Špionážny seriál Spáči ako vládna doktrína

I po rokoch si seriál všímajú ruskí i západní politológovia špecializujúci sa na Sovietsky zväz a Rusko. Všímajú si napríklad, že Nemci z hitlerovského spravodajstva sú v ňom zobrazení takpovediac „civilne“, bez nadmernej démonizácie. Neter Waltera Schellenberga, pohlavára spravodajských zložiek vojnového Nemecka, napísala z východného Nemecka list Olegovi Tabakovovi, ktorý hral Schellenberga a aj sa na neho podobal, ďakujúc za to, že „sa mohla opäť pozerať na strýka Waltera“. Iní uvádzajú, že vtedajší sovietski diváci si mohli všimnúť v seriáli podobnosť medzi nacistickým zriadením a sovietskym komunistickým zriadením.

Politológ Richard Sakwa z univerzity v anglickom Kente si všíma, že za Stierlitzovou obetavou a nebezpečnou prácou pre Sovietsky zväz nevidno ideologickú, komunistickú motiváciu, že pre Stierlitza je motiváciou jednoducho láska k vlasti.

Putin na Stierlitzov obraz

Keď v rokoch sedemdesiatych seriál videl mladý muž menom Vladimir Vladimirovič Putin, podľa jeho neskorších slov to veľmi ovplyvnilo jeho rozhodnutie stať sa spravodajským dôstojníkom KGB.

Keď sa stal ruským prezidentom, mnohí si všimli paralelu so Stierlitzom. Stierlitz pracoval ako rozviedčik v Nemecku pre Sovietsky zväz, Putin tiež. Fiktívny Stierlitz a reálny Putin boli pre Rusov dvomi najznámejšími ruskými rozviedčikmi pôsobiacimi v Nemecku a hviezdna popularita Stierlitza sa automaticky premietala do popularity Putina. Rusologička Katarína Nepomniaščaja uvádza, že počas prvého Putinovho prezidentského obdobia komentátori často hovorili o „fenoméne Stierlitza“.

Prezident Putin sa stretol so starým Vjačeslavom Tichonovom a osobne sa zúčastnil na spustení na vodu novej výskumnej seizmickej lode „Vjačeslav Tichonov“.

A ešte čosi majú Stierlitz a Putin spoločné. Majú ako protivníka Američanov.

Stierlitz pod krytím bojoval s Nemcami, ale v čase vzniku seriálu počas studenej vojny boli predsa hlavnými protivníkmi Sovietov/Rusov Američania. Preto televízny Stierlitz už počas vojny bojuje i proti americkým intrigám. Dôležitým motívom seriálu je skutočná udalosť stretania sa amerického agenta, neskoršieho riaditeľa CIA Allena Dullesa s generálom SS Karlom Wolffom. Dulles sa stretával s Wolffom v neutrálnom Švajčiarsku od februára do mája 1945 a Wolff mu ponúkal lokálnu kapituláciu nemeckých vojsk v severnom Taliansku.

Neskôr v časoch studenej vojny Sovieti túto udalosť podávali v značne posunutom zmysle, a síce ako prejav amerického intrigánstva a snahu spojiť sa s nacistami proti Sovietom. Presne tento posun prinášalo i Sedemnásť zastavení jari a už dva roky pred ním i štvrtý diel známej filmovej epopeje Oslobodenie. V skutočnosti Američania pred Sovietmi nič netajili. Americký veľvyslanec v Moskve Averell Harriman už dva týždne po prvom stretnutí Dullesa s Wolffom o ňom informoval ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova.

Nuž a reálny sovietsky rozviedčik Putin sa po prvotnej spolupráci s Američanmi dostal s nimi do konfliktu najneskôr v roku 2007 svojím prejavom na bezpečnostnej konferencii v Mníchove.

A sedemdesiat rokov po tom, čo bojoval s Američanmi Stierlitz, desať rokov po tom, čo s nimi začal bojovať Putin, začne s nimi bojovať fiktívny plukovník Rodionov v seriáli Spjaščije. Pozrime sa ako.

Prichádza plukovník Rodionov

Spáči sa začínajú návratom plukovníka FSB (nástupnícka organizácia po KGB) Andreja Rodionova z Líbye, kde došlo k teroristickému útoku islamistov na ruskú ambasádu. Hneď po návrate sa stretáva so starým známym rovesníkom Ivanom Žuravľovom, už vplyvným novinárom. Žuravľovovou manželkou je Kira, Rodionovova bývalá láska. Jej manželstvo je v kríze a Kira a Rodionov opäť zatúžia jeden po druhom.

Rodionov postupne rozmotáva rafinovanú hru CIA proti FSB a Rusku. Jeho hlavným protivníkom je Paul Bradfield zo CIA, ktorého má síce FSB na muške, ale nevie, že Bradfield dal oživiť sieť spiacich amerických agentov, ktorí zastávajú významné pozície v ruských štátnych orgánoch, a že hlavou siete je práve Ivan Žuravľov. Súčasťou siete sú i zabijaci, ktorí neváhajú kedykoľvek vraždiť. Bradfieldova hra má viacero cieľov. Únos právnika Asmolova, ochrancu ľudských práv, má vyzerať ako únos zo strany FSB. Cez liberálne trollovské farmy sa majú obvinenia voči FSB rozširovať po sociálnych sieťach. Má sa zabrániť podpísaniu významného obchodného kontraktu medzi Ruskom a Čínou. Protestný míting verejnosti proti praktikám FSB nakoniec má vyústiť do výbuchu bomby na mítingu a zo zorganizovania tohto teroristického činu má byť opäť obvinená FSB.

FSB nakoniec všetko odhalí, Bradfield je vyhostený, Rodionov na mítingu zastrelí teroristu s bombou. Žuravľov emigruje bez Kiry a ich syna.

Dobrí a zlí chlapci, i keď...

Seriál má kladných hrdinov, ktorými sú príslušníci FSB, obetavo slúžiaci Rusku. Rodionov sa pýta riaditeľa FSB Nefedova, ktorému syn, tiež príslušník FSB, zahynul v Líbyi, ako to bolo s rozpadom Sovietskeho zväzu. Nefedov spomenie deň, keď demonštranti zhodili sochu Felixa Dzeržinského, zakladateľa boľševickej tajnej služby ČEKA, a že si vtedy hovoril, že na druhý deň aj tak treba ísť opäť do práce. Posolstvo dialógu je jasné. Ideológia zomrela, ale vlasť nie a treba pre ňu ďalej pracovať. Je to to „stierlitzovské“ vlastenectvo, o ktorom hovoril Richard Sakwa.

Zlí chlapci sú médiá, intelektuálni povaľači, tretí sektor. V niektorých momentoch sa naratív od toho odchyľuje a snaží sa pochopiť konanie odporcov vlády. „Nevážite si národ,“ povie plukovník FSB Sokolov svojim kolegom, keď ho odhalia ako agenta CIA, a zdá sa, ako keby myslel vy, vládna moc. Mladá profesionálna vrahyňa Lena pochádza z rozvrátenej rodiny, jej partner, moslim Slava slúžil v Afganistane, kde bol svedkom cynickej korupcie v armádnych kruhoch. A vidno to i v záverečnej konfrontácii medzi Rodionovom a Žuravľovom, ktorý hovorí o nenaplnených ideáloch demokracie z 90. rokov a o súčasnej korupcii. Tu tvorcovia seriálu ako keby priznávajú trochu pravdy kritikom vládnej moci, ale keďže tú pravdu vkladajú do úst zákernému vrahovi, kritici súčasnej vládnej moci z toho veľa mať nebudú.

Skomentujme hlavné posolstvá seriálu

Sumarizujme hlavné posolstvá seriálu divákom a komentujme ich.

Seriál hovorí: Rusko je pod neustálym politickým atakom Spojených štátov a CIA. My hovoríme: Áno, je to pravda a môže to vidieť každý, kto pozornejšie sleduje, čo všetko sa zmenilo od čias Reaganovej návštevy Moskvy a porozumenia Busha staršieho s Gorbačovom. A dávno to vidí Vladimir Putin.

Seriál hovorí: CIA je schopná čohokoľvek, aj zorganizovania teroristického útoku proti pokojnému obyvateľstvu. My hovoríme: Nie je to pravda. Sú veci, ktoré Američania robia, a sú veci, ktoré nerobia. Bomby v Moskve naozaj nekladú a táto zápletka je tupá.

Seriál hovorí: FSB je bežne médiami obviňovaná z vecí, ktorých sa nedopustila. My hovoríme: Áno, je to pravda. Veľakrát sme počuli chýry, že za tým či oným teroristický útokom v Rusku, spáchanom islamistami, vlastne stojí FSB, aj keď to žiadny zmysel nedávalo. Čo seriál nehovorí, je to, že by sme nedali ruku do ohňa, že niektoré iné obvinenia FSB nie sú pravdivé.   

Seriál hovorí: Príslušníci FSB sú dobrí vlastenci, ochraňujúci Rusko. My hovoríme: Nuž, niektorí takými asi sú. Škoda, že výchovu majú od starších kolegov z KGB.

Seriál hovorí: Kritici vládnej moci majú v čomsi možno pravdu, ale niektorí sú naivní, iní zaplatení a ďalší sú nevďační nespokojenci, ktorí nevedia urobiť nič pre Rusko. My hovoríme: Niektorí takí sú a niektorí sú len občania, ktorí chcú žiť v slušnom štáte. A nestávajú sa preto zradcami vlasti a teroristami.

Rodionov na obraz Putina

Historik Stephen Lovell povedal, že Sedemnásť zastavení jari bol „Ur-textom neskorej sovietskej civilizácie“. Dodajme, že takým úspešným, že Vladimir Putin rád pôsobil na verejnosť na obraz Maxa Stierlitza. O Spjaščich sa dá povedať, že reprezentujú nevypovedanú doktrínu súčasnej ruskej vládnej moci. Seriál uviedol Pervyj kanal, ktorý vždy šíril politiku prezidenta. Preto plukovník Rodionov koná na obraz Putina. Lepšie povedané, Rodionov myslí tak, ako si Pervyj kanal myslí, že myslí Putin.

Preto je seriál kontroverzný. Spočítať, koľko percent je na seriáli pravdivých a koľko je brutálna propaganda, ponecháme na diváka.

Režisérove muky

Režisérom seriálu bol Jurij Bykov. Mladý režisér, ročník 1981, sa stihol presláviť filmami s kritickým pohľadom na súčasnú ruskú spoločnosť, ktoré získavali ocenenia doma i v zahraničí. V Spjaščich si i zahral, a to teroristu Slavu. Krátko po uvedení seriálu na sociálnej sieti o sebe uviedol, že „zradil celú pokrokovú generáciu, ktorá chcela v krajine niečo zmeniť“.

Bykov ďalej hovorí: „Nemôžem povedať, že som nechápal, do čoho idem, ale zjavne som si úplne neuvedomil, aké neodpustiteľné je byť nedostatočne čestný a presný k téme televízneho seriálu Spjaščije. Stovky čestných ľudí zakúšali utrpenie od režimu a svojvôľu moci, ktoré som sa v tomto seriáli snažil chrániť. Túžba prispieť k zabráneniu oranžovej revolúcie v krajine na základe vlastenectva je chvályhodným cieľom, ale úplne archaickým. Ľudia musia stále protestovať a domáhať sa spravodlivosti, inak k zmene nedôjde.“

Nič tak nepoukazuje na kontroverznosť seriálu ako rozorvanosť jeho režiséra. Bykov totiž zmienkou o oranžovej (farebnej) revolúcii jasne naznačuje, že jeho krajina je pod veľkým zahraničným tlakom a že vláda tomu tlaku vzdoruje. Zároveň však hovorí, že tá vláda sa nespráva k svojim vlastným občanom, ako by sa mala správať.

Je to asi základný rozpor v súčasnej ruskej spoločnosti. A Rusi si ho musia vyriešiť sami.