Čoraz viac cudzincov sa stáva Slovákmi. Nepozerajme sa už na nich pomedzi prsty

Pamätám si, že ešte začiatkom 90. rokov sme na týchto ľudí hľadeli s dešpektom a keď sme sedeli s kamarátmi na pive U Mamuta, na ich účet padali často aj nemiestne rasistické vtipy. Jasné, boli sme ešte mladí, hlúpi, plní testosterónu a naše podivné chlapáctvo súviselo najmä s nezrelosťou. Nikto z nás si totiž nevedel predstaviť spolužitie s podobnými ľuďmi. Nepoznali sme ich kultúru, zvyky, obyčaje a náturu. Nedokázali sme sa vôbec vcítiť do toho, ako premýšľajú, čo ich teší a čo bolí.

V súčasnosti sú na Slovensku, a samozrejme, aj v Čechách, pomerne početné komunity Vietnamcov, Číňanov, Srbov, Chorvátov, Thajcov. Za posledné dva roky aj Ukrajincov. Ak tu žijú a pracujú dostatočne dlho, môžu si požiadať o naše občianstvo. A budú Slovákmi.

Pomýlené a obmedzené premýšľanie o cudzincoch nám ale vo veľkej miere zostalo. Vietnamci predávajú tovar len mizernej kvality. Arabi sú určite moslimovia a nenávidia všetko biele a kresťanské. Černosi vedia len tancovať, spievať a bubnovať na bongá. Číňania vám varia jedlá z pochybných surovín. No a Ukrajinci si tu určite už organizujú pobočky svojej slávnej mafie.

Podobne hlúpe, klišéovité predsudky sa dajú vykoreniť len osobnou skúsenosťou. Nielen s národnosťami, ktoré som spomenul. Pokiaľ veľa cestujete, zbavíte sa pomýlených predsudkov ľahšie. Ak ste pecivál a domased, ťažšie.

Moja žena chodí už roky na manikúru do salónu, kde pracuje čisto vietnamská komunita. Na pedikúru zasa zájde k Číňanke, na masáž k Thajke. V práci má kolegyňu Rusku, aj Ukrajinku. Môj obľúbený kebabista je Libanonec, baklavu kupujem od Turka zo Side. Na zmrzlinu chodím ku kosovskému Albáncovi a najlepšiu pizzu v Bratislave mi pečie macedónsky Grék.

Aj ja, aj moja žena sa so všetkými týmito ľuďmi radi a veľa rozprávame. Vždy je to zážitok a aj sa spolu dosť nasmejeme. Veľmi nám to pomáha nepozerať sa na kohokoľvek, kto je inej národnosti, farby pleti, či vierovyznania, pomedzi prsty.

Žena zistila, že jej vietnamská manikérka sa roky trápi tým, že nemôže ísť domov pozrieť rodičov, chorého brata a sestrine deti. Letenka je pridrahá. Čínsku pedikérku bolí to, že tu nemá budhistický chrám, do ktorého by mohla zájsť a tiež trpí túžbou po domove a blízkych. Rodičov nevidela 5 rokov.

Kamarát z Libanonu musí zájsť aspoň raz do mesiaca do Viedne, do mešity. Tam sa stretne s krajanmi, idú na jedlo, dajú kávu, zákusok. Skoro ako doma. Mesiac sa na ten výlet teší.

Turek zatvorí vo februári svoju minireštauráciu vždy aspoň na 6 týždňov a ide domov. Je mu tu stále zima, chýba mu more, otec, bratia, domáca strava. Grécky Macedónec tiež cestuje domov, a to tak často, ako sa len dá. Zdá sa mu, že sme tu všetci večne nahnevaní, depresívni, sklamaní, smutní a nevieme sa tešiť zo života.

Všetci tí, ktorých som spomenul, sú milí, citliví, pozorní, pracovití, skromní a empatickí ľudia. Všetci posielajú roky minimálne polovicu zárobku domov rodine. Nemajú drahé autá, vily, dlhy a ich deti chodia do školy a sú veľmi ambiciózne a slušne vychované.

Mnohí tu žijú už aj 10 rokov, ale aj tak veľmi trpia odlúčenosťou od domova. Ich komunity síce držia ako tak spolu a aj si pomáhajú, ale domov im to nikdy nenahradí.

Nezabudnime na Ukrajincov. Na Slovensku je ich aspoň 130-tisíc. Určite ste si všimli, že pracujú v obchodoch, ako taxikári, v doručovacích službách, ako šoféri, upratovačky. Robia práce, ktoré Slováci robiť nechcú. Ale nielen tie. Sú aj v továrňach, zdravotníctve, hocikde inde. Snažia sa zapadnúť, pracujú, zvykajú si na nový domov, na nás.

Ja sa už neopovažujem na žiadneho z cudzincov, čo tu žijú, pozerať pomedzi prsty. Osobná skúsenosť ma čosi naučila. Neuvidím im síce nikdy do hlavy, do srdca, ani do peňaženky a hlavne neviem, čím alebo kým sú. Ale netrápim sa tým.

Myslím si, že sú to takí ľudia ako ja a ty. Aj dobrí, aj zlí. Len inej farby pleti, z inej kultúry a krajiny. No nemôžem im dať obecnú nálepku podozrivého votrelca, len preto, že sú iní a na raňajky nemávajú zvyčajne bryndzu s dvoma bielymi rožkami. Pretože len čo prídem do ich krajiny, (a ja tam prídem!) bol by som tým iným zasa ja. A ako celkom iný by som sa tam cítiť nikdy nechcel.