V Bratislave skapal pes. Prečo je hlavné mesto miestom jednodňovej turistiky?

Jean, ktorý je historikom, oslavoval minulý rok 65 rokov, a tak sa vybral za priateľmi do Berlína. Cestou sa zastavil na noc v Bratislave. Zavolal mi uprostred týždňa, že býva v hoteli Devín, nech ho prevediem nočnou Bratislavou a spravím mu pekný program. Stretli sme sa okolo desiatej večer v Bare 17 a ja som mu začal vysvetľovať, že so zábavou to práve dnes nebude až také ružové.

Sme totiž v Bratislave, kde v tento večer na počkanie nenájdeme veľa kultúrnych podujatí. Karaoke klub je len jeden a určite plný. Akákoľvek galéria je už 3 hodiny zavretá, obchody tiež a v polovici reštaurácií vám povedia, že už jedlo nepodávajú. Možno niečo malé, studené.

Jean je milovníkom klasickej hudby, a tak ho asi nebudem pozývať do jedného z bratislavských hudobných klubov, kde hučí house, techno či drum and bass a to tak, že sa môžete len s ťažkosťami porozprávať. Kráčali sme spolu pomaličky mestom a Jeana zaujala Stará tržnica, kde ešte aj pred jedenástou večer svietila Viecha naturálnych vinárov. Tak sme si tam sadli a objednali.

Jean bol prekvapený, že taká veľká, stará a krásna budova je zatvorená. Preto som mu vysvetlil, že si budovu v roku 2012 „sprivatizovala“ skupinka našincov a odvtedy tam bývajú súkromné eventy, občas pivný či vínny festival a v sobotu malinký farmársky trh.

Povedal mi pekný príbeh, ako sa zamiloval do Vásárcsarnoku, tržnice v Budapešti, ktorá sa vzhľadom trošku podobná tej našej. Nevedel celkom pochopiť, prečo je tá maďarská využívaná komplet a nonstop. Navštívi ju ročne aj 150-tisíc ľudí a tú našu Bratislavčanom ktosi zobral a robí si tam, čo sa mu zachce.

Vo vieche hrala na klavíri mladučká pianistka Chopinove mazurky. Jean pri známej hudbe a modranskom víne ožil. A tak som ho potešil pútavým príbehom, ako si Bratislavčania dobrovoľne zbúrali PKO aj Istropolis. Zrušili tak sedem ObkaSS-ov, zbúrali amfiteátre, zlikvidovali 99 percent kinosál, nechali schátrať historickú budovu SND, zrušili kluby spisovateľov, divadelníkov, hudobníkov aj výtvarníkov.

Povedal som mu, že keď budú v roku 2024 v Bratislave štyri koncerty svetových hudobných hviezd, tak je to dôvod na národnú hrdosť. Jednoducho sme si akosi nestihli postaviť vyhovujúci priestor, kde by mohli hrať. Nuž, čo ti budem hovoriť, milý Jean, jedným slovom, kultúrny národ! 

Pri druhej sedmičke Rizlingu som sa Jeanovi snažil objasniť, prečo sa po 12 vydaných knihách nevenujem literatúre profesne. Ako je možné, že ak niekde poviem, že som spisovateľ, tak na mňa ľudia hľadia so súcitom. Podaktorí na perách s nevypovedanou otázkou, že prečo si tak dobrovoľne ubližujem, keďže viem, že čosi podobné je na Slovensku už 30 rokov (teda okrem pár vysoko komerčných výnimiek) len mizerne plateným koníčkom. Krásnou kratochvíľou, popri normálnom zamestnaní.

Ani som nestihol moju smutno-bôľnu story vypointovať, keď mi do reči vstúpil progresívne zorientovaný čašník s modrými vlasmi. Chlapčisko ma zaujal už hodnú chvíľu predtým, keďže naposledy som tak videl krútiť zadkom Marilyn Monroe vo filme Niekto to rád horúce.

Čašník sa ma sucho spýtal, či budeme platiť keš, alebo kartou a oznámil, že už neberie žiadne objednávky. Bolo po polnoci a prekvapený Jean, ktorý evidentne chytil slinu, nevedel pochopiť, prečo z vinárne vypoklonkovali dvadsať hostí, ktorí by tam radi ešte chvíľku zostali.

Potešil som ho historkou, ako ešte nedávno v niektorých bratislavských reštauráciách už o siedmej večer nevarili. Lebo kuchár išiel na vlak a pol hodinu pred záverečnou obsluha blikala svetlami. Aby všetci hostia pochopili, že majú dopiť, zaplatiť a vypadnúť.

Neboj sa Jean, utešoval som posmutneného kamaráta, na recepcii jeho hotela… ak by si sem prišiel v lete, nemal by si dojem, ako dnes, že v Bratislave skapal pes.

V lete sú v prevádzke terasy, väčšina podnikov je otvorených a v centre je aj dosť zahraničných turistov. Síce to trvá len tri mesiace a väčšina z nich tu strávi len pol dňa, ale aj našinec nadobudne dojem, že mesto žije.