Svetový šampión a legenda slovenského hokeja Vincent Lukáč oslávi 70 rokov

„Strieľanie gólov, to sa nedá naučiť. Je to dar od Boha, ide o správne riešenie v zlomku sekundy,“ povedal prostredný z bratského tria Lukáčovcov. „Som z generácie, ktorá vyskúšala všetky športy. Ja som pôvodne ani nechcel hrať hokej, no dnes to, samozrejme, neľutujem. Bol som malý a tenký. Futbal som odmalička vedel hrať pravou aj ľavou nohou, no neskôr som si zlomil nohu a zameral som sa viac na hokej. Korčuľovať ma naučil starší brat (Imrich). Povedal som si, že s mojou postavou nemôžem len tak hrať hokej, lebo keď ma niekto narazí na mantinel, tak ma zabije. Vedel som, že musím byť rýchly, lebo som sa jednoducho bál väčších hráčov, a tak som im potreboval ujsť. A napokon sa to stalo jednou z mojich predností. Korčuľovanie je aj dnes základ hokeja. Keď sa nevieš korčuľovať, tak ťa hocikto dobehne a vezme ti puk. Len sa pozrite na (Connora) McDavida, ktorý chodí medzi protihráčmi ako medzi bránkami v slalome. Je to vynikajúci korčuliar, a tak to potom aj vyzerá,“ poznamenal Lukáč.

K najväčším úspechom jeho kariéry patria tituly majstra sveta z rokov 1977 a 1985, striebro zo ZOH 1984 a striebro z MS 1982 a 1983. Štyrikrát štartoval na svetovom šampionáte a vždy si z neho priniesol medailu, prinajhoršom striebornú. Jeho klubová kariéra je spätá najmä s rodnými Košicami, no jediný majstrovský titul dosiahol paradoxne po odchode z vtedajšej TJ VSŽ.

Popri viacerých úspechoch si cení aj meno, ktoré si vybudoval v hokejovom svete

„Som v slovenskej aj českej hokejovej sieni slávy. Dosiahol som viaceré úspechy, ktoré človek ocení až neskôr. Stále tvrdím, že históriu nevymažeš. Každý klub, každé mesto či štát sa chvália svojimi úspešnými športovcami, no dnes ma, žiaľ, bolia nejaké veci. Nechcem to rozoberať, aby som niekoho neurazil. Ja som sa hanbil prísť domov, keď som skončil na nejakom 5. mieste, no dnes pomaly oslavujeme aj 9. miesto.“ Vincenta Lukáča draftoval v roku 1982 kanadský klub Quebec Nordiques, ale v prestížnej NHL nikdy nenastúpil.

„Počas MS vo Fínsku v roku 1982 prišli za mnou, bratom Jožom a Dáriusom Rusnákom zámorskí agenti s ponukou, aby sme utiekli. Mali sme však doma naše rodiny, a napokon ani jeden z nás nemal odvahu odísť. Pre mňa sa naskytla ideálna príležitosť odísť po prestupe do nemeckého Rosenheimu. Tam som už bol s rodinou. Asi po dvoch mesiacoch prišiel za mnou prezident klubu Quebec Nordiques a povedal mi: Už si na západe, pobaľ rodinu a letíme do Kanady. Moja manželka však začala plakať, lebo sa bála, že už neuvidí mamu, otca a celú rodinu. Brat Jožo ma nabádal, aby som sa nebál. Nevedel som, čo mám robiť. Navyše mi každú chvíľu volal Peter Šťastný, ktorý už bol v Quebecu aj s oboma bratmi. Prehováral ma, aby som prišiel,“ priznal Lukáč, ktorý okamžite oľutoval rozhodnutie neemigrovať.

„Ľutoval som to od prvého momentu. Hneď sa o ponuke emigrovať, ktorú som mal, dozvedeli v Prahe a predvolali si ma. Päť dní a päť nocí ma držali na polícii. Keď ma pustili a vrátil som sa do Rosenheimu, tak som sa zaprisahal, že do Československa sa už nevrátim. Aj tak som to však spravil. Ak by som vedel, že o pár rokov spadne opona, tak by som s útekom do Kanady neváhal ani sekundu. Mohol som hrať s bratmi Šťastnými v Quebecu.“

Lukáčova reprezentačná kariéra sa skončila v roku 1985, vtedy Československo reprezentoval na zlatých MS v Prahe i na Kanadskom pohári. Vo veku 31 rokov sa rozhodol pre angažmán v Rosenheime, v ktorom strávil dve sezóny. Neskôr si ešte vyskúšal aj hokej v Rakúsku, Škótsku a hráčsku kariéru definitívne ukončil v roku 1990 po pôsobení na Britských ostrovoch v drese Streatham Redskins. Spoločne s bratom Jozefom sa v Londýne hokejom zabávali. Vincent nazbieral v 28 zápasoch 122 kanadských bodov (71+51), takmer dvakrát viac než jeho brat, ktorý skončil druhý v tímovom bodovaní.

V tom čase už mal za sebou úspešné roky na reprezentačnej úrovni. V časoch, keď bola os národného tímu tvorená predovšetkým českými hráčmi, sa Lukáč dokázal prebojovať do najcennejšieho dresu. So slovenskými spoluhráčmi Dáriusom Rusnákom a Igorom Libom vytvoril legendárny útok. Po kariére aktívneho hráča sa dal na trénerstvo. Začínal ako asistent trénera v mužstve Košíc, v sezóne 1996/1997 bol hlavný kormidelník železiarov. V roku 2000 si vyskúšal hokejovú exotiku, keď viedol mužstvo z Juhoafrickej republiky.

(tasr/kol)