FOTO: Ľudia pozerajú do mobilu a čakajú, že ich telefón zabaví, smejú sa folkloristky z Kubrej

H: Mňa vtedy oslovili ako druhú najmladšiu. Vtedy som mala 16 rokov a začala som s nimi chodiť. Naučila som sa všetky kubranské pesničky. Do Súče sme išli s pásmom Želenie – to sú svadobné pesničky. Tú súťaž sme vyhrali. Spievala som sólo, srdce mi bilo ako zvon. Cítila som strach aj zodpovednosť, no ale tá fantázia, keď nás vyhlásili ako víťazov… (úsmev). Fungovali sme len pár mesiacov, boli sme nováčikovia, úplne nové teleso. Úžasne nás to nakoplo, a tak sme odvtedy spievať neprestali.

Chodili sme sem aj tehotné, detičky doma odložené a ženy stále chodili. Bola to neskutočná láska k folklóru. V tých rokoch sme zažívali folklórny „boom“. Tancovali aj chalani, mali sme osem mladých párov. Fungovala kubranská muzika, dychovka, nebol problém dať to všetko dokopy. Išli tance aj spevy. Nacvičovali sme nádherné pásma na hodinu, hodinu a pol.

V akých krajinách ste so súborom vystupovali?

H: So súborom sme sa dostali do Juhoslávie, Nemecka, Poľska, Čiech, Rakúska, Maďarska, Chorvátska, Čiernej Hory. Keď sme niekam išli, išla som, aj keď ma doma čakalo sedemmesačné dieťa. Mala som veľkú podporu v rodine, ktorá sa nebála na štyri dni zavesiť si na krk jedno, neskôr dve malé deti.

Kam chodíte najčastejšie?

Už 21 rokov chodíme každý rok na Moravu, do Popova.

Ako často ste nacvičovali v časoch najväčších úspechov a ako často nacvičujete teraz?

Stále rovnako. Nacvičujeme každý piatok večer.

Poznáte noty?

A: Neovládame démoly, cémoly (smiech).

J: Povedala by som, že 90 percent z nás sú hudobne negramotní ľudia, nepoznáme ani jednu notu. Počúvame uchom. Sme doslova samoukovia.

Prečo ste sa stali súčasťou folklórnej skupiny? Prečo ste sa nerozhodli maľovať, športovať alebo robiť čokoľvek iné?

H: Asi som to mala trochu v génoch, po mojom otcovi. Bol Kubran a tiež miloval folklór. Keď som k folklóru pričuchla, pohltilo ma to. Po babke som mala aj nejaké súčiastky kroja a tá móda sa mi strašne páčila. Túžila som po svojom vlastnom a vydupala som si ho.

Aj svoje deti ste priviedli k folklóru?

H: Bohužiaľ, tí sú športovci.

Spomeniete si na nejakú veselú príhodu z ciest alebo aj z domácich vystúpení?

H: Vedeli sme robiť sprostosti, napríklad sme sa poobliekali za chlapov a takéto preoblečené sme chodili po izbách. A raz za nami prišli naši muži preoblečení za ženy a začali spievať a tancovať. No čosi úžasné (smiech)! Veľa sme sa nasmiali, dalo sa po štamprlíku a už to išlo.

A: Išli sme vystupovať do Východnej. V autobuse niečo strašne smrdelo, tak som začala nadávať: „Kto tu má olomoucké syrečky?!“ Vystúpili sme z autobusu a smrad neprestával. Chytila som svoje papuče a zistila som, že to tie tak smrdeli.

A: Alebo keď sme išli na tú prvú súťaž do Súče, sadli sme si do reštaurácie a k obedu sme si vypýtali štamprlíky rumu. Čašník priniesol poldecáky. Hovorím mu, že nechceme poldecáky. A čašník sa opýtal: „Už ste niekedy v Súči videli niekoho piť zo štamprlíkov?“

A: Keď sme boli v Nemecku, v máji 1988 to bolo, bol vyhlásený koniec sveta. Bolo nás 40, mali sme dve izby, tak sme sa tam nejako uložili, popchali sa. Presne o pol noci začali húkať sirény. Cez okno nebolo vidieť žiadnu streľbu ani nič podozrivé. Do rána sme nevedeli, prečo sirény hučali, až na druhý deň sme sa dopočuli, že práve o polnoci začalo niekde (v akejsi fabrike) horieť. Žiadny koniec sveta (smiech).

A: Často som menila program na poslednú chvíľu. Večer, keď som si ľahla a začala som si premietať, ako by to všetko malo byť, zistila som, že niečo treba vyhodiť, niečo posunúť a na druhý deň sme to prepracovali.

Počas vašej kariéry získala FS viacero ocenení. Ktorú by ste vyzdvihli?

A: Vo Východnej sme získali cenu diváka a cenu za čistotu krojov – za to sme boli v Záhrebe. Boli sme tam s fašiangovým programom a v nedeľu sme išli do galaprogramu. Pozerala som sa do hľadiska, ako ľudia plačú, tlieskajú… Bolo to úžasné.

Koľko rokov má najmladšia a najstaršia členka?

A: Najmladšia 15 a najstaršia som ja – 80 rokov.

Kam sa najbližšie chystáte? Kde vás môžu fanúšikovia vidieť?

H: V Súči bude zimný festival folklórnych skupín. A opäť nás pozývajú do Popova.

Čo by ste chceli odkázať mladým ľuďom, ktorí by sa k vašej skupine chceli pridať?

H: Toto nesmie – jak sa povie po kubransky – zakapať. Je tu nevyčerpateľná studnica piesní, ešte sme všetko neobjavili.

Čím to podľa vás je, že v súčasnosti záujem o folklór upadá?

H: Dnes je toho toľko! Hlavne sociálne siete. Každý sadne a čaká neviem čo. Pozerá do mobilu a čaká, že ich bude baviť telefón. My im nič nové neprinesieme, my sme nositelia tradícií. Chceme im ukázať to pôvodné, surové, čo nám zanechali naši predkovia.