Čo s politikmi, ktorí sa rozhodli byť smiešni

Môže to byť ešte trápnejšie?

Dnešná správa o Igorovi Matovičovi a Patrikovi Dubovskom ako dvoch prezidentských kandidátoch jedného poslaneckého klubu je politicky smiešna. Smiešni sú najmä poslanci, ktorí z nich prezidentských kandidátov urobili.

Ako vieme, keď sa stane politik smiešny, čaká ho jediná vec.

Trápne sa to celé už začalo. Keď navrhla Veronika Remišová ako prezidentského kandidáta Patrika Dubovského, bolo v tom čosi nevážne. Ostaňme pri tom, že Dubovský nemá prezidentský formát.

Remišová si s tým hlavu nerobila. Keď môže byť takmer hocikto ministrom, prečo by nemohol byť aj prezidentom, všakže.

Keď ho následne podporili Anna Záborská a Richard Vašečka, trápnosti len dorobili penu. Naozaj, ale naozaj tu nešlo o konzervatívneho kandidáta. Sú veci, ktoré sa nedajú ani predstierať, a keď sa o to niekto usiluje, dopadne horšie, ako keby mlčal kdesi v rohu.

Kandidátom na prezidenta nemôže byť hocikto, väčšine z nich sa preto neoplatí ani venovať. A ak niekto hovorí o obave z akejsi novototality, ktorú spája s Pellegrinim, nie je to pravé ani ľavé, je to opäť len smiešne.

Lenže naši opoziční politici si povedali, že chcú byť ako naši stand-upisti: chcú hovoriť a hovoriť, aj keď sa nikto nesmeje.

Igor Matovič je politik, o ktorom sa už nikto nesporí, pretože za to nestojí. Vyše 90 percent ľudí pochopilo, čo je zač. Také percento nesúhlasu nemal v slovenskej politike nikdy nikto. A opäť tu nejde o politické kategórie. V politike nerobí malé chyby, dokáže bojovať proti téme, ktorú sám stvoril (Lengvarského štandardy). Keby nebol pred týmito voľbami perfídne oklamal Rómov, nebol by v parlamente. Je vulgárny, rád klame, iných ponižuje. Podpísať takémuto človeku kandidatúru znamená, že si už nevážite naozaj nič, ani ten svoj podpis.

Stand-up však pokračoval ďalej.