To čosi také vzácne medzi nami

Niekedy sa môže zdať, že v spleti dní a pod nánosom ich všednosti sa nám život akoby zunoval. Je to rýchlosťou doby, v ktorej žijeme? Je to tým, na čo upriamime svoj pohľad? Svoje srdce? Dovoľte mi podeliť sa s vami o môj najnovší životný objav. 

Pohádali sme sa. Bola to naša úplne prvá škriepka v období zamilovanosti. Úprimne. Muselo to byť určite pre niečo absolútne bezvýznamné, pretože jediné, čo si z hádky pamätám, je nová prezývka, ktorú mi v ten večer môj manžel dal. Že vraj som Pumka. 

Na chvíľu sa pred ním odhalila iná stránka môjho veselého ja. Už som pre neho nebola iba tá stále doslniečkova vysmiata Maťka. Už som bola Pumka, čo keď sa nahnevá, vie riadne ceriť zúbky. 

Prešli roky. Manželstvo so sebou okrem príjemných spoločných chvíľ prinieslo aj rôzne každodennosti, starosti, zodpovednosti a nakoniec i rutinu. Už som odrazu nebola ani Chrumka, ani Pumka. 

Hľadiac každé ráno do zrkadla, rok za rokom som sa čoraz viac sama seba pýtala: „Kto som?“ 

Bola som unavená, nevyspatá, hoci i tak veľmi plná lásky od našich dvoch detičiek a manžela. Práve láska bola jedinou odpoveďou na všetky moje „nevládzem“, „nedá sa“, „už ďalej nemôžem“, „musím“. 

V jeden zimný podvečer, druhého decembra, sme sa celá rodina vybrali na misijný bazár. Vždy v prvý decembrový víkend sme v domácnosti vytriedili všetko pre nás už nepotrebné, všedné či nevyužité, ale zato pekné či zachovalé, a odniesli sme to tam, kde to ešte môže poslúžiť iným. 

Bazár bol pre mňa vždy miestom, kde smie človek čarovným spôsobom odhaliť kúsok zo svojho detstva. Spomienku na mamine perníky vďaka škoricovej vôni starej sviečky alebo chuť nedeľnej polievky pri pohľade na retro sitko na rezance. 

Ako som sa tak prechádzala pomedzi kuchynské panvice, krištáľové misy a porcelánových sloníkov, uvidela som ho. Praobyčajný biely hrnček na kávu, ledabolo natretý tabuľovou farbou a na ňom kriedou rukou napísaný nápis PUMKA. Rozbúšilo sa mi srdce. Neuveriteľná náhoda! Pomyslela som si, vzala rýchlo hrnček do rúk a už-už som sa chcela otočiť, že pohľadom nájdem svojho drahého manžela, aby som mu ukázala môj poklad. Rozhliadla som sa teda, ale nikde som ho nevidela. Samozrejme, pretože celý čas stál tajne za mnou a pozoroval ma. 

„Pozri!“ 

Zajachtala som s nadšením. Hneď, ako som to vyslovila, som z jeho tváre vyčítala láskou napísané: „Veď to som ja pre teba napísal.“ Očervenela som a len som sa zachichotala ako pätnásťročná pubertiačka. Otočila som sa späť a pokúsila sa tváriť, že nič. Teraz už viem, že v ten večer sa vo mne čosi znovu zapálilo. Možno len malý plamienok, čo za horou povinností vo mne pomaly doháral, a možno to bola obrovská fakľa v neosvetlenom údolí. Akokoľvek to bolo, ožilo vo mne znova to naše spoločné ČOSI, čo sme si kedysi tak starostlivo chránili. Čosi len medzi nami dvomi. Čosi, čo je tu vždy. Aj keď je tam vonku chumelica katastrofických predpovedí ako z hororu. Čosi, čo ochráni našu lásku pred vyhasnutím, všednosťou či sklamaním. Je také vzácne nájsť v sebe to skutočné ČOSI, čo aj v návale okakaných plienok vždy rozochveje plamienok v mojom vnútri.

Aj medzi mnou a Bohom je také veľké vzácne ČOSI. Čosi, čo vieme len my dvaja. Čosi, čo nás navždy spája. 

Máš aj ty to svoje ČOSI? Nikdy nie je neskoro ho v sebe objaviť. Som presvedčená, že ak budeš hľadať s oknom duše dokorán, určite svoje ČOSI nájdeš.

Martina Kavuliaková Stríbrnská
Autorka úspešnej Knihy zázrakov, blogerka a mama celým srdcom.