľskí voči sankciám Yankeeov – obávajú sa, že Čína uvalí odvetné sankcie na nemecký vývoz. Zelení navrhujú iný spôsob riadenia obchodu. Teraz, keď má Čína, ako sa zdá, neprekonateľný náskok na trhu s elektronickými vozidlami – výrobkom, pre ktorý je Európa najväčším svetovým trhom – Zelení používajú regulačnú stratégiu, aby udržali nemecké spoločnosti v hre. Podobne ako Spojené štáty v prípade čínskeho telekomunikačného gigantu Huawei, Zelení argumentujú, že čínske automobily predstavujú bezpečnostné riziko. Koniec koncov, moderný automobil akéhokoľvek druhu s kamerami, mikrofónmi a kalibrátormi vzdialenosti je impozantný stroj na zhromažďovanie informácií, dokonca na špehovanie. Chceli by ste čínske auto zaparkované na nemeckej vojenskej základni?

Pokiaľ Zelení obmedzili svoju ekologickú agitáciu na vedúcich priemyslu, mali funkčnú politickú stratégiu. Je to tá istá stratégia, ktorou sa riadil prezident Joe Biden pri dotáciách vo svojom zákone o znížení inflácie a ktorou sa riadila Európska únia pri svojom záchrannom finančnom pláne NextGenerationEU COVID. Zelení však nie sú ani držiteľmi rezervnej meny, ani pánmi finančného vesmíru. Sú provinčnejší a demokratickejší. Prišli s nápadom, ako zlepšiť cnosť priemerného nemeckého majiteľa domu. V auguste minulého roka Zelení po argumentácii, že moderné tepelné čerpadlá na báze vzduchu dokážu vykurovať dom s nižšou uhlíkovou stopou ako obyčajný starý kotol, prijali „zákon o vykurovaní“, ktorý nariaďuje ich nákup. Oprava 30 rokov starého kotla sa zrazu stala nezákonnou. Museli ste ho nahradiť „tepelným čerpadlom“, ktoré vás mohlo vyjsť na 15 000 až 20 000 dolárov. Koalícia sa v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch snažila zákon upraviť. To bol však moment, keď sa podpora vlády začala skutočne rúcať.

Déclassement

Keď sa táto vládna koalícia dostala pred dvoma rokmi k moci, boli to práve Habeck, Baerbocková a ďalší lídri strany Zelených, ktorí formulovali vládnu doktrínu, hoci sociálni demokrati mali oveľa viac kresiel, nehovoriac o kancelárskom kresle. Kancelár Scholz pôsobil ako piate koleso na voze. Stále sú to Zelení, ktorí udávajú vláde ideologický smer, ale to sa v očiach verejnosti mení na zlé. Vo voľbách na jeseň tohto roku v Bavorsku (kde sa nachádza Mníchov a veľká časť nemeckého automobilového priemyslu) a v Hesensku (kde sa nachádza Frankfurt a väčšina nemeckého finančného priemyslu) stratili podporu všetky tri strany federálnej vládnej koalície. Nancy Faeserová, nepopulárna ministerka vnútra, bola hlavnou kandidátkou sociálnych demokratov v Hesensku a sotva získala len 15 percent hlasov – a to v krajine, kde sociálni demokrati kedysi 40 rokov neprehrali voľby.

Ukazuje sa, že to je celkom presný ukazovateľ toho, ako sú na tom sociálni demokrati na národnej úrovni. Podľa prieskumu DeutschlandTrend zo začiatku novembra by ich volilo len 16 percent a Zelených len 14 percent. Ich protržní partneri zo Slobodnej demokratickej strany (FDP) by z parlamentu úplne vypadli. Len 23 percent Nemcov sa vyjadrilo, že sú spokojní s vládou, zatiaľ čo 76 percent bolo nespokojných.

Nemci si zjavne želali viac nacionalizmu – v podobe Alternatívy pre Nemecko (AfD). S 22 percentami v prieskumoch je teraz druhou najpopulárnejšou stranou v krajine a v srdciach Nemcov má väčšie miesto ako ktorákoľvek zo strán, ktoré tvoria vládnu koalíciu. Je najväčšou stranou vo viacerých regiónoch na východe krajiny vrátane Brandenburska, Durínska a Saska, kde sa na jeseň 2024 uskutočnia ďalšie troje nemecké krajinské voľby. AfD, ktorú založila skupina ekonómov na protest proti euru a ktorá sa v roku 2015 preorientovala na odpor voči Merkelovej Willkommenskultur, vykresľuje temný obraz modernej nemeckej spoločnosti a jej budúcnosti. Najtvrdšie krídlo strany, ktoré vedie durínsky zákonodarca Björn Höcke, sa javí ako ambivalentné voči celému liberálnemu kurzu povojnového Nemecka. Hoci to nikdy jednoznačne nepovedal, treba mať na pamäti, že v nemeckom ústavnom kontexte by to bolo protizákonné. Za desaťročie od založenia strany sa ju pokúsili nasmerovať mainstreamovejším smerom traja rôzni lídri a Höcke ich všetkých prežil.

Kresťanskí demokrati, ktorých teraz vedie Merkelovej starý rival Friedrich Merz a ktorí sa chceli vrátiť k osvedčeným konzervatívnym zásadám, zrazu stáli pred otázkou, ako sa vyrovnať so svojimi zavrhnutiahodnými ideologickými susedmi. Sú to otázky, ktorým francúzski buržoázni gaullisti čelili celé desaťročia – a na odpoveď neprišli. Po tom, čo Merz schválil pripojenie svojej strany k FDP a AfD, aby hlasovali za zníženie dane z nehnuteľností v Durínsku, umiernení varovali, že zo strany vystúpia, ak si zvykne na spoluprácu s tvrdou pravicou. Vnútorne aj navonok bol Merz nútený ubezpečovať verejnosť, že nebude spolupracovať s AfD, a označovať ju za národný problém. Zrejmým nebezpečenstvom pre Merza je, že privedie Nemecko do situácie Francúzska od 80. rokov minulého storočia – kde na čele polotrvalej pravicovej väčšiny stoja polotrvalé ľavicové vlády. Ďalšie nebezpečenstvo spočíva v tom, že v niektorých východných spolkových krajinách by si udržanie AfD mimo moci vyžadovalo ideologické rozpaky v podobe koalície s Ľavicou, ktorá sčasti pochádza z oficiálnej strany východonemeckého komunistického štátu.

Koncom októbra sa zdalo, že najväčšou nádejou na vykoľajenie AfD je štýlová, charizmatická členka strany Ľavica Sahra Wagenknechtová, ktorá sa ku komunistom pridala krátko pred pádom Berlínskeho múru. Wagenknechtová bola zdesená, že mnohí z jej marxistického okolia opustili bojujúce masy a pracujúcu triedu pre také buržoázne frivolnosti, ako sú cyklotrasy, pravidlá reči a rodová fluidita. Za šialenú považovala aj nemeckú politiku otvoreného prisťahovalectva. Keď teda oznámila, že opúšťa Ľavicu a zakladá vlastnú skupinu, stiahla so sebou polovicu strany – a ukázala známky širokej príťažlivosti: 26 percent voličov na Západe a 39 percent na Východe by zvážilo, či ju budú voliť. Narodila sa v Durínsku (východné Nemecko) a má dobré kontakty aj v Sársku (západné Nemecko). Jej manželom je Oskar Lafontaine, ktorý odišiel z postu ministra financií v sociálnodemokratickej vláde kancelára Gerharda Schrödera a hľadal radikálnejšiu politiku a ktorého posledná kniha Ami, it‘s time to go (Amíci, je čas odísť) z roku 2022 vyzýva na deamerikanizáciu Európy.

Tento impulz v nemeckom intelektuálnom živote rastie a šíri sa aj v širšej Európe. Francúzsky spisovateľ Amin Maalouf vo svojej nedávnej knihe Le Labyrinthe des égarés (Labyrint stratených) konštatuje, že Európania sa v minulom storočí nemuseli vyrovnať s vlastným déclassement, teda znížením úrovne, najmä preto, že moc zostala v rukách Spojených štátov, ktoré boli, podobne ako európske civilizácie, pevne ukotvené na Západe. Maalouf si myslí, že sme svedkami oslabovania Západu vo všeobecnosti.

Európa nie je úplne na vine: Amerika už tiež nie je partnerom, akým bola kedysi. Možno absolútna moc, akú mala po studenej vojne, kazí absolútne. Nech už je príčina akákoľvek, Spojené štáty sú teraz ostro, bojovne rozdelené v otázke, či vôbec chcú byť západnou krajinou. Pred dvomi desaťročiami, na začiatku vojny v Iraku, veľká časť Západu – dokonca aj skeptické Nemecko – stále verila vo výmenu, ktorú opisuje Maalouf: USA môžu odovzdať Európe svoju vitalitu a Európa môže na oplátku odovzdať veľkú časť civilizačnej múdrosti. V júli minulého roka, v predvečer vojny v Gaze, USA vyvesili „transvlajku“ nad svojím veľvyslanectvom v Jeruzaleme. Takže v Nemecku, ako aj inde, sa dohoda rozpadá. Čiastočne preto, že Európa je menej ohromená civilizačnými výhodami americkej vitality. Čiastočne preto, že Spojené štáty prestali veriť, že ostatné krajiny ich môžu naučiť nejakej civilizačnej múdrosti.

Článok pôvodne vyšiel v magazíne Claremont Review of Books.