Aristokratka vo vare: komédia, ktorá naozaj nerozosmeje

Rodina Kostkových sa už v prvej časti tohto príbehu – Posledná aristokratka – zabývala na zámku Kostka. Pokračovanie filmu „komédia“ Aristokratka vo vare, podľa prózy Evžena Bočka, by malo posúvať dej o čosi ďalej. Aspoň by to divák asi predpokladal. To, čoho sa však dočkáme, by sa dalo popísať piatimi rozvinutejšími vetami, ktoré by suplovali scenár. V prvej časti sa zápletka sústredila na dedičstvo Američana Franka Kostky. Ten náhle získa späť rodové sídlo a zoznamuje sa s jeho svojráznymi pracovníkmi. V druhej časti sa rieši romantický problém s láskou a patália s nespokojným hygienikom.

Stretneme sa so všetkými, ktorí príjemne potešili v prvom filme. Skvelá kuchárka a tajná alkoholička v podaní Elišky Balzerovej, hypochondrický údržbár Pavla Lišku, aj nihilistický kastelán Matej Pavlát. A samozrejme, podarená rodinka Kostkových. Otec, Hynek Čermák, mladučká Mária, Yvona Stolařová a jej mama Tatiana Dyková. Žiaľ počas celého filmu Aristokratka vo vare sa charakter týchto postáv nijako nezmení. Neposunie a nikoho ničím neprekvapí. Nemôže. Dej filmu totiž neprinesie nič, na čo by mohli zareagovať. Ako postavy a herci. Len milá Mária trošku zosmutnie a má traumu zo svojho guľatučkého pozadia.

Ak nie je vo filme čo hrať a diváci sa počas hodiny a pol sotva dvakrát nesmelo zasmejú, asi nie je v komédii niečo v poriadku. Jedinú zmenu do deja životov našich hrdinov (a teda hlavnú zápletku) prináša Simona Lewandowská v úlohe punkovej rebelky Denisky. Tú poslal na zámok jej otec – právnik, aby vydýchala abstinenčné príznaky a každého šokuje svojím punkovým výzorom (desať piercingov na tvári), ako aj bezprostredným správaním. Nielen ľudia na zámku, ale najmä Mária, si musia zvykať na jej prítomnosť a najmä na to, ako zaujala jej priateľa Maxa.

Čo ešte povedať k tejto minimálne smiešnej komédii? No asi to, že jej chýbajú gagy, vtipné a nečakané situácie a pointy, tiež nadhľad a že za veselé sú vydávané veci, ktoré smiešne absolútne nie sú. Deniska má blízko k drogám a na počkanie namieša z tabletiek účinný halucinogén. Najprv pokusne sfetuje údržbára, potom koktailom liekov spolu s orechovicou vyrieši trucovanie tlstej nevesty, ktorá váha, či ísť pod čepiec. Režisér nám tu ako vtipnú akciu ukazuje, že narkotiká sú vlastne len akási nezáväzná prechádzočka ružovkasto-fialovými víziami, keď sa vám všetko rozostrí a zdá byť smiešnym. To myslí a hovorí naozaj vážne? V Česku – krajine, kde je na tvrdých drogách závislých 50-tisíc ľudí?

Osobne nechápem, prečo sa režisér J. Vejdělek spolieha na to, že dostane akýkoľvek humor z plochých postav, ktoré sú zosobnené jedinou vlastnosťou. Prečo používa otrepané klišé v charakteristike existencie mladých a nie je schopný dostať do filmu čokoľvek inovatívne, prekvapivé a zaujímavé.

Táto komédia totiž pripomína večerníček o dobrej princeznej, ktorá bola chvíľočku smutná, ale potom už zasa veselá. Hoci vidí, že jej sídlo sa stále viac rozpadá a ona z neho bude musieť aj tak odísť. Lebo hoci má sladkých 19, už pochopila, že cválanie krajinou na bielom koni ju asi neuživí.