Štát by nemal odpískať boj proti hybridným hrozbám. Aspoň tým skutočným

Z užitočného zápasu proti dezinformáciám, ktoré môžu ohrozovať bezpečnosť štátu, sa počas minulej vlády stvoril divoký ekosystém inštitúcií, ktoré likvidovali v podstate akékoľvek kritické názory na pandemické, geopolitické či kultúrne témy. Nová vláda sa rozhodla tento typ hybridnej propagandy, ktorá prenasledovala spoločenskú väčšinu, obmedziť, a to je nepochybne správny krok. Je však ešte možné obnoviť dôveru ľudí v čosi, čo sa prevtelilo do obludy, ktorá ich systematicky šikanovala?

Kontroverzná a nebezpečná stránka polície Hoaxy a podvody v jej pôvodnej podobe skončila. Posledný príspevok je zo začiatku decembra. Končí sa symbolicky slovami: „Ďakujeme, že ste podporovali našu kampaň.“

Presne tak. Išlo o kampaň. Politickú kampaň namierenú do veľkej miery proti tým občanom, ktorí vo voľbách šli do protipohybu. Nová vládna zostava, ktorú si zvolili, prirodzene, nebude pokračovať v agresívnej kampani proti nim.

Z progresívnych kruhov bolo počuť záchvaty zdesenia z toho, že sa nová vláda rozhodla zrušiť protihybridné sekcie na ministerských úradoch či úrade vlády, ktoré bojovali proti údajným dezinformáciám. Alebo sa tak aspoň tvárili.

Keďže spravidla išlo o progresívnych aktivistov, ako je Dávid Púchovský z facebookovej stránky polície, ktorá sa ľuďom pravidelne vyhrážala za ich názory, prípadne o bývalých zástupcov organizácie Globsec, netreba mať žiadne obavy, že by tento krok nejakým spôsobom ohrozil štát.

Skôr naopak. Ide totiž o ľudí, ktorým sa boj proti dezinformáciám podarilo skôr úspešne zdiskreditovať alebo prinajmenšom sprofanovať – ako dezinformáciu označovali čokoľvek, čo nesúladilo s nalinajkovaným „pokrokovým“ politickým naratívom, a to na takmer akúkoľvek tému.

Otázne je skôr to, či po masovej devastácii dôvery ľudí v boj proti dezinformáciám je vôbec ešte možné v spoločnosti túto dôveru prebudiť. Hybridné hrozby totiž existujú bez ohľadu na to, že sa túto tému ktosi pokúsil zneužiť. 

Dezinformácie podľa západných rozviedok majú nemalý vplyv aj v slovenskom informačnom sektore. Nie vždy bývajú zjavné a sú oblasti, keď je práca profesionálov v tomto odbore vítanou štátnou pomocou. Informačné hrozby majú skôr podobu skresľovania faktov a súvislostí, pričom táto robota má často stopy po pazúroch ruských trolích fariem.

No boj proti dezinformáciám sa až príliš prepojil s progresívnym politickým svetonázorom a snahou likvidovať tých politikov a názorových oponentov, ktorí s ním nesúhlasia. Keďže politiku progresivizmu väčšina spoločnosti odmieta, spolu s ním „protihybridní“ aktivisti vyliali z vaničky aj údajný „boj proti hoaxom“. V bludisku progresívnych samokonšpirácií – napríklad o tom, že každý politik či komentátor oponujúci vojnovej politike Západu je zaplatený Ruskom – už ani nedokážeme rozpoznať nejaký skutočný hoax (možno aj naozaj nebezpečný).

Boj proti hybridným hrozbám sa natoľko zideologizoval a spolitizoval, že dnes už takmer nenájdete mimovládku alebo „bojovníka proti hoaxom“, ktorí by za najnebezpečnejší hoax nepovažovali politický názor svojho oponenta ohľadom kultúrnych, geopolitických či morálnych tém.

Opačný ideový či politický tábor, prirodzene, takýmto úradníkom nebude veriť už ani nos medzi očami.

Ako sa ničí dôvera

Najprv by sme si však mali pomenovať, akým spôsobom sa zničila táto dôvera proti zápasu voči reálnym hybridným hrozbám, ktoré pritom skutočne jestvujú.

Experti, ktorí sa tu posledné roky označovali za lovcov hoaxov, sa prezentovali agresívnymi útokmi práve voči tým ľuďom, kvôli ktorým vlastne existujú.

Ak má mať totiž boj proti dezinformáciám zmysel, musí si získať dôveru a dosiahnuť úspech práve v tej časti populácie, ktorá je zraniteľná, respektíve náchylná skresleným faktom uveriť. Zjednodušene: taký lovec hoaxov nepotrebuje potlesk od jadrových čitateľov Denníka N, ktorí by údajnému „ruskému naratívu“ neuverili ani vtedy, ak by sa ukázal byť pravdivým.

Logika hovorí, že boj proti hoaxom môže byť úspešný iba vtedy, ak dokáže presvedčiť práve tých, ktorí majú sklony hoaxom naletieť. Stal sa však presný opak. „Lovci“ si budovali prestíž práve na stránkach progresívnych denníkov, kde sa spoločne s redaktormi pohoršovali nad veľkou časťou slovenskej spoločnosti, ktorá je podľa nich natoľko dutá, že si dovoľuje samozvaným „majiteľom pravdy“ oponovať.

Gro práce týchto ľudí tak spočívalo skôr v pestovaní ich ega vo vlastnej bubline a s pocitom morálnej prevahy, kde si krochkali blahom nad vlastnou nadradenosťou.

Tí, ktorí majú túto poruchu rozvinutú v pokročilom štádiu a potrebujú sa o svojej morálnej nadradenosti ukájať v trvalom móde, si môžu logo kampane „hoaxy sa na mňa nelepia“ stiahnuť dokonca ako pozadie do počítača.

Ako ale chcete presvedčiť jednoduchšieho človeka, ktorý ľahko uverí podvratným dezinformáciám, keď mu najprv poviete, že je blbec a pre spoločnosť je nebezpečný? Dáte mu najavo, že ním pohŕdate a zároveň mu druhou rukou kradmo podsúvate ideológie, ktoré spochybňujú všetko podstatné, čomu vo svojom živote verí (napríklad existenciu dvoch pohlaví).

Samozvaní „odborníci na hoaxy“ si týmto požierali svoj vlastný chvost.

Lovci hoaxov sa stali dodatočnou hybridnou hrozbou pre spoločnosť, keď začali rozhodovať o tom, ktoré názory smú byť súčasťou verejnej debaty a ktoré nie. Zároveň ľudí poučovali o tom, ktorý politik je hoden toho, aby mu bolo dovolené v slušnej spoločnosti existovať. Keď sa táto sféra prepojila s politikou, bolo definitívne vymaľované. Tento zápas nemohol dopadnúť dobre.

Za všetkých túto diagnózu presne pomenoval rozhovor v Denníku N so zakladateľom portálu Konšpirátori.sk Petrom Jančárikom. Rozhovor v uzavretej ideologickej bubline progresívnej redaktorky a jej respondenta sa začal tým, ako mu novinárka nadhodila otázku smerujúcu k zosmiešneniu hoaxov a hoaxerov.

Neskôr sa bavili o tom, ako je vlastne celé jedno politické spektrum dezinformačné a aké je to strašné, že sa dostalo do parlamentu. „Je to najväčší úspech dezinformačnej scény na Slovensku, v podstate sa stala mainstreamom. To, čo bol skôr ,okrajový žáner´, sa stalo politickým nástrojom – istý typ politikov začal nachádzať priestor v dezinfomédiách, lebo bol kritizovaný bežnými médiami, a začal ,loviť´ voličov v dezinformačných vodách…“

Zrejme by sme nenašli lepšie vysvetlenie, ako sa to mohlo stať, ako je práve politická nadpráca tohto rozhovoru.

Bavili sa dvaja zaslepení ľudia, ktorí vlastne aj dokážu pomenovať problém politizácie tejto témy, vidia ho, ale za ten svet nedokážu pochopiť, že ak obrovská skupina ľudí uvažuje ideovo a politicky inak ako oni dvaja, práve pohŕdaním a „politizáciou hoaxov“ ich spoľahlivo naženiete do opačného politického tábora.

Alternatívne médiá sú obľubované ľuďmi, ktorí si vytvorili odpor voči klasickej žurnalistike práve preto, že progresívne médiá voči nim a voči ich názorom – často legitímnym – šírili nenávisť a pohŕdanie. Výsledok je nebývalý prepad dôvery v klasické médiá, verí im už len 27 percent ľudí. 

Práve tí zarytejší „lovci hoaxov“ si nevšimli, že vo svojom oduševnenom zápase už nepoľujú ani tak na dezinformácie a hrozby, ale na ľudí s iným názorom.

Najprv lovili tých, ktorí skreslené informácie šíria. Následne sa do kategórie „nebezpečných hrozieb“ dostali tí, čo šíria aj legitímne politické názory, ktoré oponujú progresívnemu svetonázoru. A v poslednej fáze už poľujú aj na väčšinu populácie, ktorá nezapadá…

Ak lovec hoaxov označuje za dezinformáciu a „nevedecké myslenie“ aj tvrdenia o biologickej existencii dvoch pohlaví a následne z toho odvodí, že takéto uvažovanie nahráva Putinovi, každý príčetný človek pochopí, o čo tu ide. Alebo minimálne väčšina populácie, ktorá dôveru v boji proti dezinformáciám už dávno stratila.

Útok na demokratické procesy, útok na slobodu

Tak ako politický presah spôsobil deštrukciu dôvery v zmysluplnosť zápasu proti dezinformáciám, rovnako tento boj dostal silnú ranu počas návštevy slovenských hybridných „lovcov“ v Bruseli, kde krátko pred voľbami žiadali, aby Európska únia zasiahla proti vtedajšej opozícii (ktorou, samozrejme, bojovníci nemysleli Progresívne Slovensko).

Podľa našich zdrojov samotné bruselské elity vtedy žasli nad tým, čo po nich žiadala delegácia úradníkov zo Slovenska – nešlo o nič menej ako faktický zásah proti slobodným voľbám. Zástupcovia Gerulaty, Globsecu či Konšpirátorov.sk sa predviedli ako nová forma trolích fariem a v očiach markantnej časti spoločnosti sa prirodzene stali novou formou hybridnej hrozby, akú sme dovtedy nepoznali.

Po vyhrážkach Európskej komisie krátko pred voľbami museli sociálne siete TikTok a Meta (Facebook) na Slovensku zintenzívniť kontrolu údajnej „prokremeľskej ideológie“, čím sa myslela napríklad kampaň strany Smer sľubujúca ukončenie vojenskej podpory Ukrajine. Tento postoj na Slovensku podporujú takmer dve tretiny populácie a nie, nemá to nič spoločné s nejakou ruskou propagandou či nebodaj podporou Ruska v tejto vojne.

Brusel bol taký znepokojený, že pohrozil pokutou gigantom sociálnych médií Alphabet, TikTok a Meta, ak neurobia viac v boji proti tomuto problému.

Podpredsedníčka Európskej komisie Věra Jourová napriek tomu označila slovenské voľby za „testovací prípad“ zraniteľnosti európskych volieb voči „multimiliónovej zbrani masovej manipulácie“.

Pripomeňme, že Slováci v slobodných voľbách napriek tomu zvolili politické strany, ktoré boli týmto klanom označené za hybridnú hrozbu.

Dá sa to ešte zachrániť?

Vláde zaiste nikto nemôže zazlievať, že chce z úradov vyzametať práve (geo)politických aktivistov. Máloktorý politik by na svojom úrade ponechal pôsobiť „experta“, ktorý svojho ministra označuje za dezoláta a bezpečnostnú hrozbu.

Vláda si však výpoveďami pre propagandistov splnila len polovicu svojej úlohy. Tá druhá je ťažšia a tú už nezvláda, keďže sama sa postavila do roly aktivizmu opačného brehu.

Nájsť spôsob, ako túto tému dať do rúk profesionálom, odpolitizovať ju, rehabilitovať a vrátiť jej kredibilitu – to by bol výkon hodný štátnikov. Dokážu vládni politici prekročiť nielen svoj tieň, ale prekonať v pokušení aktivizmu aj svojich oponentov?

Ťažko povedať, či sa s tým ešte dá niečo robiť a či sa dá dôvera v boj proti skutočným hoaxom ešte zachrániť. Existuje hneď niekoľko spôsobov, ako protihybridnému zápasu vo veľkej časti spoločnosti vrátiť dôveru a ako by mohol štát zápas s dezinformáciami rehabilitovať.

Mnohé polarizujúce témy, ktorými sme si za posledné roky prešli (pandémia, klimatická či utečenecká kríza) a ktoré sa stali dominantnou doménou „hybridných lovcov“, prešli za posledné obdobie očistnou kúrou: mnohé z toho, čomu sme ešte pred pár rokmi verili, je dnes spochybňované alebo relativizované novým poznaním. Mnohí z tých, ktorí boli ešte pred pár rokmi označovaní za nebezpečných dezinformátorov, mali podľa nového a vyvíjajúceho sa vedeckého konsenzu pravdu. Vo vysporiadaní sa s touto oblasťou máme ešte obrovské rezervy a v spoločnosti drieme túžba po očisťujúcej katarzii, po uznaní, že nie každý, kto bol počas pandémie označovaný za „dezoláta“, si zaslúžil odsúdenie.

Za dezinformáciu tu boli označované aj skeptické názory ekonómov, ktorí pred dvomi rokmi upozorňovali, že ruská ekonomika sa pod vplyvom sankcií nemusí zosypať. Dnes už samotní aktivisti uznávajú, že to bol vážny omyl. Prečo však nedokážu pomenovať svoj omyl aj v tom, keď prenasledovali a likvidovali názory, ktoré na to upozorňovali?

Na hoaxoch bol tiež vybudovaný kompletný mediálny natatív informovania o vražde v Teplárni, ktorý bol viac bezpečnostným problémom zradikalizovaného mladého fanatika ovplyvneného západnými teóriami ako ukážkou údajnej slovenskej nenávisti voči sexuálnym menšinám. Aj toto bola téma, ktorú naše propagandistické prostredie vzalo bagrom a ktorá by si zaslúžila nestrannú analýzu. 

Protihybridné úrady by mohli zdokumentovať, ako sa v hlavných médiách šírili dezinformácie o údajných „medicínskych konsenzoch“ na témy, ktoré sa dnes považujú za medicínsky omyl storočia („vakcína je sloboda“ a podobne). Na škodu by nebola ani systematizovaná analýza, ako v tom čase médiá manipulovali verejnosť vopred danými „vedecko-medicínskymi“ istotami, ktoré sa ukázali ako bludy.

Týka sa to nielen pandémie, ale aj mnohých klimatických konšpirácií, ktoré sú v mediálnom priestore dominantné, a najmä migračných naratívov, ktoré vraj nesmeli byť spochybňované, ale pri ktorých dnes už aj západná Európa uznáva, že práve tabuizovanie problematickosti masovej migrácie prinieslo neriešiteľné problémy.

Ak by vláda dokázala vytvoriť nezávislé inštitúcie, v ktorých by sa profesionáli slušne a apoliticky venovali pomenovaniu problému a chýb, ktorých sme sa dopustili, mohli by sme konečne začať budovať inštitúciu, ktorej by dokázala veriť väčšia časť spoločnosti.

Očakávať takýto výkon od strán súčasnej koalície je síce priveľmi optimistické (jemne povedané), no správne zvolení profesionáli, ktorí dostanú nezávislosť dlhodobého budovania podobných inštitúcií, by boli krokom správnym smerom.

Aby sme jedného dňa mali inštitúciu, ktorej bude spoločnosť dôverovať, keď odhalí nebezpečný hybridný naratív šíriaci sa zo zahraničia. Napríklad aj z tých ruských trolích fariem.