Reportáž z farmy: Reštaurácie nevaria, zachránili sme sa stejkami predávanými z dvora

Vidiecka romantika? Možno, ale len pre odhodlaných. Život farmára je fyzicky náročný, prispôsobiť sa prírode znamená obetovať osobný život, byť v strehu aj na sviatky.

Jaro Zápražný s bratom Otom vstávajú o štvrtej ráno. „Najprv musíme nakŕmiť kravy, ešte predtým, ako sa najeme my. Bez toho by nám nechutilo,“ smeje sa Jaro s výrazne modrými očami, napriek ťažkej práci stále pozitívne naladený. Vášeň pre chov zvierat, ktorá oduševňuje jeho povolanie, ho neopustila ani po vážnom zranení, o ktorom svedčí jeho mierne krívajúca noha. Z poriadnej výšky na neho spadol 700-kilový balík slamy a dolámal mu chrbticu. „V nohách mám stále šróby“ vraví. „Bol to malý zázrak, že som tu.“

To sa už prechádzame pomedzi stovky poltonových býkov, zvedavých na nového hosťa a naťahujúcich krky a obrie jazyky. Keď spoznajú, že nič na kŕmenie novinárska návšteva nepriniesla, vracajú sa ku kukuričnej zmesi a oblizovaniu soľných kameňov pohodených pomedzi krmivo.

V ruinách sa tu derie k životu farma, akých by raz mali byť po celej krajine desiatky. Stará socialistická maštaľ, rozpadnuté budovy a haldy neupraveného materiálu sú typickým svedectvom a trvalým mementom po bývalých rozľahlých družstvách, ktoré nám už možno nikdy nevrátia pôvodný vznešený pohľad na utešené vidiecke usadlosti, aké poznáme z krajín, kde vidiek neotrávila diktatúra centralistických plánovačov.